Barbora Ščípová
Ako sa zo škaredého káčatka stala labuť...
Dívam sa na seba do zrkadla a musím sa smiať. Čomu? Vlastnej hlúposti. Keď sa totiž v spomienkach vrátim o dva roky dozadu, nechce sa mi veriť, ako neuveriteľne som sa zmenila.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som obyčajné, mladé dievča, ako každé iné. Jediný rozdiel medzi mnou a mojimi rovesníčkami je možno v tom, že som sa narodila s Detskou mozgovou obrnou. Hoci bolo pre mňa ťažké vyrovnať sa s tým, dnes žijem plnohodnotný život a som rada, že som taká aká som, pretože mi moja choroba dala možnosť spoznať úžasných ľudí a spoznať pravý zmysel života... Zoznam autorových rubrík: Psychika, Ako sa žije s Detskou mozgovou, Môj autorský denník, Súkromné, Nezaradené
Súkromné
Barbora Ščípová
Koľko jazykov vieš, toľko krát si človekom, alebo ach tie jazyky...
Hoci som zástanca teórie, že cez prázdniny je treba oddychovať a nie učiť sa, tento rok som sa rozhodla, že svoju zásadu poruším a oprášim svoje jazykové znalosti z nemčiny a angličtiny.
Barbora Ščípová
Ako príbeh z Osvienčimu zmenil môj život...
Jeden človek mi raz povedal, že z mojich blogov cítiť určitú dávku sebaľútosti, pesimizmu a beznádeje. Vtedy som tomu človeku zaryto oponovala, dnes však musím priznať, že mal skutočne pravdu. Vždy, aj keď som si to nedokázala priznať, som vo svojom živote, či na sebe samej hľadala iba to negatívne. Nikdy nie pozitívne. Mala som rôzne pocity, ktoré sa slovami dajú len ťažko opísať. Nevedela som presne, ani čo cítim, čo chcem, nič. ..Vedela som iba to, že vôbec nie som spokojná so svojim životom... Že to bola chyba, som pochopila až včera, keď som si prečítala knihu ženy, ktorá prežila peklo na Zemi - Osvienčim.
Barbora Ščípová
Dnes sa mi nechce nič...
Neviem, ako v ostatných kútoch Slovenska, ale tu na juhu je zamračené a vyzerá to tak, že čoskoro bude pršať. Prosto počasie pod psa, ako aj moja nálada. Zrejme som meteosenzitívna, ale takéto počasie na ma vplýva veľmi zle. Pohybujem sa po dome akoby som mala vybité batérie a nič sa mi nechce...
Barbora Ščípová
Stretnutie so Zuzkou Smatanovou
Tak ako každý rok, aj tento, náš internát organizoval súťaž Slávik. Je to akási tradícia a súčasťou tejto už jedenásťročnej tradície, je vždy aj hosť Slovenského šoubiznisu. Tento rok k nám zavítala stálica a aj slávica hudobného neba, speváčka Zuzka Smatanová.
Barbora Ščípová
Začiatok...
Začiatok... Jedno slovo znamenajúce pre každého z nás niečo celkom iné. Pre niekoho radosť, pre niekoho dokonca bolesť, zmätok, strach... Ani neviem, čo toto jednoduché slovo znamená pre mňa. Neviem, do ktorej kategórie sa mám zaradiť. Asi tak trochu do každej z nich. Život mi totiž priniesol situácie, ktoré som nie vždy vedela zvládať so vztýčenou hlavou a nový začiatok bol pre mňa neraz koncom. Až kým neprišiel zlom. Kým neprišla chvíľa, kedy som si uvedomila svoju vlastnú ľudskú hodnotu a neurobila som za minulosťou jednu dlhú a hrubú čiaru.
Barbora Ščípová
Trojlístok mojich najväčších (ne)splniteľných prianí
Za posledných pár týždňov som si usporiadala vlastne celý svoj život. Vyrovnala som sa s minulosťou, žijem prítomnosťou a teším sa na budúcnosť. Zároveň si však kladiem otázku, či sa mám na čo tešiť, keď mojou najväčšou túžbou – tak ako asi každého človeka - je, vybudovať si nejakú kariéru, aby som mala z čoho žiť a aby som mohla pracovať, no najmä chcem mať raz rodinu a deti. Pozrime sa však na to reálne...
Barbora Ščípová
Ďakujem Ti, Barborka!
