Dosť často sa nad týmito otázkami zamýšľam, no odpoviem si zväčša rovnako: ,,NIČ.“ Preto sa pýtam aj vás. Vari máme všetci natoľko nudné životy, že sa musíme zaoberať tým, ako žijú iní? Kritizujeme vtedy, ak vidíme bezdomovca, či človeka, ktorý je nejakým spôsobom na dne. Kritizujeme vtedy, keď vieme, že matka malého dieťaťa pracuje a kritizujeme aj takých, ktorým bolo dopriate a žijú takpovediac na vysokej nohe. Na čo je to však dobré? Nesnažíme sa tým jednoducho zakryť, že ten náš život akosi nevyšiel podľa našich predstáv, že aj my by sme chceli žiť v blahobyte?
Alebo zakrývame kritikou to, že neradi iným podávame pomocnú ruku a že máme pocit, že nám sa nič podobné stať nemôže? Ja sa snažím brať každého človeka takého aký je. Zvlášť tých, ktorí sú na existenčnom dne. Mnohí si za to môžu samy, no mnohí naopak nie. Preto sa snažím neriešiť životy iných. Nikoho predsa nepoznám tak dobre, aby som ho mohla hodnotiť. Jedno príslovie hovorí: ,, Nesúď ma, kým ma nepoznáš a nekráčaš v mojich topánkach.“
Tohto príslovia sa snažím naozaj držať a vyhýbam sa záľube starých ľudí, ktorí mám pocit, že jednoducho z nudy ohovárajú koho môžu. Ak môžem pomôžem, ak sa ma niečí životný príbeh dotkne dám to najavo a dám vždy najavo aj to, ak mi je niečie konanie proti srsti. Beriem to však tak, že neviem, ako budem v budúcnosti žiť ja a preto sa snažím vyhýbať kritizovaniu, odsudzovaniu, nenávisti....
Každý sme nejaký. Zároveň je každý z nás iný. Všetci sme zodpovední sami za seba a za to, aký život žijeme. Všetci robíme chyby a všetci za ne skôr či neskôr budeme nejakým spôsobom pykať. Všetko je však v rukách osudu. Dnes tu sme, no zajtra tu už byť nemusíme, či môžeme urobiť niečo za čo sme odsudzovali niekoho iného.
Preto žime a nechajme žiť...!
