Anglický denník: 10. Rodič v Anglicku a iné zvláštnosti

Písmo: A- | A+

Pracovné jesenné dni plynuli, až nadišiel ten, kedy ma prišla pozrieť mama a ja som mala možnosť ukázať jej niečo z mojej rozprávky. A ona mi z nej na oplátku pomohla zase niečo viac objaviť.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(06 – 26/11/2017)

Novembrové týždne sa striedali vo svojej pochmúrnosti a šedosti s občasnými lúčmi slnka, ktoré sa stávali vzácnosťou. Prešli pracovné dni, prišiel aj týždeň, keď som to tu pochodila s mojou mamou a mohla som s ňou zdieľať moju zaľúbenosť do tohto prostredia. A tiež týždeň, keď som tu zostala zase sama a veci sa vrátili do zažitého kolobehu. Vyzeralo to, že vietor vonku ženie aj samotný čas a ani som sa nenazdala, už to vo vzduchu voňalo začínajúcou zimou.

Teplé čaje a leniví Angličania

(06 – 11/11/17 – Pondelok – Nedeľa)

Tieto dni boli plné práce v kaviarni, kvôli čomu mi rýchlo mizli z kalendára. Vonku bolo pochmúrne. Ja som sa snažila ešte pred príchodom mamy zarobiť čo sa dalo, a tak som nemala veľa času a ani motivácie na pekné prechádzky, alebo nejaké objavovanie. Väčšinou, keď som vyšla von, tak ma takmer odfúklo a často nechýbalo ani bičovanie celej mojej osoby nejakým nepríjemným mrholením. Prišiel teda čas, keď som viac než prechádzky ocenila, že som mohla byť s teplým čajom zalezená v izbe a dopriať oddych sebe aj svojmu chrbtu. Wilbo mi robil spoločnosť aj vo vnútri a často aj na posteli, z čoho by niektorí ľudia asi odpadli, ale mne to nikdy nevadilo a domácim tiež nie. Naopak, veľmi som ocenila, keď som sa k tomu čiernemu obrovi, čo mi zaberal celú posteľ, mohla pritúliť a čítať si knihu alebo pozerať seriál a počúvať jeho spokojné odfukovanie. 

Obrázok blogu

Aj napriek tomu, že psy bývali normálne vo vnútri a chodili tam zvonku, nikdy som nemala pocit, že by to tam bolo špinavé. Osoby na toto citlivejšie by to možno vnímali inak a všímali si to viac, ale mne to veľmi vyhovovalo, že ich domáci brali naozaj ako svoje deti a boli tak plnohodnotnou súčasťou ich domácnosti.

Okrem práce som tieto dni trávila čas aj plánovaním toho, čo všetko ukážem mame a veľmi som sa na to tešila. Aj keď mi bolo jasné, že počasie mi to bude chcieť skomplikovať. Trochu ma tiež stresoval nedostatok peňazí, ale niečo som cez brigády zase nahrabala, aj na vrátenie aj na míňanie. Rovnako tak som medzitým plánovala ďalšiu návštevu – fínska operka, ktorú som spoznala v Birminghame, mala v decembri končiť a chcela ešte niečo z Anglicka vidieť. Tak som jej navrhla, nech sa zastaví.

V práci boli tento týždeň aj chvíle, keď mi začala vadiť lenivosť mojich anglických spolupracovníkov, ktorí sa samozrejme radi spoľahli na tú našu slovensko-českú upracovanosť. Ja som s čistým svedomím nevedela niekde len-tak stáť, ak som vedela, že sú niekde špinavé stoly alebo treba umyť riady (ktoré boli celkovo viac-menej len naša práca). Potom sa ale stávalo, že som tam zostala na to sama, špinavých stolov bolo veľa, všetko to pospratávať, poumývať a pomedzi to aj vynášať jedlo začalo byť nemožné a moje kolegyne len stáli v kuchynke, občas niečo pripravili, občas vzali objednávku a medzitým stáli a rozprávali sa. A ja – alebo Bára – sme tam lietali ako šarkani. Často som bola tak zaujatá prácou, že som ani nemala priestor v hlave to viac riešiť, ale občas som si to už uvedomila. Občas mi to už aj vadilo a občas som na ne aj veľavýznamne pozrela a občas sa potom aj trochu rozhýbali, aby tiež aspoň niečo odniesli. Niežeby to bola veľká pomoc, ale aspoň pohli zadkami. 

