Hoci sa mi veľmi ťažko píše to, čo som sa vždy snažila pred inými tajiť, už to v sebe viac nedokážem dusiť a tak som sa rozhodla napísať pravdu. Je deň pred Štedrým večerom a ja namiesto toho, aby som sa tešila na tento výnimočný deň v roku, zas a znova, tak ako každý deň a každé sviatky tŕpnem a čakám, čo bude... Čakám, kedy príde za mnou moja mama a bezdôvodne mi začne vyčítať veci, ktoré nedokážem nijakým spôsobom ovplyvniť a zmeniť, a na to, kedy sa u nás strhne hádka medzi mojou mamou a nevlastným otcom, ktorá sa môže skončiť dvoma spôsobmi. Buď otčim po hádke odíde do krčmy a hrá tam automaty, alebo sa to celé skončí brutálnou bitkou, ktorú väčšinou vyprovokuje sama matka a až potom odíde do krčmy hrať za posledné peniaze automaty. Že sa v rodinách stávajú aj horšie veci? Áno stávajú. Ja to veľmi dobre viem. Jediné, čo neviem je, ako budem žiť ďalej, pretože už som bezradná, absolútne. Mimochodom, už nastala hádka...
Moja matka totiž holduje alkoholu už odkedy sa pamätám a som rada, že si nepamätám časy, keď som bola ešte celkom malým dieťaťom. Dostalo sa mi totiž do uší okrem iného aj to, že moja matka pila aj počas tehotenstva a že potužená alkoholom, vďaka oslave svojej švagrinej a teraz už aj mojej krstnej, šla aj do pôrodnice. Neviem čo je na tom pravdy, faktom však ostáva, že ak to tak naozaj bolo, potom je nad slnko jasnejšie, prečo som sa narodila predčasne s Detskou mozgovou obrnou. Toto však už nikto a nič nezmení a tak to ani neriešim. Koniec- koncov som rada, že vôbec žijem, hoci niekedy mám pochybnosti o tom, či to moja matka nechcela inak. Hoci sa o mňa vždy riadne starala, chodila so mnou po lekároch, na operácie a ja neviem ešte kde a napriek tomu, že sa o mňa stará doteraz, takmer vždy to bolo a je s alkoholom... Všetci dobre vieme, že alkohol vplýva na každého človeka inak. Jeden je veselý, druhý má depresie a tretí prípad – ku ktorému patrí aj moja mama, v stave alkoholického opojenia nenávidí celý svet a správa sa agresívne. Preto vždy, keď si čo i len trochu vypije, bezdôvodne každému všetko vyčíta a snaží sa dokázať sama sebe aj ostatným, že niet človeka, ktorý by niečo vedel lepšie od nej a snaží sa to dokázať najmä mne tým, že mi stále opakuje, aká som neschopná, ako nič v živote nedokážem a nech urobím čokoľvek, všetko, absolútne všetko je zlé. Je ťažké, opísať niečo také na kus papiera, no ešte ťažšie je to denne zažívať. Snažím sa jej pomôcť ako len môžem, no ona nechce. Zrejme jej takýto život vyhovuje. Pred rokom sa nám ju totiž podarilo presvedčiť aby absolvovala liečenie. Nakoniec z toho bola iba dvanásť dňová detoxikácia, pretože trojmesačné liečenie odmietla. Dostala teda lieky a zdalo sa, že sa všetko obráti na dobré. Vydržala však necelé štyri mesiace a dnes je na tom mám pocit, že ešte horšie ako predtým. Liečenie však funguje iba na dobrovoľnej báze, takže kým sa ona sama nerozhodne prestať piť, nikto jej nepomôže. Nehovoriac o tom, že ona akúkoľvek pomoc razantne odmieta a snaží sa všetkých naokolo aj v stave opitosti presvedčiť, že ona vôbec nepije, hoci každý vidí, že klame, ale budiš...
Aby toho však nebolo málo, môj nevlastný otec ako som už spomínala, má takisto jednu záľubu, ktorá už dávno prekročila medze akejsi pomyselnej normálnosti. Mám na mysli hracie automaty. Je na nich natoľko závislý, že má na krku nespočetné množstvo pôžičiek, ktoré zatiaľ spláca s odretými ušami, no čo bude v Novom roku, to zatiaľ nikto z nás nevie.
Tak... Toto je môj životný príbeh. Nepísala som ho však preto, aby to vo vás vzbudzovalo ľútosť, písala som ho preto, že som to tak cítila. Možno mnohí z vás v tomto článku nájdu niečo, čo ich niekam posunie, neviem... Každopádne, mne sa uľavilo a aspoň máte možnosť spoznať ma bližšie a možno aj pochopiť, prečo píšem tak, ako píšem a prečo je tých pozitívnych článkov v mojom blogu tak žalostne málo. Odhalila som vám svoje súkromie, moje pesimistické ja a s týmto článkom sa s vami na dnes lúčim.
Všetkým vám prajem šťastné a veselé Vianoce, plné pohody a lásky, v kruhu rodiny!
