"Dievčence máte občianske?" kontroluje manžel najdôležitejšiu vec pred odchodom do zahraničia."Máme"odpovedáme dvojhlasne s dcérou už po druhý krát a pre istotu zamávame dokladmi nad hlavami.Spokojne môžeme vyraziť do Polska,kam sa manžel rozhodol nás vziať na výlet.Spokojnosť nám vydržala až do chvíle, kým sme cez okienko nepodali colníkovi občianske preukazy.
"Máte pas?"pýta sa colník manžela.
"Nie, prečo?Občiansky nestačí?"čuduje sa manžel.
"Stačí,ale musí byť platný.A ten váš už nie je dva mesiace.Takže pani s dcérou môže ísť ,ale vy nie."
V priamom prenose som videla význam vety "krvi by sa v ňom nedorezal".Manžel obledol a začal monotónne, akoby len pre seba horekovať:"Toto sa nemalo stať,koľko sme my prešli kilometrov a zbytočne."Obrátil sa na colníka a s prosbou v očiach pokračoval: "Viete si predstaviť čo so mnou teraz bude žena robiť? Ste ženatý?Určite si to viete predstaviť...
Priklincovala to ešte dcéra,keď zahlásila,že obďaleč videla novinový stánok,nech si nakúpi časopisy a nech lúšti krížovky,keď sa budeme večer vracať,tak ho vyzdvihneme.
Colník pozrel na moje hnevom do červena rozpálené líca,vypočul si dcérinu ľahostajnú poznámku a prejavil mužskú spolupatričnosť.
"Kedy sa budete vracať?"
Dohodli sme sa na presnom čase a prisľúbili, že vyhladáme len a len jeho ,aby nemal nepríjemnosti,a pokračovali sme ďalej. V dohodnutom čase sme boli opäť na hranici,všetko prebehlo bez problémov a ku cti pána colníka slúži aj fakt,že neprijal nič z toho čo sme mu chceli z vďačnosti,za to že nám urobil láskavosť dať/nemenujem ho z pochopiteľných dôvodov,lebo porušil predpisy a mohol by mať za to problémy/.
Dali sme mu aspoň zahrať v istom nemenovanom rádiu,dokonca niekoľkokrát a touto cestou ešte raz ďakujeme.
