Labilnejšie povahy nevedia riešiť problém,postaviť sa čelom,riešia to únikom.Únikom do ríše opojenia,kde je všetko ľahšie,jednoduchšie,kde sa dá na chvíľu zabudnúť.Na chvíľku dostať odklad.Reálny život počká.Zastaví sa čas,ale len na chvíľu a pre jednu stranu.Tí na druhej strane bariéry počítajú minúty kedy sa ručička na miske váh vráti späť do rovnováhy.Čím väčší problém,tým častejšie sa jazýček rovnováhy hýbe hore a dolu.Nezáujem o okolie,nezáujem okolia.Začarovaný kruh a špirála z ktorej sa akosi zakrúti hlava a nedá sa vystúpiť.Strháva ako vír a návrat do reality je čím ďalej tým menej žiadúci.V ríši opojenia je všeko ľahšie,krajšie tak načo sa vracať do krutého sveta plného problémov a starostí?Plačúce dieťa preberie vedomie a svedomie,na chvíľku,no časom už ani detský plač neprenikne za hrubé hradby opevnenia sa pred vonkajším svetom.V presvedčení o vlastnej pravde,v hluchote a slepote,kráčajúc s davom,nesnažiac sa zmeniť smer.
A zrazu je jedno či dieťa chodí do školy a či nie,a je úplne jedno či manžel má,alebo nemá milenku.Nezaplatené účty nikoho netrápia a pokazená súčiastka v organizme,ktorá sa nedá vymeniť sa už tiež stala banalitou.
A zrazu je dieťaťu jedno že pije,aspoň nerieši.A zrazu je manželovi jedno že pije,aspoň nerieši.A účtom bolo odjakživa jedno že pije. Neporiešia sa.Jedine pokazenej súčiastke v organizme to nie je úplne jedno.Ten proces urýchlenej deštrukcie by ešte bolo možné zastaviť...keby nepila,ale komu už na tom záleží?Ľahostajnosť naša každodenná.Všetko má svoju príčinu a dôsledok.
