Urobila som si teda Capuccino, k nemu som si vzala koláč, pohodlne som sa usadila na gauči a začala som prepínať kanále dúfajúc, že mi aspoň trochu ubehne čas a aj náladu budem mať možno o niečo lepšiu. No po nejakej chvíli som zistila, že som sa mýlila. Sem – tam ma síce niečo zaujalo, no väčšinou to boli programy, ktoré mám viac – menej overené, keďže som ich už mala možnosť vďaka neustálemu reprízovaniu všetkého odvysielaného, vidieť. Inak je to čo sa týka programov dosť žalostné, pretože som prišla na to, že takmer všetky televízie okrem neustáleho reprízovania aj preberajú programy od iných televízii a len málokedy sa nájde niečo, čo nebolo tisíckrát reprízované, či dokonca niečo nové, čo bolo teraz niekedy nakrútené. Jednoducho, pre mňa je sledovanie televízie skôr mrhanie časom a myslím, že ja by som televízor k šťastiu nepotrebovala. Nikdy ma pozeranie televízie veľmi nebavilo a ani ma nezačalo baviť. Občas si síce niečo pozriem, ale je to naozaj iba sporadicky, pretože pozerám iba programy, v ktorých účinkujú podľa mňa dobrí herci, ktorí skutočne vedia hrať a programy, ktoré podľa mňa za niečo stoja.
Je to síce mizivé percento toho, čo televízie vysielajú, ale aj to málo je predsa viac a lepšie ako nič. Čo sa týka rôznych speváckych, talentových súťaží či reality show, tie ma vôbec nezaujali a namiesto toho, aby som sa na ne znudene dívala, radšej zájdem niekam von, zacvičím si, alebo si prečítam nejakú zaujímavú knihu. Superstar a podobné programy, ktoré vyvolávajú davovú psychózu, vo mne totiž tak akurát vyvolávajú alergiu.
Možno si poviete, že som divná, no každý máme predsa svoj obľúbený spôsob trávenia voľného času. A že vytŕčam z davu? No a čo?! Nemôžeme byť všetci rovnakí. Nie sme predsa papiere tlačené cez kopírku.
