"Prečo je taká?" pýta sa ma často s plačom moja dcéra.Hovoríme o jej starej mame,matke môjho manžela o ktorú sa ako opatrovateľka stará už viac ako 2 roky./Mimochodom za odmenu,ktorá sa rovná almužne.keby to nebola stará mama,nerobila by to./
"Stále sa so mnou háda,nič čo urobím nie je dobré.Nájdite jej inú opatrovateľku,ja to už nevydržím"sťažuje sa a vyhráža,že tam už viac nepôjde.Viem,že je to pre ňu ťažké.Je to mladé dievča a tráviť celé dni s človekom,ktorý už stratil zmysel života a počíta hodiny,kedy sa odoberie na druhý svet,určite nie je ľahké.
"Sadni si niekedy do jej invalidného vozíka a pozeraj sa dlhé hodiny von oknom,čo bude tvoj jediný kontakt s okolitým svetom,"nabádam ju.
"Je to stará,chorá,žena,pochop to."
"Ja viem,že to má ťažké. Ale ku každému kto príde sa správa pekne,je milá,usmieva sa.Na mňa len kričí,vrčí a šteká.Asi preto,že ju kŕmim,umývam,že jej periem a upratujem,"vyčíta a ironizuje.V hlase jej cítiť zúfalstvo."Všetko berie ako samozrejnosť.Veď keby nemala mňa..."nedokončí.
"Máš jej čo vracať,nebola vždy taká"...spomíname na to lepšie.Bola to milá a láskavá stará mama.Deti k nej chodili radi.Nikdy neodmietla ak sme ju požiadali o opatrovanie.Keď som sa opýtala či poslúchali,nikdy sa nesťažovala,že boli zlé.Len na ne sprisahanecky mrkla a povedla:"My sme si to medzi sebou vybavili."Nepátrala som po tom či dostali po zadku a deti sa nikdy nežalovali.Vedela si vymýšľať tie najfantastickejšie a najneuveriteľnejšie rozprávky a deti počúvali s otvorenými ústami.Varila im tie najúžasnejšie jedlá na želanie a tlačila sa s nimi v posteli,keď všetky vnúčatá naraz chceli u nej spať.A chceli často,lebo u nej bolo vždy dobre.
Choroba ju zmenila.Zatrpkla.Po amputácii obidvoch nôh stratila záujem o všetko.Je to smutné,keď sú deti z nej sklamané.Majú odžité veľmi málo nato,aby pochopili.
Ale viem pochopiť aj moju dcéru.Tiež som zažila niečo podobné s mojou starku.Bola to dobrá žena.Starostlivá,energická,robotná.V mojich 14-ročných očiach však bola veľmi nespravodlivá.Bývala s nami o všetko sme sa jej postarali.Keď však prišla raz za týždeň za ňou rodina otcovho brata,prestali sme existovať.Boli sme nikto a neznamenali sme nič.Nechtiac som si vypočula,ako sa im na všetko sťažovala.Tiež som bola veľmi sklamaná.
Ak máte niekoho radi,záleží vám na ňom,robíte všetko pre jeho dobro,on to neocení,nedocení,dokonca to odmieta,všetko neguje,prestane vás to baviť.Zlostí vás to.Viete že musíte,aj chcete ale tá nespravodlivosť bolí.
Už viem odpoveď aj na otázku,prečo najviac ubližujeme svojim najbližším.Lebo tí nám vždy odpustia a neopustia nás.Cudzí by tresol dverami.Zbohom a do nevidenia.
