Je to vážny problém, ktorý musí riešiť každá spoločnosť, kde žijú vedľa seba väčšie skupiny ľudí rôznych náboženstiev či ideológií s rôznymi hodnotovými rebríčkami a morálnymi kódexmi.
Po stáročiach vzájomného kresťanského zabíjania sa, sme boli nútení zmieriť sa s tým, že nemôžeme násilím nútiť ostatných, aby vyznávali našu vieru. Zdá sa však, že mnohí z nás stále nedokážu pripustiť, že nesmieme ani nútiť ostatných, aby žili podľa našej morálky. Je to nelogické, lebo práve, my, kresťania, tvrdíme, že zdrojom morálky je Boh tak, ako ho chápeme my, teda náboženstvo.
Súčasná demokracia je založená na osvietenskej myšlienke, ktorú dobre ilustruje veta: „Možno s tebou nesúhlasím, ale do posledného dychu budem bojovať, aby si mohol povedať svoj názor." Z toho zároveň vyplýva, že každý môže podľa svojho presvedčenia aj žiť. Samozrejme, moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. Toto je druhý základný princíp na ktorom stoja dnešné demokratické štáty.
Z týchto zásad vychádza aj princíp náboženskej slobody. Dokonca aj Ján Pavol II vyhlásil, že náboženská sloboda je základné ľudské právo, hoci ešte 150 rokov predtým pápeži takéto právo považovali za absurdné.
Dodnes mnohí, hlavne tí, ktorí sú považovaní za tých najvernejších (alebo najpravovernejších) toto právo uznávajú len veľmi selektívne: „Náboženská sloboda a sloboda svedomia pre nás, ale pre ostatných nie,... alebo aspoň nie tak celkom."
Samozrejme otvorene to nepriznajú a využívajú pri tom rôzne zastieracie manévre. Tvrdia, že je potrebné zabrániť relativizácií hodnôt, alebo že nemôžu predsa podporovať hriech či jeho propagáciu. Dokonca sa bránia tvrdením, že predsa majú právo na svoj náboženský postoj.
Mnohí skalopevne veria, že ak sú o niečom presvedčení, že je to objektívne zlo (v ich reči hriech) tak to nemôžu u nikoho tolerovať. Je to veľmi častý argument pri diskusií o registrovaných partnerstvách, ktorá sa rozpútala okolo môjho predošlého článku. Tento princíp, však uplatňujú len vtedy, ak sa to týka ich vlastného presvedčenia. Ak to robia napríklad moslimovia, tak sa im to samozrejme nepáči. Ich teroristické útoky však nie sú ničím iným, len dôsledným uplatňovaním práve tohto princípu.
Mali by sme si konečne uvedomiť, že ak chceme byť rešpektovanými a dôveryhodnými členmi súčasnej spoločnosti, musíme byť schopní uznať, že každý môže žiť podľa vlastných morálnych pravidiel pokiaľ tým priamo neškodí druhým. A, samozrejme, môže ich aj slobodne hlásať.
Vôbec to neznamená, že tým prídeme o svoju morálku. My môžeme, ba sme povinní, žiť a hlásať svoju morálku. Môžeme a musíme pomenovať hriech hriechom, zlo zlom. Ale musíme rešpektovať ostatných a nechať ich žiť tak, ako to oni považujú za správne. (dodatočne zvýraznené 9.2 o 20:49)
Ak to nerobíme, nečudujme sa, že nás označujú za netolerantných. My by sme na ich mieste robili to isté.
Pýtate sa kam to povedie? Ja neviem. Viem však, kam nás doviedla naša netolerancia. K vojnám, k mučeniu, k nezmyselnému utrpeniu a nakoniec k ateizmu a hlbokej kríze spoločnosti. Mnoho filozofov a historikov (aj kresťanských) tvrdí, že jednou z hlavných prvotných príčin súčasného ateizmu bola tridsaťročná vojna a následná stáročná nevraživosť medzi kresťanmi rôznych vyznaní. Spôsobená práve netolerantnosťou. Prestaňme s tým už konečne!
„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec." Vyzýva nás Boh v Evanjeliu. A všimnite si, aký je On tolerantný. Neschvaľuje, čo robíme, nazýva hriech hriechom, ale zároveň nám dáva úplnú slobodu žiť aj podľa svojej vlastnej morálky. Aj keď nás to privedie do záhuby. Dokonca neobmedzil našu slobodu ani vtedy, keď sme sa rozhodli zabiť jeho Syna. Napriek tomu nás stále miluje, a snaží sa nám ukázať tú správnu cestu. Ale absolútne nás toleruje. Prečo tak nerobíme aj my, keď sa nazývame učeníkmi jeho Syna?
