Vykladá na stôl čo priniesol. Asi dvojkilové vrecko plné maku.
"To si kde vzal?"ohúrene vyzvedá mama.
"Na poli za garážami,je tam toho veľa."
Mama sa nefalšovane teší.Bude na koláče a makové rezance na celú zimu.Predstaví si svoje dieťa ako berie do rúk makovice, otvára ich,vysýpa.Mravenčia práca.Také množstvo ako priniesol zbieral možno dve-tri hodiny.Pohladí ho po hlávke.Mala by ho vyhrešiť,povedať mu, že sa to nesmie.
"A nikto to nestráži?"spýtala sa.
"Stráži,jeden ujo,ale my sme mu s chlapcami utiekli vždy na opačnú stranu.Bola to celkom zábava."
Mama sa usmeje.Chlapci sa zabavili a ešte aj úžitok je z toho.
"Viackrát tam nechoď" povie prísne. "To sa nesmie,kradnúť."
"Ale veď sme si vzali len trochu,to im nemôže chýbať.Vieš koľko je tam toho veľa?" Obhajuje svoje konanie,hoci vie,že mama má pravdu.
"Keby si každý, kto pôjde okolo vzal len trochu,nič by im nezostalo.Chápeš?"
Chlapec mlčky prikývol. Do kuchyne vošiel otec.
"A toto čo je?"
"Mak" povie mama "mladý pán priniesol."
"A kde to vzal?" otec prísne zazrie.
Mladý zopakuje čo už bol povedal mame.Cíti, že z otcovej strany sa pochvaly nedočká.
"No tak to pekne vezmi a odnes to tam kde si to zobral.Moje dieťa kradnúť nebude."
Tónu akým to otec povedal sa nedá odporovať. Chlapec pozrie na mamu,čaká podporu z jej strany,no tá sa tvári ako mŕtva ryba.Vezme vrecko s makom a odchádza bezradne,nepochopený.Jeho snaha vyšla nazmar.Je mu smutno,do očí sa tlačia slzy.Keď si sadá na schody na chodbe,už ani nevidí,tečú mu prúdom.Skryje si ich do dlaní a nechá tiecť zo seba von tú nespravodlivú bolesť.
Už je tma keď ho tam nájde mama.Bála sa o neho.Išla ho hľadať.
"Čo tu tak sedíš,poď domov." Povie chlácholivo a privinie si ho.
"Vieš mami ,ja by som aj bol šiel ten mak vrátiť ,ale viem ja z ktorých makovíc som ho povysýpal? Ako som ho mal vrátiť tam kde som ho vzal?"
