Aj z tohto dôvodu sme sa s Albínom – naším režisérom – počas našich skúšok spoznávali. Sadli sme si dvojice oproti sebe a navzájom sme sa dotýkali. Podmienkou bolo, aby tie dotyky nemali nádych hocakých postranných úmyslov – najmä erotických.
„Aha, ja viem ohnúť ruku v lakti do opačnej strany a potom mi vytŕča smiešne kĺb,“ povedala mi počas spomínaného sedenia Danka. Ja som jej na oplátku ukázal moje veľké materské znamienko, ktoré mám na chrbte. Chytil som ju za ucho a ona mňa za nos. Takto sme sa navzájom poznali. Nehanbili sme sa sami pred sebou a počas predstavenia, keď sa na nás dívali desiatky ľudí, vedeli sme, že stojíme v jednej línii a môžeme sa na seba navzájom spoľahnúť a neexistuje na svete nič čo by nás mohlo prekvapiť a zraziť k zemi. Boli sme tím ľudí.
Jedným z cvičení, ktoré sme robili spolu s Albínom počas divadelného krúžku mi ostane v pamäti. Ľahli sme si na zem a každý z nás mal úderom päste naznačiť tlkot svojho srdca. Najprv sa v miestnosti ozýval nepravidelný buchot. Po čase sa však zvuk zlial do jedného rytmicky sa opakujúceho tónu. Stalo sa z nás jedno telo, jedna duša.
