Posediačky, v luxuse nekýchania a s pohľadom na letné mesto som myslel na to, ako to všetko funguje a do seba zapadá.
Možno z pohľadu človeka, ktorý nikdy civilizáciu nevidel.
Mesto, v ktorom sú domy a medzi nimi vystavané ulice.
(Lebo napríklad pred pár tisícročiami kdesi vraj existovali sídla s hlinenými domami nalepenými jeden na druhý bez akýchkoľvek medzier.
Chodilo sa po plochých strechách iných domov a dovnútra sa schádzalo rebríkmi v otvoroch striech.
Lebo uličky ešte nevymysleli.)
A ja tu mám normálne mesto so zázrakom širokých ulíc a kovových koľajníc.
Pri nich postavené búdky proti zlému počasiu, priehľadné - no nie je zvláštne, že cez tvrdú vec vidno? - a svetlé.
A vôbec, že tu tie búdky vôbec sú - taký drobný prejav dobra nás k sebe samým; možno sa tam pritisnúť v daždi alebo vetre, alebo skryť teraz do tieňa - a to vie potešiť :).
A zázrak nad zázraky - obyvatelia mesta, takmer všetci, poznajú čosi, čo volajú písmo, (keď si predstavím, že v tamtých časoch to bol sen, aby vedeli všetci čítať a písať) a že aj ja som jeden z nich, týchto neuveriteľných vzdelancov, pozriem na zvláštne klikyháčiky na papieri v tej búdke a viem veštiť: o pár minút príde stroj, ktorý ma rýchlo prenesie o kilometer ďalej.
A naozaj, predpovedanie budúcnosti funguje, ten stroj je tu, otvorí sa, ja vojdem dnu, veziem sa a o chvíľu z neho vyjdem a som tam, kde som chcel byť.
Pravdaže, banálne samozrejmé.
Ale niekedy ma to zdanlivo všedné nadchne a vtedy si hovorím:
Aký máme úžasný svet.
Ja len tak :-)
