Zadná izba a prečo som vytiahla tú knihu z poličky

Veľká knižnica pozdĺž jednej steny, menšia pri tej kratšej. V jednej knihy hlavne o športoch, vidno, že futbal je obľúbenou témou jej súčasných či minulých obyvateľov. V druhej, väčšej, vás čaká mnoho dobrodružstva. Doslova. Miesto tu majú dobrodružné romány (pamätáte si edíciu STOPY?). Nikdy ma tá knižnica nefascinovala. Jediná kniha, ktorú som z nej prečítala už v rannom detskom veku, boli Chlapci od Bobrej rieky. Stará klasika. Tábory s ujom Foglarom, množstvo záhad, túžba po pekných priateľstvách a dobrodružstvách niekde v lesoch. Kdesi vo fantázii. Iné knihy som poctivo ignorovala, napriek tomu, že mi boli často ponúkané, keď som sa nudila. Vždy som to uhrala na romány od L. Čárskej. Slečny Sibirôčka a princezná Nina Džavacha mi boli oveľa sympatickejšie. Až raz...Myslím, že bol piatok. Obyčajná návšteva knižnice. Teta knihovníčka už vedela, že si dokážem knihu vybrať aj sama, upozorňovala ma len na novinky alebo keď sa dostala k nejakému zaujímavému titulu. Dnes jej nedalo a ukázala mi papier. Bol to informačný leták o súťaži, ktorá sa chystala v Petržalke. Kráľ detských čitateľov. Honosný názov ma zaujal. Prikývla som, že sa rada zúčastním.Potom to prišlo. Súťaž si vyžadovala istú prípravu. V mojom prípade to znamenalo prečítať tri „verneovky“. Ako sa mi do toho nechcelo! Verne bol jedným z autorov zo zadnej izby. Ten deň sa v knižnici nekonalo žiadne požičiavanie Troch pátračov ani dievčenských románov. Malá Anna zostala v spodnej poličke.Morská príšera. V krajine kožušín. Dva roky prázdnin. Môj ortieľ. S povzdychom som sa pustila do prvej z nich (bola najtenšia). Ja, ktorá som čítala len Cestu okolo sveta za 80 dní, lebo som milovala rovnomenný kreslený seriál. Večný odporca toho, čo som nepoznala. Morskú príšeru sme spolu s loďou, ktorá lovila veľryby našli i nenašli. V krajine kožušín som nepobudla dlho. Zimu som nikdy nemala veľmi rada. Dva roky prázdnin. To už bol sľubnejší názov. Zalistovala som v prvých stránkach...a 15 chlapcov v prudkej búrke si ma okamžite získalo. Briant, Gordon, Doniphan, Moko a všetci ostatní boli mojimi hrdinami. Pomerne pohodlne sme spolu stroskotali na neznámom území, z ktorého sa neskôr vykľul ostrov. Spolu s nimi som hľadala vhodný prístrešok, stavala plť, skúmala ostrov, chytala zver, strieľala na vtáky, zbierala divé plody a vyrábala šarkana. S nimi som sa tešila, bála, oslavovala Vianoce (čo na tom, že bol asi marec?). Bojovali sme proti zlodejom a vrahom, zbožňovali sme kormidelníka Evansa a dobrú Katu. Nakoniec...po takmer dvoch rokoch sme sa vrátili na Nový Zéland. Že tam s nimi nebolo žiadne dievča? Na tom predsa vôbec nezáleží. Možno bolo. Niekde skryté, tam v kútiku jednej jaskyne, tíško, tak, že si ho nikto nevšimol...V tej súťaži som skončila tretia. Jeden z malých úspechov v živote. Ja som získala oveľa viac, ako len knihu o svetových dejinách a pár spomienkových predmetov. Odbúrala som jeden predsudok.„Babička?“„Áno, Ivanka?“„Môžem si požičať túto knižku?“„Dva roky prázdnin? Samozrejme.“„Ja ju asi budem mať trošku dlhšie, nevadí?“„Koľko len chceš.“Tú knihu mám dodnes...