Obzvlášť ma škrie to, že hoci sme celkom rozvetvená rodina, mám tety, strýkov, sesternice, bratrancov, roztrúsených po celom Slovensku, niekedy mám pocit, ako keby sme si boli celkom cudzí a vôbec sa nepoznali. To sa stáva, ja viem. Pred pár dňami sa však mojej sesternici, s ktorou som mala, kým sa naši rodičia navštevovali myslím, že naozaj fajn vzťah narodila dcérka. Sme síce stále v kontakte, ale hold už to nie je také ako kedysi a tak zrejme malú Máriu uvidím tak maximálne na fotkách. Prečo? Vlastne ani neviem... Som dospelá, mohla by som nabrať odvahu a pokúsiť sa nadviazať aspoň ja, keď nie ostatní, znova kontakt a na všetko, čo sa stalo, v podstate zabudnúť. Lenže problém je ten, že zrejme každá zo sestier má pocit, že tá druhá je na vine. To chápem. Ako som už povedala, každý má svoju pravdu, a ja vlastne ani poriadne nepoznám dôvod týchto sesterských nezhôd, ale aký má význam spolu úplne prestať komunikovať? Pripadá mi to, ako keby sa každý snažil takpovediac stavať na vlastnom piesočku a chráň Pán Boh, aby sa druhá strana pokúsila o nejakú komunikáciu, či niečo podobné. Je mi z toho do smiechu ale smutno zároveň, pretože takto sa nepretrhlo iba sesterské puto, ale aj puto, medzi nami ostatnými, ktorých sa to týka. Ja naozaj nemám odvahu niečo urobiť, i keď kvôli malej Márii by som možno aj niečo urobila, ale myslím, že by to nikam, neviedlo. Tak maximálne ku hádkam v našej rodine, pretože by ma považovali za zradcu. Moja rodina podľa môjho názoru má pocit, že súrodenci a celkovo rodina nič extra neznamená. Hlavne aby mal každý sám pre seba všetko.
Ja len dúfam, že ja a môj brat sa nedostaneme do žiadnej takejto, či podobnej situácie a ak aj náhodou áno, snáď si budeme vedieť svoje chyby navzájom odpustiť...
