V piatok sa ozval Bobo, že teda v sobotu oni desiati idú na skialpoch na Zbojnícku chatu, že môžem sa pridať.
Cez deň mi to ešte nepripadalo ako zlý nápad. A aj moje prítomné dieťa ma ohrdlo: povedané s matematikou: sesternica + bratranec + u babky + telka + bez rodiča > škaredé Tatry + mokré Tatry + namáhavé Tatry + nudné Tatry. (Ale nie, zveličujem, mám dobré deti.)
No čo, je piatok, skončím búchanie do klávesnice skôr tak, aby som zašiel kúpiť nejaké nepremokavé nohavice aj bundu, čo mi chýbajú už celý život. Skončil som tak, že na obchody mi zostala už len chvíľa, a keď som zbadal ceny nie napodobenín, ale poriadnych vecí z goretexu, tak som si povedal, že to nebudem vyberať počas desiatich minút. A nechcelo sa mi už ísť nikam. A ešte keď som pozrel Aladina na shmu.sk - neuveriteľne sa malo preklopiť z ideálne pekného počasia na zamračené ... Práve keď človek môže zabehnúť dakde von.
Ísť von? Aj doma sa mi dačo nakopilo - to prádlo a nevybavené papiere pribúdajú hádam cez noc, či čo - čím bližšie k večeru, tým viac som si hľadal všade dôvody, prečo neísť a že najlepší dôvod poviem Bobovi. Až som sa spamätal - prečo by som si mal vymýšľať. Tak som mu o deviatej zavolal: "Čau, nikam sa mi nechce."
Ináč, ten Aladin je fakt pekný - najprv som myslel, že tam je len textová predpoveď, ale najlepšie na ňom sú grafy a mapky. Ako povedali viacerí, o mapkách a grafoch nevedia, každý si len prečíta textík. Na obrázkoch vidno postup oblačnosti - takže ak text hovorí, polojasno až oblačno, mapka povie: ráno oblačno tu, ale tam jasno, na obed tu tak a tam tak - proste veľmi fajnové - tak si predstavujem územnnú predpoveď. To isté s teplotami a zrážkami. A graf pre vietor. Ba dokonca aj pravdepodobnosti majú, vynikajúce. A tak zatiaľ čo text hovoril, že na Slovensku prehánky, podľa Aladina zrážky mali byť len južne od Košíc a kdesi v Michalovciach, Vranove a na východ od nich. A aj to až dakedy ku večeru.
Slabá podpora pre to, že sa mi nikam nechce.
Po ďalšej hodine som si povedal starú vetu - radšej nech ľutujem, čo som urobil, než ľutovať, čo som neurobil.
Joooj, no dobre no. Tak som poslal smsku: "No dobre no." Aj tak už určite spal.
Vzápätí zvoní a hovorí: "Vieš čo, Aladin hovorí, že zle bude, nejak sa mi nechce a čo keď ma bude bolieť zub."
Všetko jasné.
Napodiv ráno som nezaspal. A o pol šiestej pršalo už cestou na stanicu.
Poschádzali sme sa v Košiciach, niektorí v Smokovci. Potom časť zubačkou, časť peši na Hrebienok a peši ďalej.
Musel som ísť peši - od veľkej víchrice som na Hrebienku nebol. A tak som prechádzal cez miesta, ktoré mi kedysi pripadali malebné veľkými stromami a pokrútenými koreňmi obrastenými machom - človeku tam vtedy na um prichádzali rozprávkové muchotrávky, trpaslíkovia a poskakujúce Karkulky - bývalo mi tam veľmi pekne.
Až teraz som videl tú spúšť a pochopil som, prečo niektorí to pred rokmi opisovali so slzami v očiach.
Za Rainerovou už bol odmäkový sneh a čím vyššie, tým snehovejší. Skialpinisti šliapali na lyžiach, celkom ma prekvapilo, že boli rovnako rýchli ako my niektorí bez lyží. Tá finta so zvýšenou pätou ma fakt nadchla. Niektorí namakanci boli dokonca podstatne rýchlejší než napríklad ja, čo som si dal pätnásťminútovku na to, aby kŕč zo stehna odišiel kadeľahšie.
