Varila som kapustnicu.Všetci ju máme radi a po vianočnej a novoročnej presile,sme po mesiaci opäť začali pociťovať jej deficit.Keď som do nej vkladala voňavé sušené dubáky,spomenula som si na človeka,ktorý nám ich pomohol nazbierať.
S plným košíkom menej hodnotných húb sme unavení prichádzali k autu.Teda boli by sme sa k nemu radi dostali,keby sme sa nebáli.Bolo obkolesené stádom kráv,ktoré sa okolo neho spokojne popásali na chutnej trávičke.Auto je tiež zelené a tak sme už len čakali,kedy sa pustia aj do neho.
Postávajúcich obďaleč si nás po chvíli všimol ich pastier,sediaci v tieni vysokého smreku.Chvíľa kým si nás všimol bola preto dlhšia,že mal skonenú hlavu a čítal knihu.Pravdupovediac ma to prekvapilo.Ľudí,čo pasú kravky,radím do skupiny tých jednoduchších.Tak mi treba,to je to moje kategorizovanie.Nabudúce sa už asi aj ja zaradím do stáda-za trest :-)
Keď k nám podišiel bližšie,z vrecka montérkovej blúzy,ktorú mal oblečenú trčala kniha,ktorú napochytre odložil.Remarque.Nakukol nám do košíka a vymenoval všetky nazbierané huby.Najskôr slovenský názov,potom latinský a k niektorým pridal ešte aj ľudové pomenovania. Hotová chodiacia mykologická príručka.Prekvapene sme na neho vytriešťali oči.
"Vysypte tento podradný odpad a hybajte hen,do toho kopca,tam ja kravy pásavam"ukázal rukou na najstrmší kopec v okolí."Ale len tuto,30-50 m široko.Zľava je hora jalová a do prava by ste len pár kuriatok našli.A len čisté dubáky doneste,tam ich je dosť."
Neveľmi sa nám chcelo,unavení sme boli,ale vidine plného košíka najkvalitnejších hríbov sa nedalo odolať.
"Že vraj sem chodí pásť kravy"hundrala som a fučala,štverajúc sa,akoby na kostolnú vežu.Terén ako pre kamzíky.30 minút lezenia skoro po kolenách,jazyk vyplazený a nič.Ten chlap si z nás hádam vystrelil.Pripravená zabiť ho tým najkrutejším spôsobom,ak sa nám podarí živým a zdravým zliezť aj dolu som pomaly rezignovala a zvalila som sa do trávy .Konáre mladých smrečkov sa opierali o zem.Zvedavo som jeden nadvihla.Pod ním,na machovom vankúši bolo koleso muchotrávok s červenými hlavičkami a bielymi bodkami.Nikdy som neverila,že skutočne existujú.A tu priamo pred mojimi očami boli veľké,malé, s hlavičkami ako taniere aj uzatvorené, akoby vyrobené zo sadry a naaranžované na fotenie do kalendára.Že nemám so sebou fotoaparát ma mrzelo najviac.Ale už len pre tento pohľad sa sem oplatilo liezť.
A tak sme začali nazerať pod ďalšie smrečky a pomedzi muchotrávky začali pribúdať aj dubáčiky.Krásne maličké 4-5 cm,akoby kalibrované,zdravé,tvrdé s tmavohnedou hlavičkou. Kým bol košík plný,napočítali sme ich 70 ks.Už nám nevadili ani odreté kolená a doškriabané ruky a cesta dolu,aj keď občas po zadku bola hneď zábavnejšia.
Kravky sa posunuli o kus ďalej a už nespásali naše auto.Ich pastier,čítajúci Remarqua nás pochválil.Nedalo mi,aby som sa nespýtala,či túto prácu robí celý život a prečo nerobí niečo iné.
"Som voľný ako vták.Žijem v prírode na čerstvom vzduchu.Kravy vám neublížia,ako to vedia ľudia.Mám kopu času venovať sa sám sebe.Príroda je bohatá zásobáreň,urobím si zásoby na zimu.A v zime čítam, vzdelávam sa a ledva čakám kedy zasa vyženiem moje kravky.A tak mi je dobre.Nepotrebujem iné.
Väčšina z nás potrebuje viac.Oveľa viac.A pritom nevidíme tú jednoduchú krásu na dosah ruky.
