Mala som šesť rôčkov,začala som chodiť do prvej triedy a schylovalo sa k Vianociam keď sa do správcovského domčeka v parku,cez ulicu oproti nášmu domu,prisťahovala nová rodina.Mali syna Paľa,dcéru Oľgu a tuberkulózu. Vlastne už boli preliečení a keďže som sa nenakazila,asi úspešne. Ako malé zvedavé decko som k nim začala chodiť a nevychádzala som z údivu prečo nemujú skoro žiadny nábytok,iba postele,prečo nemajú kúpeľňu,iba plechovú vaničku do ktorej mama nanosila vodu zo studne a prihriavala ju na šporáku v ktorom sa kúrilo drevom a ktorý vlastne vykuroval celý byt. Nechápala som prečo stále jedia iba mastný chlieb s cibuľou a prečo Oľga napriek tomu,že už mala 14 rokov stále nemá hodinky,keď hodinky dostal každý kto bol v tretej triede na prvom svätom prijímaní.
Keďže moje sociálne cítenie bolo už od decka veľmi silne vyvinuté,rozhodla som sa spravodlivo podeliť,hoci ani my sme nemali blahobyt,mali sme predsa len trochu viac ako oni.A tak sa moja mama nestačila čudovať aká som zrazu hladná,hoci predtým mi stačilo na zasýtenie jedno mušacie stehienko aj to s veľkým prosením.Keď som už z domu odchádzala s piatym šunkovým rohlíkom za sebou,dala si tú námahu a odsledovala ma ako odnášam jedlo do susedov.Nehrešila ma,ale mi vysvetlila,že oni dvaja s ockom musia na to veľa pracovať a jedlo je určené pre nás,pre našu rodinu nie na rozdávanie.Aby nevyzerala taká zlá,poslala im misku jabĺk,ktorých sa ten rok urodilo v našej záhrade dostatok a zasa mi vysvetlila,že čoho máme veľa s tým sa môžeme podeliť.A to som si ja zasa vysvetlila po svojom.Babka mala v sekretári hodinky,ktoré nikdy nenosila,pretože jej pri práci zavadzali.Tak som ich zaniesla Oľge,aby mala aj ona.Usúdila som ,že jej sa viac zídu a možno som sa jej chcela zapáčiť,ktovie.Vedela som,že keby som povedala pravdu,odkiaľ ich mám,neprijala by ich,lebo hoci boli chudobní,hrdosť im nechýbala a neradi prijímali milodary.Vymyslela som si preto,že som ich našla na chodníku.Potom sa už Oľga mohla tešiť z darčeka a ja s ňou.Ale iba dovtedy kým babka nešla na Vianoce do kostola a nevyfintila sa.Hľadala hodinky,ale nenašla.Začalo vyšetrovanie.Odolávala som.Vedela som,že keď priznám,Oľge vezmú hodinky a ona ich potrebovala viac ako babka.Nakoniec ma babka,stará prefíkaná líška ukecala,už sa ani nepamätám na čo,ale tuším mi sľúbila 10 korún! Evidentne som nepoznala hodnotu vecí,ani to akí vedia byť dospelí klamári.10 korún som samozrejme nedostala.Dostala som bitku.A zákaz kamarátiť sa s tou rodinou asociálov.Nikto si nechcel dať nič vysvetliť,nikto ma nepočúval. Bolo mi z toho hrozne smutno. Po čase sa rodina odsťahovala,ich dom zbúrali no vždy,keď vojdem do toho parku príde mi na rozum hodinkový incident a nepochopená dobrosrdečnosť.