Považujem to aj za moju chybu, pretože tiež som sa nevedela zastaviť a prečo by sa potom nespoľahli na to, že to ja spravím, že áno. Rovnako ako som tých pohľadov mohla hádzať viac alebo sa celkovo viac ozvať, či ich aspoň požiadať o pomoc. Ale tam som videla tie naše workoholické nátury, ktoré oproti Angličanom vynikli, pretože im naozaj chýbali. A možno to je aj celkovo tým, že sa ako národ mohli spoľahnúť vždy na to, že tie ťažšie práce za nich odrobia iné národy a oni teda môžu riešiť niečo iné – od vykecávania sa až po „vyššie“ práce.

Posledný deň pred príchodom mamy – v sobotu – som mala voľno.

Konečne som sa spokojne vyváľala v posteli. Keď som zliezla dole o pol jedenástej, Sophie si už myslela, že som s mamou. Dnes som mala výnimočne „prácu” aj cez voľný deň, ale teda keďže to bolo upratovanie a pripravovanie izby pre mamu, tak sa to ani rátať nemôže.

Dostavili sa aj nejaké zvláštne pocity pri predstave, že sem ide mama. Na jednej strane mi to príde, že som bola doma pred chvíľou a na druhej je to už ako roky. A tak to, že kúsok toho sveta z domova prichádza sem do toho môjho oddeleného, je zvláštne. Nie zlé, len zvláštne v tom, že som nič takéto rozdvojené predtým necítila a tak sa to pridalo do mojej zbierky nových pocitov.

Mama v Anglicku

(12 – 18/11/17 – Nedeľa – Sobota)

A tak prišla mama. Prvýkrát sa niečo z toho sveta „tam doma” prekrylo s tým mojím svetom tu. A ja som sa tešila, pretože nielen, že som dostala možnosť to ukázať niekomu, ale ešte ten niekto bol ona. A tiež som to mohla znovu ukázať sebe, pretože som mala týždeň voľno a po nejakom čase som tak zase mala možnosť to tu pochodiť a oceniť. Tentoraz aj v spoločnosti.

12/11/17 – Nedeľa

Neuvedomujem si plne ten príchod mamy, je to celé len ako ďalší klasický deň. Ale už by som sa asi mala zmieriť s tým, že to tak je vždy – tú zmenu človek občas vníma až spätne, alebo keď už je v nej, nie vtedy, keď prichádza. 

Ráno ma nahnevalo, že zase robia niečo s vlakmi, takže presun bol komplikovanejší – autom do Glynde, busom do Lewes, odtiaľ do Brightonu a až potom vlakom do Londýna. Vždy keď som v Londýne, tak len na staniciach. Hanba mi. Hlavné mesto a ja som z neho spravila len moju prestupnú stanicu. Raz to budem musieť napraviť.

Bolo ale zábavné vidieť mamu v Londýne. Celé to bolo ako taký mimozemský svet, do ktorého nepatrila. Akoby bola len nejaká moja fatamorgána, záblesk z domova. Zvítali sme sa, najedli a išli rovnakou trasou domov. Keďže mama odmietla letieť, tak cestovala dlhé hodiny autobusom a zaspávala už cestou. Nútila som ju ale aj cez to pozerať sa na krajinu, pretože to je povinnosť aj keby človek zomieral. 

Doma som ju zbežne zoznámila s domácimi a zaliezli sme do izby, kde si pozrela niečo z novej časti Hier o tróny a išli sme obe unavené spať. Ja stále s plnou hlavou toho, čo všetko jej musím stihnúť ukázať a ako to vykryjem s peniazmi. Bolo to ale príjemné, mať voľno a mať tu niekoho blízkeho, s kým môžem zdieľať. So samotou som nikdy problém nemala, rada som oceňovala veci po svojom, ale občas to je treba trochu oživiť, aby jej nezačalo byť priveľa. 

Výhľad z jej izby, ktorý kedysi privítal aj mňa
Výhľad z jej izby, ktorý kedysi privítal aj mňa 

13/11/17 – Pondelok

Začína sa týždeň výletovania. A je mi jasné, že to občas bude test mojej trpezlivosti, pretože ako to pri niektorých vzťahoch matka-dcéra býva, často sa ľahko pochytíme a často musím prežiť aj veci, čo mi vadia. 

Už som si tam od toho odvykla, takže môj pokoj prechádzal skúškou. Nie vždy to aj prežil a nie vždy som to zvládla ideálne, ale snažila som sa. A naozaj som bola rada, že je tam mama so mnou, takže som sa snažila sústrediť viac na tento fakt ako na naše škriepky. Prehĺtala som teda niektoré povzdychy, kedy som jej ukazovala niečo čo mňa očarilo a ona chcela radšej vidieť niečo iné. Napríklad moje milované lúky by pokojne preskočila, len nech vidíme čo najviac pekných domčekov. Nie, že by som ju plne vinila, ale aspoň čiastočne určite. A jej nekonečné fotenie som síce úplne chápala, ale keďže jednu fotku jej vždy trvalo spraviť niekoľkonásobne dlhšie ako mne, ja som mohla len stáť a premýšľať, čo takýmto tempom všetko nestihneme. Vtedy zo mňa občas vyšlo nejaké šteknutie. Ale vždy ma tiež zahrialo pri srdiečku, keď sme sa nad niečím rozplývali spolu alebo keď som to svoje očarenie videla aj u nej a bola som ešte radšej za to, že som ju sem mala možnosť dotiahnuť.

