Keďže sme poväčšinou vo veku okolo štyridsiatky, dnes sme hovorili o kríze stredného veku:-)
Veľmi zaujímavé a poučné. Padlo veľa názorov aj osobných skúseností a samozrejme nechýbali ani odborníci. Ukazuje sa tu aj rôznorodosť životných skúseností a kultúrna rozličnosť. Afričania a aziati často nechápu, o čom tí európski psychológovia vlastne hovoria a ich pohľady obohacujú našu „západnú“ skúsenosť o nové dimenzie. Pravda, ak dokážeme byť voči nim otvorení.
Kríza stredného veku súvisí často s tým, že človek sa v sebe prestane vyznať a odrazu je trochu zmätený, lebo v sebe odrazu objavuje túžby, ktoré predtým nemal, a naopak viaceré veci, ktoré ho predtým fascinovali, sú mu odrazu ľahostajné. Pre Afričana to nie je až taký problém, lebo jeho životným priestorom je komunita, rodina, ktorá ho vedie ďalej. Racionálny a individualistický Európan je odrazu v koncoch. Nerozumie a neodkáže sa pohnúť z miesta a dookola si kladie otázky o zmysle svojho života a jeho smerovaní.
Uvedomil som si, že čo sa týka duchovnej oblasti, v prvej polovici života, dominuje duchovná časť. Človek sa snaží osvojiť si duchovné princípy a podriadiť im svoj život. Mnohokrát musí zatlačiť do úzadia svoje túžby, svoje city, svoje ambície. Často robí aj veci, ktoré by z vlastného popudu nerobil. Robí to však preto, že verí v určité hodnoty, má silné ideály a vie, že musí čosi obetovať.
Potom však príde obdobie, keď vystúpi do popredia viac jeho prirodzená, človečenská stránka, ktorá sa nedá len tak zatlačiť. Vtedy si uvedomí, že musí svoju prirodzenosť nie podriadiť spiritualite, ale integrovať ju s ňou. Pochopí, že nestačí aplikovať všeobecné princípy (Udržovať dôverný kontakt s Bohom, vidieť v každom blížnom Ježišovu tvár, milovať vždy ako prvý, snažiť sa vcítiť do každého človeka a prijať ho takého, aký je) ale musí nájsť svoj vlastný spôsob, ako tieto základné zásady skĺbiť so svojimi schopnosťami, ako rešpektovať svoje obmedzenia ale zároveň sa na ne pred sebou nevyhovárať. Už nepotláča všetky svoje túžby, ktoré sú v protiklade s tým, o čo sa snaží, ale dokáže ich realizovať v súlade so svojím duchovným smerovaním. Samozrejme, musí sa mnohých vecí zriekať, tak ako to musí aj každý iný človek. Ani matka troch malých detí nemôže chodiť každý týždeň do kina. Už to však nie je zriekanie preto, že je to zlé, alebo nevhodné, ale preto, že chce mať priestor na iné veci.
Toto uvoľňuje a posilňuje tvorivosť a človek objavuje ešte hlbší zmysel svojich snáh a pocit naplnenia a sebarealizácie získava novú silnú dimenziu naplnenú hlbokou ľudskosťou a porozumením voči druhým.