Mal som iba rifle napriek tomu, že v horách v snehu je bavlna celkom proti rozumu, keďže v okamihu navlhnutia už neizoluje a ťažko schne. Ale Aladin povedal, že nebude pršať ani snežiť. Hore pekne snežilo a rifle zamokli skoro až po kolená. Ale vibramy, čo sa do celodenného snehu dostali prvýkrát, napriek brúsenej koži odolali, čo ma večer, keď som vyberal suché ponožky, úprimne nadchlo.
(A priaznivcom Aladina - nerobte si z drobných odchýliek hlavu, aj ja som Aladinov fanúšik, Aladin je nádhera. Myslím, že sa nezmýlil o viac ako o 0,5-1,0 mm zrážok.)
Bolo veľmi fajn.
Polka ľudí známa, druhá nová. A bolo príjemné si vypočuť, čo koho zaujíma - dakoho podomácke pokusy výroby vodíka premenlivým elektrickým poľom, ďalšieho turbíny a generátory, ďalších skialpinistické finesy. Bolo fajn sa porozprávať s človekom, koho som podľa prízvuku odhadol na Šariš, o histórii Zbojníčky, o geologickej dobe vzniku Tatier, o Google Earth a o tom, že bol z dediny, ktorá ma zaujímala už predtým, keďže sa volá tak, akoby tam žili moje priezviská. (Nežijú.)
A neustále pokusy o drobné srandičky.
Ale hlavne Tatry a voľný priestor - to je lahoda pre človeka zavretého v byte, či kancli. Aj napriek pochmúrnym nízkym oblakom.
Bol to veľmi dobrý deň. Už len počas roka viac športu, nech na túre neodpadávam a častejšie vonku s fajn ľuďmi, nech viac žijem.
---- Zopár cvakov foťáku ---
Zo dva obrázky predpovede zrážok na sobotu o 6:00 a o 12:00, čo som našiel v temporary internet files po rozhovore s Aladinom z jeho piatkového veštenia:
Smutný pohľad na miesto s niekdajším malebným lesom popri trase zubačky:
Nad Hrebienkom je ešte všade sneh. Okrem konárov stromov. Na Zbojnícku je to 2:30. Z Hrebienka sme vyšli asi o 10:00. Hore máme byť o 12:30. Ta tó som zvedáávy ...
Partia príma ľudí vo veľkom priestore s nízkymi oblakmi:
Konečne vidno Zbojnícku chatu. Stupák, ktorý bol už za mnou, sa s mestskými slabými nohami dá zdolať len s upretým pohľadom pod nohy a vytrvalým posúvaním o pár decimetrov. Ale keby vynášali vrtuľníkom zadarmo, to by som odmietol - niet nič krajšie, ako si dokázať, že to viem aj ja a že je to malina. ;-) Ale inak som prekvapený, že náš pešovlak má úplne presný príchod: 12:30. Cs! Jasne, že to nič nie je. Len nech si nikto nevšimne môj kŕč v stehne.
Výborná šošovicová polievka, výborné buchty, výborný lipový čaj, za ktorý som bol ochotný zaplatiť akúkoľvek prirážku, napriek čaju v termoske, ktorý som vyniesol na vlastnom chrbte. Cez zarosený objektív. Čo môže byť krajšie ako turistika?
Poberáme sa naspäť, zatiaľ čo skialpinisti sa idú ešte pošmýkať trochu vyššie. Aj tak nás cestou dolu rýchlo predbehnú. A napriek oblakom a nijakej viditeľnosti nemôžem nefotiť ... :
My zostupujeme dolu, zdola vykukuje mlieko ...:
... mlieko stúpa ... :
... až sme v ňom. Keď ledva vidím najbližšiu značkovú palicu aj stopy na snehu, tak si uvedomujem, že nie je až taký problém, hlavne pri výstupe hore, vetre a snežení, vyjsť do nesprávneho konca doliny, nemať dosť síl na nájdenie cesty a ostať na poslednej prechádzke navždy.