Denne sa stretávam s množstvom ľudí a hoci si to nie vždy uvedomujem, každý z tých ľudí mi dá niečo do života. Či už je to niečo pozitívne alebo skôr negatívne, časom vždy prídem na to, že aj to negatívne bolo na niečo dobré a posunulo ma to ďalej. Osobitnou kapitolou v mojom živote sú stretnutia, od ktorých neviem čo môžem očakávať a nakoniec si uvedomím, že to stretnutie bolo pre mňa niečím výnimočné a neporovnateľné s ostatnými. Tak ako stretnutie s Barborkou, ktorej patrí moje obrovské ďakujem...
Barbora Ščípová
Chcem nájsť svoje stratené šťastie...
Dnes je zasa jedna z nocí, kedy sa neviem prinútiť spať, pretože sa mi vôbec nechce a tak píšem. Až pri mojom poslednom článku som pochopila, načo vlastne blogy slúžia. Písať blog je dobré predovšetkým na to, aby človek dal prechod svojim emóciám a nedržal ich v sebe. Teda aspoň podľa toho čo čítam, je to tak, pre väčšinu z nás. Môj dnešný článok bude možno o niečo optimistickejší, ako ten predošlý, no nie som si tým celkom istá. Tak ako už mnoho, mnohokrát predtým, aj dnes sa zamýšľam nad svojim životom, nad svojou budúcnosťou, nad svojimi snami lenže tentoraz je to o to silnejšie, že čoraz viac začínam pociťovať v sebe akúsi prázdnotu a čoraz viac si uvedomujem, že ak to takto pôjde ďalej, nebudem nikdy v živote šťastná. Vždy som vedela, že nemať niečo materiálne, nie je vôbec katastrofa, no nemať niečo nemateriálne ako napríklad lásku, podporu a veľa iných, pre človeka dôležitých vecí, je ešte horšie. Oveľa horšie...
Barbora Ščípová
Keď rodičia nie sú tak celkom rodičmi...
Tieto riadky som sa odhodlávala napísať už veľmi dávno, no neurobila som to preto, že som sa jednak bála, no hlavne som sa hanbila. Nakoniec som si však povedala, že je to aj tak jedno. Potrebujem sa vypísať a zároveň vám chcem vyrozprávať svoj príbeh. Možno sa vám to bude zdať ako fikcia, no bohužiaľ všetko, je len a len čistá pravda. Pravda o tom, ako sa žije človeku, ktorý má matku alkoholičku a nevlastného otca gemblera.
Barbora Ščípová
Na ceste za šťastím...
Nie je to tak dávno, čo som v poslednom článku písala o tom, že chcem začať žiť iný – oveľa pestrejší, zaujímavejší a teda aj šťastnejší život ako doteraz. Pochopila som totiž, že byť postihnutá, neznamená koniec sveta. Práve naopak – mám šancu dokázať, že aj s celoživotnou diagnózou sa dá normálne žiť. V novom začiatku mi nebránilo prakticky nič, okrem môjho vlastného strachu. Ten som však prekonala a dnes som iný človek. Našťastie...
Barbora Ščípová
Začínam odznova!
Napriek tomu, že nie je Nový rok, dala som si jedno predsavzatie. Rozhodla som sa, že vo chvíli keď odbije polnoc sa tak ako s dnešnou náladou pod psa, nadobro rozlúčim aj s vlastnou diagnózou a s pocitom menejcennosti. Že sa to nedá? Ale dá, len treba veľmi chcieť. Nie je to tak dávno, čo som písala o tom, ako sa mi všetky moje sny, túžby a plány zosypali ako domček z karát. Kvôli bedrovému kĺbu. Ako som však nad tým uvažovala, zistila som, že to bola viac – menej iba moja výhovorka, lebo som mala strach žiť svoj život ako plnohodnotný človek aj napriek postihnutiu. Dnes som si však definitívne povedala, že nech mám v zdravotnej dokumentácii akékoľvek prognózy do budúcna, ignorujem ich a budem sa snažiť žiť ako ktorýkoľvek zdravý človek. Doteraz som totiž tak nežila....
Barbora Ščípová
Keď diagnóza obmedzuje...
Už je to takmer rok, čo si môj bedrový kĺb zrazu zmyslel, že začne bolieť. Nebolo to nič príjemné. Práve naopak, keďže som netušila čo mi je, desať mesiacov som žila v neistote a čakala na verdikt niektorého z lekárov, na nejaké riešenie. Asi pred mesiacom som sa po zmene ortopéda konečne dozvedela, čo mi vlastne je – vraj čiastočné vykĺbenie bedrového kĺbu, zrejme od narodenia. To, že to nikto doteraz neriešil, som radšej neriešila ani ja. Bola som však rada, že konečne viem, čo mi je a spadol mi tým kameň zo srdca. Lenže, to som ešte netušila, že ono sa to napriek liečbe mieni zhoršovať a že v dohľadnej dobe skončím na vozíku. Tým sa mi hoci som bojovala a stále bojujem zo všetkých síl, všetky moje sny a túžby rozsypali ako domček z karát...
