Znova sa vrátim k už citovanej časti z doslovu Stanislava Komárka: „[Dawkins] podává sice v detailech pravdivou, ale jednostranně zdrcující kritiku etablovaných církví při pohledu zvnějšku (je to jako řekneme obecně tradovaná mediální klišé o Číně - žerou psy, vězní disidenty, znečišťují ovzduší: pryč s takovou 'kulturou')"
Áno, náboženstvá prinášajú aj množstvo pozitívneho. Toto, samo o sebe však ako argument určite nestačí. Dá sa vôbec dúfať, že zásadné negatíva, ktoré sa v náboženstvách počas dejín prejavili sa dajú eliminovať? Pozrime sa bližšie na jeho konkrétne výhrady:
Zásadnej výhrade - fundamentalizmu som venoval predošlý článok. Ktoré sú ďalšie?
Obsesia po čistote viery a násilné riešenie teologických problémov.
Vnucovanie vlastných pravidiel ostatným - absolutizmus, sexualita aposvätnosť ľudského života.
Podvodné argumenty, zastrašovanie a manipulácia.
Iracionálnosť (veľmi dobre ilustrovaná kargo kultmi).
Psychické týranie detí za účelom totálneho ovládnutia a manipulácie.
Vnútorná nekonzistentnosť.
A ako čerešnička na torte - konkrétny prípad únosu Edgarda Mortara
Zlyhanie autorít
Asi najvážnejšou výhradou, špeciálne voči kresťanstvu a zvlášť voči jeho dominantnej vetve - katolicizmu, je „obsesia po čistote viery". Toto nástojčivé trvanie na „nespochybniteľných pravdách viery" zachádzajúce až do úplných detailov sa môže stať dokonca hrobárom kresťanstva. Podľa mnohých historikov a teológov, hlavnou príčinou zrodu masového ateizmu bolo reformačné rozdelenie kresťanov a následná tridsaťročná vojna.
Tu v žiadnom prípade neobstojí nejaký argument o zlyhaní jednotlivcov, alebo o tom, že vtedajší mocipáni zneužili náboženstvo a Cirkev na svoje egoistické ciele. Áno, dá sa to povedať, ale treba jedným dychom dodať, že títo mocipáni boli jedinými a legitímnymi vodcami veriaceho ľudu, ktorý rozpútaval a viedol tieto bratovražedné boje. Nielen to, sporné body, na ktorých vznikol reformačný konflikt obe strany povýšili na zásadné a neoddeliteľné prvky náboženskej viery zvlášť na katolíckej strane. Takto sa tézy o odpustkoch, či tzv. „transsubstanciácii" a neskôr pápežskej moci „naveky zabetónovali" do základného cirkevného učenia a „strašia" tam dodnes, hoci z hľadiska súčasného poznania sú neudržateľné.
Tento problém úzko súvisí s určitým druhom náboženského absolutizmu, ktorý je najvypuklejšie viditeľný v islamských krajinách, kde je občianske právo založené na islamskom práve šaríja, či je mu úplne podriadené. O tom sa asi netreba baviť.
Kresťanstvo však podlieha úplne rovnakým pokušeniam a možno naším jediným šťastím je, že už nikde nie je občianska moc priamo spojená, či podriadená cirkevnej. Jeden z posledných takýchto prípadov bol Pápežský štát, ktorého zákonodarstvo bolo extrémne nábožensky netolerantné, dokonca aj na vtedajšie civilizačné štandardy. (Jediným, čiastočne tolerovaným náboženstvom, bolo židovstvo. Aj tak však cirkevno/svetská moc nemala najmenší problém odoberať židovským rodičom deti, ktoré boli z nejakého dôvodu, zvyčajne bez vedomia rodičov, pokútne pokrstené.) To, že tieto myšlienky doteraz prežívajú v hlavách mnohých vysokých katolíckych predstaviteľov dokazuje aj to, že len pred jedenástimi rokmi Ján Pavol II, ktorý na vlastnej koži zažil náboženskú netoleranciu v opačnom garde, a rozhodne proti nej bojoval, bol donútený blahorečiť pápeža Pia IX, emblematický príklad náboženského autoritarizmu, arogancie a intolerancie.
Dawkins vo svojej knihe cituje aj Garyho Pottra, predsedu Katolíkov za kresťanskú politickú akciu: „Keď sa kresťanská väčšina zmocní vlády nad touto krajinou (USA), prestanú existovať satanistické cirkvi, nebude možné voľné šírenie pornografie, nebudú žiadne diskusie o právach homosexuálov. Keď začne vládnuť kresťanská väčšina, pluralizmus bude nemorálny, a bude považovaný za zlo, a štát nikomu neprizná právo praktizovať zlo."
Aby sme neboli nespravodliví ku katolíkom, toto je síce nezanedbateľný ale nie dominantný katolícky hlas a niektoré protestantské cirkvi a kongregácie sú ešte fanatickejšie a radikálnejšie.
Nielen v USA
Nemusíme však pre podobné príklady chodiť až do USA. Stačí si spomenúť na kampaň niektorých katolíckych skupín proti Ivete Radičovej v posledných prezidentských voľbách, kde ju dokonca jeden zo slovenských biskupov nepriamo ale jasne prirovnal k fašistom. Bola to práve Radičová, ktorá prejavila veľkú dávku veľkorysosti a prezieravosti (niekto by to možno nazval vypočítavosťou, ale to nie je teraz podstatné) a vstúpila s ním do dialógu, čím zažehnala vážny konflikt.
