Poďakovanie

Telku moc nepozerávam a ak aj pred ňu zložím svojich 72 vraj celkom pekne tvarovaných kíl, tak len ak si idem pozrieť nejaký starostlivo vybratý program, k čomu mi celkom stačilo aj tých sedem programov, ktoré mi zostali. No niekedy zapnem televíziu aj len tak naslepo. Stáva sa to v kuchyni (áno, máme tam televízor) v dve špecifické denné doby.Prvou je časový interval asi medzi druhou a treťou hodinou poobede, keď sa intelektuálne ukonaný vraciam zo školy. V snahe nájsť nejakú príjemnú a jednoduchú zábavu, ktorá by mi robila spoločnosť pri mojom prvom (postupom dňa zistím, že nie poslednom) nešetrnom útoku na chladničku, beriem do ruky ovládač, stláčam jednotku a potom podľa môjho starého a mnohými členmi mojej rodiny nenávideného zvyku vytrvalo stláčam tlačidlo +, až kým sa nedopracujem k poslednému kanálu. Veľa času mi to nezaberie a vážnejšie môj denný harmonogram nenaruší. Po tejto procedúre by som mal prepnúť na program, ktorý som si po zvážení výsledkov svojho prieskumu vybral.No hoci pri siedmich programoch nemám bohvieaký veľký výber, v poslednom čase sa mi akosi ešte viac zúžil. Tuším až na troch programoch sa doklikám k nejakej telefonickej súťaži. Tak teda pozerám chvíľu jednu z tých súťaží, ale vážne len chvíľu, lebo tento program sa mi akosi nepozdáva, nakoľko bľabot rozjarenej a nad výškou ponúkanej výhry sa rozplývajúcej moderátorky len zriedkavo preruší hlas nejakého telefonistu. Súťaž vypnem, nebaví ma, ale aspoň ma naplnila presvedčením, že som nepochybne výnimočne nadaný, keď som za pár sekúnd dokázal poskladať z piatich rozhádzaných písmen slovo, zatiaľ čo ostatným divákom to asi robilo značné problémy, keď do súťaže nikto nevolal.Druhá takáto situácia nastáva večer medzi ôsmou a desiatou hodinou. O tomto čase zvyčajne schádzam do kuchyne znovu vziať chladničku útokom a podľa starého zvyku si k tomu púšťam televíziu, stláčam jednotku a potom mojim palcom už skoro celkom vydraté +. Tentoraz mi tri zo siedmich kanálov ponúkajú realitu zasadenú do čohosi tak nerealistického, ako je televízna šou. Pomedzi zostrihané zábery reality ma akýsi hlas nabáda, aby som zvolil toho, koho chcem z domu vyhodiť. A tak si zvolím pavúka, čo lezie po stene blízko mňa a vyhodím do z domu oknom. Potom prepnem na iný program. A tam ďalšia realita. Asi jej neuniknem. Znovu beriem ovládač do ruky, no tentoraz už stavím na istejšiu voľbu a s vervou stláčam dvojku. Práve začína filmový klub. UFF!!! Už po toľkýkrát situáciu zachránila STV2. Dvojku už neprepnem. Tento večer mi bude robiť spoločnosť. Spoločnosť, ktorú si neviem vynachváliť. Spoločnosť, za ktorú v poslednom čase ďakujem viac ako predtým.