Otázky, čo som si kládol sa týkali zvlášť niektorých dogiem, o ktorých, tak ako som ich chápal, som mal pocit, že sú v konflikte s viacerými faktami či logickými závermi. Nešlo však len o nejaké dogmy ale oveľa viac o vzťah veriacich s Katolíckou cirkvou, hoci mnoho diskutujúcich to nepochopilo.
Základná otázka znela, ako je možné, že toľko katolíkov z mojej a mladšej generácie neakceptuje učenie cirkvi. Po viacerých rozhovoroch som prišiel na to, že v tomto som sa značne mýlil a potvrdilo mi to aj štúdium teologických kníh, zvlášť od Waltera Kaspera. Zistil som, že moja predstava o dogmách bola extrémne konzervatívna a skostnatená a odrážala názory, ktoré boli poplatné filozofii spred 500 rokov a že teraz, päťdesiat rokov po II. vatikánskom koncile je katolícka cirkev mentálne, filozoficky i teologicky úplne inde.
Uvedomil som si, že učenie Katolíckej cirkvi nie je súhrn nejakých statických formúl, ako sa na prvý pohľad môže zdať ale Božia pravda zasadená do kontextu života Božieho ľudu. Aj dogmy, ktoré sa z času na čas sformulujú sú vždy zasadené do danej situácie a odpovedajú na určité konkrétne otázky v konkrétnej dobe, chápané konkrétnym spôsobom. Preto ich treba interpretovať vždy nanovo vo svetle nového poznania. Nemožno ich v žiadnom prípade chápať ako nemenné, strnulé poučky. Samozrejme, to je najjednoduchšie, takto ich vnímať a interpretovať, lebo človek má pocit istoty, že nezíde z cesty viery. Paradoxne, tým trpí pravda a následne aj viera. Nedeje sa nič vážne, ak sa takto úzkostlivo správajú katolíci, ktorí majú slabú vieru získanú predovšetkým výchovou a boja sa o ňu, oveľa horšie je, ak si takýto prístup zvolia kňazi či dokonca biskupi. Tí potom totiž šíria určitú kultúru viery, ktorá nezodpovedá pravde a robí Cirkvi viac škody ako osohu.
Aj ja som bol pod nevyhnutne vplyvom tejto kultúry a keďže som sa nebál slobodne premýšľať, zákonite som dospel ku konfliktu, medzi vierou a poznaním. Ťažkosti mi robilo hlavne stredoveké učenie o odpustkoch, ktoré sa dnes ešte stále na omšiach pripomínajú, hoci, tak ako sa praktizujú, veriacim možno skôr škodia ako pomáhajú.
A potom tiež takzvané Mariánske dogmy, síce oveľa novšie ale také diskutabilné, že dokonca II. vatikánsky koncil pri nich zaradil spiatočku a umožnil ich oveľa širšiu interpretáciu ako sa pôvodne pripúšťala. Škoda len, že na Slovensku o tom vie len málo ľudí. Našťastie, väčšina premýšľajúcich veriacich, aspoň z mojej generácie a mladších má toľko citu pre vieru a zdravý rozum, že ich neberie príliš doslovne a nedá si otráviť svoj vzťah s Bohom zbytočnými pochybnosťami. Tí starší to zase riešia tak, že tieto otázky jednoducho vytesnia zo svojho života a radšej sa nimi vôbec nezaoberajú, lebo ani im to nedáva veľký zmysel. Spoliehajú sa však na to, že nejaké rozumné vysvetlenie existuje, hoci oni ho nepoznajú.
Som rád, že som sa mýlil v tom, čo som napísal v článku Kto vlastne je katolík?, že väčšina katolíkov svojej cirkvi neverí a to práve preto, že som za pravú vieru považoval skôr jej zjednodušenú karikatúru. Zdá sa, že je skutočným prejavom múdrosti, keď Katolícka cirkev tvrdí, že jej viera je daná tým, čomu verí veriaci ľud a ako sa ukazuje, nemusí to byť nutne totožné s tým, čo bežne zaznieva z kazateľníc.
