Príliš som sa ľutovala, no najmä som sa bála. Na každom kroku ma sprevádzal pocit, že som niekto menej. Mala som pocit, že som omyl prírody a nevedela som si nájsť nič, čo by ma bavilo. Nevenovala som sa ničomu, čo by môj život napĺňalo, v čom by som videla zmysel a pritom je toľko vecí, ktoré ma fascinujú a chcela by som sa niečomu naplno venovať, alebo si niektoré veci aspoň vyskúšať. Sú to síce záležitosti skôr umeleckého charakteru ako napríklad herectvo, tanec, fotografovanie, no netvrdím, že sa tým chcem živiť. To nie. Chcem si niečo z toho aspoň skúsiť, aby som mala na starobu na čo spomínať. Doteraz som to neurobila iba kvôli tomu, že som si vždy povedala, že som postihnutá a nemôžem. Mohla som, no nechcela som. Hanbila som sa za seba. Hanbila som sa až tak, že som do rúk nechytila ani fotoaparát. Dokonca som nejaký čas ani nepísala. Jednoducho som totálne rezignovala. Choré? Áno ja viem. Lenže doteraz som sa vždy zaoberala iba tým, čo by povedali iní a čo je pre iných dobré. Na to, čo je dobré pre mňa a čo by som chcela ja, som absolútne nemyslela a svoje sny a tým pádom celé svoje JA som takpovediac hodila do koša.
Dnes viem, že to bola osudová chyba, pretože som už o niekoľko možností splniť si svoje túžby prišla. Verím však, že je lepšie začať neskoro ako nikdy. Zároveň si myslím, že nikdy nie je neskoro na to, aby som žila. Je to predsa môj život a je len na mne ako s ním naložím.
Už teraz viem, že bude náročné zahnať negatívne myšlienky a prestať sa podceňovať, no viem, že to musím urobiť, lebo inak budem ľutovať. Radšej totiž tisíckrát spadnem a trebárs sa aj dolámem, no budem vedieť, že som spadla preto, že som si plnila sen a nie preto, že som to vzdala a spadla som na úplné existenčné dno.
Sama som zvedavá, ako to pôjde, už teraz sa však teším na to, čo ma čaká, hoci neviem, čo to bude, no ako hovorí text jednej slovenskej skladby: ,,Nikdy neprestávaj snívať sny!“
Ja neprestávam... Vlastne iba začínam... Odznova...