Barbora Ščípová
Jedno obrovské ďakujem lekárom!
Okolnosti posledných dní ma prinútili opäť raz popremýšľať nad tým, aký je ľudský život drahocenný dar, aké je krásne dostať šancu žiť, no i nad tým, aké jednoduché je, túto šancu stratiť. Často krát sa mi stane, že hoci som od narodenia odkázaná na pomoc lekárov, málokedy si naplno uvedomujem ich dôležitosť v mojom živote. Pred pár dňami som však mala žiaľ možnosť znova na vlastnej koži pocítiť aké to je, keď môj život závisí od cudzích ľudí. Preto by som tento článok rada venovala lekárom a zvlášť záchranárom, ktorých práca je podľa môjho názoru – hoci nie som odborník – často nedoceňovaná.
Barbora Ščípová
Byť dieťaťom bolo krásne...
Je nedeľa. Pomaly sa stmieva a keďže ma zajtra čaká voľný deň, zabíjam čas ťukaním do klávesnice. Hlavou mi hmýria rôzne myšlienky. Najmä krásne spomienky na detstvo. Pamätám sa, ako som každé ráno vstávala s úsmevom na tvári a tešila sa, čo nové zažijem. Pamätám si ale aj to, ako som sa vždy, keď mi rodičia niečo zakázali hnevala, že aj ja už chcem byť dospelá... Och, keby som len vedela, čo ma čaká!
reklama
Barbora Ščípová
Prečo kritizujeme?
Keď začínam písať tieto riadky, je pár minút pred polnocou, mne sa nechce spať a tak rozmýšľam. V hlave mi víri toľko myšlienok, že hoci píšem, neviem na akú tému tento článok nakoniec bude. Snažím sa písať články, ktoré dokážu zaujať, nie sú nejakou prílišnou kritikou, no predsa sa niekedy nedokážem vyhnúť tomu, aby som niečo alebo niekoho hodnotila, hoci na to nemám právo. Neviem ako vy, no ja niekoho hodnotím len veľmi nerada. Obzvlášť ak má byť moje hodnotenie kritické. Keďže ja sama sa často stretávam s kritikou na moju osobu, snažím sa tomu, aby som niekoho kritizovala, jednoducho vyhnúť. Apropó, prečo vlastne kritizujeme iných? Čo nám to dáva?
Barbora Ščípová
O pretrhnutých rodinných putách, novorodencoch a zbabelosti.
Viackrát sa mi stalo, že som iba tak nečinne sedela na terase nášho rodinného domu a rozmýšľala tak ako dnes, nad tým, koľko sa toho za tie roky zmenilo a prečo. Zmenilo sa toho na môj vkus až príliš, no o tom je život. Sú však veci, ktoré by som rada vrátila späť, či dostala aspoň odpoveď, prečo sa to vlastne stalo. Každý má totiž inú verziu. Ja tú svoju nemám, pretože nemám možnosť, či skôr odvahu, spýtať sa, prečo je to takto...
Barbora Ščípová
Učím sa byť mamou
Nie som mama, no napriek tomu to v januári budú už tri roky, odkedy sa učím ňou byť. Pred troma rokmi som sa totiž konečne po šestnástich rokoch aj jednom mesiaci dočkala súrodenca a dnes sa hrdo pýšim titulom staršia sestra.
Barbora Ščípová
Zahraničné verzus slovenské mená
Určite ste si už všimli, že popri tradičným slovenským menám sa pomaly viac a viac objavujú zahraničné mená. Aký máte na to názor? Ja som sa zo zahraničným menom pre dieťa prvýkrát stretla, keď som mala jedenásť rokov a narodila sa moja sesternica, ktorá dostala meno Sarah. Vtedy som mala pocit, že je snáď jediná na Slovensku s týmto menom a skutočne jej sadlo. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by naša Sarah mala iné meno.
Barbora Ščípová
Začínam byť alergická...
Neviem, ako to dnes vyzeralo s počasím v ostatných kútoch Slovenska, no u nás, vo Veľkých Úľanoch takmer od rána intenzívne prší. Zrejme mi mnohí dáte za pravdu, ak si myslím, že takého počasie veľmi na nálade nepridá a v takom počasí sa nedá ani nič extra robiť. Hoci nezvyknem tráviť voľný čas pri televízore, rozhodla som sa, že tentoraz mu predsa len dám šancu.
