Spomínam si, ako mi každý vravel, že mi závidí, že som ešte malá a že keď už budem dospelá, budem zasa chcieť byť malá. Vtedy som neverila, no teraz už verím a viem, že mali pravdu. Roky ubehli ako voda, vyrástla som, z malého dievčatka sa najprv stala dospievajúca slečna a neskôr mi na dvere zaklopala dospelosť. Definitívne som sa stala ženou. Som dospelá a zrazu si uvedomujem, aké bolo krásne byť dieťaťom. Zrazu patrím k tým tetám, ktoré mi vraveli, že ešte budem chcieť byť malá...
Priznám sa, že zrazu závidím svojmu maličkému bračekovi detstvo... Aj dospelosť má samozrejme svoje pozitíva, ale niekedy by bolo fajn stať sa aspoň na jeden deň malým dieťaťom a utiecť tak od všetkých starostí a problémov. Hoci som nebola problémová pubertiačka, trvalo mi dosť dlho, kým som naozaj naplno pochopila, o čom je zodpovednosť a že v živote sa jej nevyhnem.
Už som to však pochopila a hoci neviem, čo ma v živote čaká, snažím sa žiť tak, aby som neubližovala iným. Už to predsa nie je o tom, že ak som sa v škôlke s niekým pohašterila, alebo som niekde spadla a udrela si koleno, prišla mama a vyriešila spor, či ošetrila boľavé koleno. Teraz je to o inom. Teraz som zodpovedná sama za seba a čokoľvek urobím, zostane už navždy mojim problémom. Už si musím svoje prešľapy riešiť sama. Určite ešte veľakrát spadnem a neodnesie si to už iba boľavé koleno, no vždy, nech sa stane čokoľvek, budem musieť vstať a zo vztýčenou hlavou kráčať ďalej...
Už dnes viem, že to nebude ľahké, no taký je život a mne zostáva iba jediné. Poďakovať svojej mamine za to, že mi bola vždy oporou a naučila ma zodpovednosti.
Ďakujem, mami!
