Som obyčajné, mladé dievča, ako každé iné. Jediný rozdiel medzi mnou a mojimi rovesníčkami je možno v tom, že som sa narodila s Detskou mozgovou obrnou. Hoci bolo pre mňa ťažké vyrovnať sa s tým, dnes žijem plnohodnotný život a som rada, že som taká aká som, pretože mi moja choroba dala možnosť spoznať úžasných ľudí a spoznať pravý zmysel života... Zoznam autorových rubrík: Psychika, Ako sa žije s Detskou mozgovou, Môj autorský denník, Súkromné, Nezaradené
Už od prvej triedy základnej školy som si písanie obľúbila natoľko, že bolo pre mňa samozrejmé písať si trebárs denník, alebo tešiť sa zo slohovej práce. Láska k písanému slovu ma drží prakticky dodnes. Rozhodla som sa totiž, že pokiaľ to bude čo i len trochu možné, pôjdem po maturite študovať žurnalistiku. Takéto boli moje predstavy a sny donedávna, kým sa neozvala moja ďalšia ticho ma ničiaca diagnóza – epilepsia...
Keďže som sa narodila s Detskou mozgovou obrnou, odmalička som musela a stále aj musím vynakladať na všetko čo chcem dosiahnuť, viac úsilia. Niečo zvládam hladko a s niečím sa nedokážem popasovať ešte ani dnes, v takmer dvadsiatich rokoch. Naučila som sa však, že keď to nejde normálne, pôjde to tak trochu nenormálne a tak, veľakrát improvizujem. To potom vyzerá napríklad takto...
Priatelia, ja mám dnes po dlhej dobe takú dobrú náladu a takú obrovskú chuť žiť, že sa s vami o to jednoducho musím podeliť. Nebojte sa, nie som pod vplyvom žiadnych omamných látok. Iba som pochopila, že utápať sa v smútku a beznádeji nie je najlepšie riešenie, že žijeme len raz a že ja chcem žiť... Naplno. Tak, ako každý...
Ako mnohí z mojich predchádzajúcich článkov aj stručného opisu viete, od narodenia mám diparetickú formu Detskej mozgovej obrny. Mala som však to šťastie, že od malička, hoci niekedy s pomocou, som bola schopná chodiť sama. V januári minulého roka som však začala mať bolesti bedrového kĺbu. O tom, že lekárom trvala diagnostika desať mesiacov sa veľmi rozpisovať nechcem. Chcem sa totiž dostať k podstate dnešného článku a s tým čiastočne súvisí aj fakt, že počas letných prázdnin, či som chcela, či nie, musela som dostať francúzske barle. Tak sa zo mňa definitívne stala už i na pohľad invalidná dôchodkyňa. Čo už... Dalo sa to čakať. Čo by ma však ani vo sne nenapadlo bolo, že dnes zo mňa bude takpovediac dobrovoľne nasilu kaskadérka.
Ako sa tak dívam na dátum môjho posledného článku zisťujem, že som svoj koníček akosi zanedbala. A nie len to. Keď som sa nad sebou hlbšie zamyslela, zistila som, že sa rebríček mojich hodnôt v živote podstatne zmenil. Keď sa ráno pozriem do zrkadla, už v ňom nevidím zamračené sebakritické, negativistické dievča, ktoré nevie nájsť samu seba. Práve naopak. Keď sa pozriem do zrkadla, zrazu v ňom vidím usmievavú, pozitívne mysliacu mladú ženu, ktorá sa dokáže tešiť z maličkostí, z každého malého úspechu, z každého nového dňa. Jednoducho cítim, že teraz som šťastná a že toto je moje pravé ja. Myslím, že až teraz môžem skutočne povedať, že som dospelá žena, i keď osemnásť mám už od decembra. Až teraz som však dospela a vlastne aj dozrela.
Je sobota večer. Ja sedím doma, dívam sa z okna, v ušiach mi znie talianska hudba a mňa pomaly ale isto prepadá akási depresia. Zrazu pociťujem nutkania napísať článok o svojom nie príliš vydarenom živote, i keď mi je jasné, že odkryjem veľkú časť môjho súkromia, čo robím veľmi nerada, ale tentoraz mi je to úplne jedno. Potrebujem aby ma niekto nakopal do zadku či prefackal, no najmä sa potrebujem vypísať... Na nič iné pri pomyslení na to, ako som premárnila kus svojho vlastného života, ani nemám chuť.
