Raz v škole písali slohovú prácu na tému"Najkrajší dar".Narodičovskom združení sa ma učiteľka spýtala ,či som čítala dcérinuprácu.Popravde som odpovedala že nie,tak mi ju dala prečítať.Dcérapísala o tom ,ako veľmi túži po psíkovi,ale maminka jej ho nechcedovoliť a tak vymyslela ,že si našetrí peniažky,psa kúpi a podaruje homamičke.Sloh končil vetou:"Darované sa predsa nemá odmietnuť a tak sitoho psa budeme musieť nechať."
Zovrelo mi srdiečko,vyronila somslzu a tak som toho psa kúpila ,kedže nie som necitlivá beštia.Bola tofenka dlhosrstého jazvečíka a nikdy som to neoľutovala.Lebo pes vám viedať toľko lásky ako žiadny iný tvor na tejto zemi.Často som ju potomdávala za vzor svojím deťom .Nepapuľovala,ľúbila úprimnou láskou anemýlila si ma s bankomatom,na rozdiel od mojich utešených ratolestí.
Dnesuž nežije a keď zomrela,plakala za ňou celá rodina.Namiesto nej mámeteraz sučky dve,presne také isté hrdzavé krásavice.Jedna už mala štyrikrát šteniatka a keby mi bol kedysi niekto povedal,že ja budem bdieťcelú noc pri psovi ,kým neporodí,asi by som ho bola považovala zablázna.Psy majú v našej rodine už pevné miesto ,sú jej členmi a životbez nich si už ani neviem predstaviť. l