Ďalším príkladom je aktivistka Jana Ray-Tutková. Hlavný problém jej kampaní nespočíva v jej presvedčení, že potraty sú zlo, ale v tom, že nepripúšťa nijakú diskusiu o tejto problematike. Ona si jednoducho stojí za svojou pravdou. Bodka.
Ak si akákoľvek náboženská skupina vynucuje absolútnu autoritu v určitých otázkach, náboženstvo sa stáva nielen jej rukojemníkom ale nebezpečnou zbraňou. Pred vyše 300 rokmi Blaise Pascal riziko autority veľmi trefne vyjadril slovami: „Ľudia nikdy nepáchajú zlo s takou ochotou a takou dôslednosťou ako keď ho páchajú z náboženského presvedčenia."
Všimnime si, tu nejde o páchanie zla v „mene náboženskej viery" teda zneužití pochybnými autoritami na ich vlastné mocenské ciele, ale na páchanie zla na základe svojho vnútorného presvedčenia (samozrejme potvrdeného autoritou). Jednoznačný dôkaz o tom podal tzv. Millgramov Expreiment (Millgram experiment), ktorý je zdokumentovaný aj vo filme.
Určitá legitímna autorita je v spoločnosti samozrejme nevyhnutná. Problém je však v tom, že tí, ktorí sú jej nositeľmi sa aj napriek, mnohokrát, dobrej vôli často správajú mimoriadne nezodpovedne. Dôkazom toho sú aj sexuálne škandály zneužívania detí, ktoré v posledných rokoch otriasli západnou spoločnosťou. Hlavným dôvodom závažnosti tých škandálov nebolo to, že morálne zlyhali ľudia, ktorí sú všeobecne považovaní za morálne vzory, ale to, že zlyhali vedúce autority, ktoré mali stáť na stráži. Stále však panuje opodstatnená obava, že vedúci predstavitelia nevenujú riziku zneužitia autority dostatočnú pozornosť.
Koľko biskupov, predstavených rádov a iných autorít, bez ohľadu na vyznanie, sa zaoberalo analýzou Milgramovho experimentu, aby sa vyhli podobnému konaniu? Môj skromný tip je, že toto číslo sa nebezpečne blíži k nule.
Náboženské autority sú vo všeobecnosti veľmi ostražité voči každému pokusu o ich spochybnenie alebo oslabenie, robia však veľmi málo preto, aby systémovo zvýšili svoju zodpovednosť. Myslím, že 90% kňazov, biskupov a iných cirkevných autorít vykonáva svoju službu obetavo a v dobrom úmysle, bez výrazných postranných sebeckých úmyslov. Vytrvalo sa však bránia všetkému, čo by ich nútilo verejne a systematicky sa zodpovedať zo svojej činnosti a preto dochádza k rôznym deformáciám. Stáročia takéhoto správania vytvorili určitú kultúru, ktorá sa dnes veľmi ťažko a mimoriadne pomaly mení.
V článku Keď víno nie je alkohol z 8.1.2011 na sme. sk grécko-katolícky kňaz na otázku problematiky možného prenosu chorôb pri prijímaní Kristovho tela a krvi s arogantnou ľahkovážnosťou odpovedá, že to nie je problém, Boh predsa nemôže byť prenášateľom chorôb a kto tomu neverí, má slabú vieru. Ako je možné, že nejaký kresťan, či celá cirkev bez akéhokoľvek výskumu alebo bádania dokáže s takou ľahkosťou riskovať zdravie svojich ovečiek?
Má kresťanstvo ešte opodstatnenie?
My, ktorí sme na vlastnej koži zakúsili život v marxistickom režime, vieme, že ateizmus nie je východiskom, lebo autority v spoločnostiach s ateistickými ideológiami sú ešte náchylnejšie absolutizovať svoju moc, zneužívať svoje postavenie na mocenské ciele a prekonávať vlastné ľudské zábrany. Súčasné, mocenské elity liberálnej sekulárnej spoločnosti tiež ako keby robili všetko, aby ukázali, že preteky v bezohľadnom využívaní moci vo vlastný prospech sa ešte len rozbiehajú.
Nemôžeme sa tým však utešovať. Ak chce kresťanstvo preukázať svoje opodstatnenie, je nevyhnutné, aby si všetci veriaci, no zvlášť ich legitímne autority uvedomili svoju zodpovednosť voči sebe navzájom i voči svetu dokázali dobrovoľne obmedziť svoju moc, vytvoriť podstatne decentralizovanejšiu organizačnú štruktúru s podstatne väčším dôrazom na spoločnú zodpovednosť, solidaritu a spoluprácu vychádzajúc zo vzájomnej lásky podľa vzoru Svätej Trojice.
Otázka neznie len tak, či sme toho vôbec schopní. Otázka znie tak, že či to dokážeme spraviť v dostatočne krátkom čase, skôr ako sa nespokojnosť veriacich dostane na kritickú úroveň, skôr ako sa spustí lavína, ktorá so sebou zmetie veľkú časť Cirkvi. Neviem, či to zvládneme, ale nezostáva nám iné, len sa o to pokúsiť.
