Ako k nám vždy s jarou zavíta Veľká noc,tak k nám vždy s Veľkou nocou v období môjho ranného detstva zavítala Paulušnénika.Veľká dáma z nášho najväčšieho mesta bola pre mňa bohom a modlou zároveň.Bola to sestra mojej starkej,vždy usmiata,veselá,príjemná/nie veľmi originálna,lebo na vidiek priniesla mrazené kura,aby bolo čo jesť-toľko postreh 10 ročného decka./ Bola však vždy vrúcne očakávaná,lebo v časoch socializmu nosila nedostatkové pomaranče v nemalom množstve a rakúske čokolády/ktovie kde ich brala?/,ale to ma vtedy vážne nezaujímalo,hlavne že boli.Sprievod jej robil Frédybáči,jej manžel pripomínajúci Špejbla,bankový úradník/podľa babky dobrá partia/.Malá plešatá hlava,prihrbený,priblblo sa škeril cez malé brílky v kostenom ráme a absolútne si to u mňa pokazil keď ma začal volať "ty moja malá ľumpa"/asi nežná zdrobnelina od slova lump/.A na rukávoch košele nosil návleky až po lakte,aby ich chránil pred zodratím a to ma hrozne odpudzovalo a nedovolovalo mi vytvoriť si s ním bližší vzťah,hoci on sa o to veľmi snažil.Bola som malá odporná beštia a nenamáhala som sa prekonať odpor,ktorý vo mne vzbudzoval. Nechápala som,ako si taká krásna žena ako Paulušnény mohla vybrať takého nesympatického tvora za manžela.Navyše bol nervozny,roztržitý a väčšinu času trávil pozeraním televízora a čítaním novín,ktoré si už o šiestej ráno chodil kupovať.Do rozhovorov sa síce zapájal,no pri svojej cholerickej povahe často a pomerne rýchlo končili hlasnou hádkou a tak bol radšej z rozhovorov s "dámami" vylúčený.
Zato"dámy",Paulušnény a moja babka Irenkanény trávili v družných rozhovoroch nemálo hodín.Ja ako spoľahlivá kamera som to točila vypleštenými očami a s ušami natrčenými ako lopúchy som im visela na perách a počúvala všetky novinky čo sa vo svete udiali. Keď si chceli porozprávať nejaké intímnosti prechádzali plynulo do nemčiny alebo maďarčiny a mňa vtedy išlo rozhodiť od jedu.Vtedy som pochopila, aké je dôležité učiť sa cudzie jazyky.Nerozumieť vlastnej babke bolo pre mňa hrozné.Najmä ak rozprávala niečo zaujímavé a mne to uniklo!
V slovenskom jazyku spomínali veci môjmu uchu prístupné.Ako inak,vďačnou témou dvoch žien boli deti. Každá mala dvoch synov.Isto uznáte,že štyria chalani pokope,hotová pohroma.Ich matky to neboli ochotné akceptovať a tak ich na Veľkonočnú nedeľu vyobliekali do "matróziek",sviatočného oblečku v bielo-modrej farbe a pod trestom smrti zakázali ušpiniť sa.Chlapcom sa to síce nepozdávalo,ale neboli by chalani,keby si neporadili.Keď ich matky išli hladať,v nádeji,že poslušní chlapci sa niekde spôsobne prechádzajú vo vychádzkových šatôčkach,onemeli úžasom,keď za bránou našli na štyroch kôpočkách úhľadne poskladané časti oblečenia svojich synov a ich,povyzliekaných len v trenírkach,na potoku uhadzovať sa blatom.Trest smrti sa nekonal,keďže môj otec ešte stále žije,ale vyobšívanie korbáčom ako dievčence na polievačky,absolvovali doradu všetci štyria.
Frédybáči,ktorému som nikdy neprišla na chuť,bol zástancom myšlienky,že dievča má byť vykúpané na Veľkú noc v studenej vode,najlepšie v potoku,aby bolo celý rok zdravé.Po mojich úpenlivých prosbách zredukoval kúpanie v potoku na obliatie vodou z hrnčeka.Pristúpila som na dohodu a trpezlivo čakala na vykonanie tej nepríjemnej procedúry.Vo svojej naivite som si neuvedomila,že hrnček môže byť aj malý,ale aj veľký.Ak k tomu pripočítame fakt,že postarší slabozraký pán si nevypočítal dobre vzdialenosť medzi ním a mnou a váhu litrového hrnčeka s vodou,niet sa prečo čudovať,že takýto druh oblievačky sa mi nezdal veľmi príťažlivý.Namiesto aby ma oblial,trofil ma hrnčekom priamo do čela a ostáva otázne,či deklarované zdravie čo mi malo úmývanie v studenej vode priniesť,bolo namieste,lebo po vzhliadnutí celej galaxie som išla do kolien a prebrala som sa,ako ma babka s Paulušnénikou kriesili a môjmu polievačovi nadávali do starých somárov čo nemá rozum a ešte decko zmrzačí.
Ja som medzitým vyrástla a úder do hlavy ma nezmrzačil.Hlavní aktéri môjho príbehu sú už dvadsať rokov pod zemou,spomienky na iné veci blednú,no moja Veľká noc zostane navždy spätá s týmito zaujímavými postavičkami,spomienkami na babku ako piekla zemiakový chlieb,v košíku niesla do kostola posvätiť jedlo,ktoré nám potom na Bielu sobotu dala k večeri,na plný dvor žltých narcisov a zlatý dážď vo váze,na tradície ktoré sa dodržiavali a dnes už zanikajú v konzumnom svete.
Všetkým čitateľom môjho blogu prajem príjemné prežitie Veľkonočných sviatkov.