Spravila som jej ráno raňajky a vzala ju na úvod do Alfristonu. Bola unesená z tých domčekov – nie že by mala inú možnosť – a ešte bol aj krásny jesenný deň. Pochodili sme uličky a ja som stále mala v hlave to, že ešte musíme stihnúť niečo iné... ale bola som jej vlastne vďačná za to, že nás obe zdržovala a vláčila ďalej, než som zašla predtým ja sama. Takto sme mali nakoniec obe možnosť vidieť niečo viac.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Konečne som sa tiež na obed najedla špagiet s morcadellou. Nech to znie akokoľvek, patrí to medzi moje obľúbené jedlá a ešte také ľahko-spraviteľné ako bonus. Mala som na to chuť tak hrozne dlho, že som jej ako hlavnú vec nakázala priniesť mi ju sem, keďže tu neexistovala. A nezabúdajme na slovenské sladkosti ako horalky a podobne. 

Čo sa jedla týka, v tom som si a Angličanmi rozumela menej a veľmi veľa vecí z domova mi v tomto ohľade chýbalo. Vymazala som z pamäti veľa z ich jedál, ktoré boli akoby to vymysleli mimozemštania, ktorí vôbec netušia, čo je pre ľudí dobré. Ale stále si pamätám, že ich kuchyňa bola z veľmi veľkej časti mimo môjho vkusu. Našlo sa aj pár vecí, čo mi chýba doteraz, ale bolo to skôr výnimočné. Oveľa viac mi chýbali naše slovenské jedlá, keď som bola tam než opačne. 

Popoludní sme vyrazili do Firle. Mama sa zase viac rozplývala nad občasnými domčekmi, kým dlhšiu prechádzku cez krajinu oceňovala menej než ja, čo bolo pri nás dvoch veľmi zvláštne. Prechádzka to bola vážne dlhá, obe sme boli unavené a domov šli po tme. Bolo mi to ale celé vtipné, keď ma prešlo ľahké otrávenie. Že ja ťahám mamu na prechádzku,  ja sa nesťažujem na bolesť nôh a ja sa viac rozplývam nad krajinou. To sa nám to nejako vymenilo.

Kto by sa nerozplýval nad domčekmi, keď vyzerali takto
Kto by sa nerozplýval nad domčekmi, keď vyzerali takto  

Obrázok blogu

Klasický pohľad. Mláky, polia a osamelé domy.
Klasický pohľad. Mláky, polia a osamelé domy. 

Obrázok blogu

Večer už bol typický, pustila som jej ďalšiu časť Hier o tróny a išli sme skoro spať, pretože sme obe boli mŕtve po celodennom chodení. Ale bol to pekný deň a je pekné mať ju tu. 

14/11/17 – Utorok

Brighton. Z toho mama veľmi unesená nebola. 

To sa napravilo pri jej druhej návšteve. Pri tejto z toho trochu viním aj počasie, ktoré tomu mestu veľmi nepridalo na prívetivosti. Bolo ufučané, umrholené a šedé. Brighton tak bol pre ňu vtedy len veľké špinavé mesto a chaos plný divných a škaredých ľudí a kopy bezdomovcov. Tí tam inak naozaj boli na každom kroku a ja som to vtedy už vôbec nevnímala. Boli takmer všade, pri každom druhom vchode okolo nich človek prechádzal. Bolo to ale také bežné, že to jednoducho bolo súčasťou okolia a netrvalo dlho, než mi ho to prestalo nejako narúšať, pretože som ich začala brať ako samozrejmosť a moja pozornosť ich automaticky vypúšťala. 

Nie je to zvláštne ako môžu dvaja ľudia pozerať na jednu vec tak rôzne? Mne to mesto príde (možno oproti Birminghamu) ešte ako vcelku pokojná oáza s krásnymi budovami a uličkami, zaujímavými ľuďmi a zašitými kútmi s trochu komerčným americkým nádychom z tých starých filmov, čo sa mi veľmi páči. Nevadí. Možno jej niekedy inokedy ukáže aj svoju krajšiu tvár. Pretože dnes sa tam teda veľmi nechcelo byť ani mne, s tým počasím.

Brighton Pavilion, bývalá kráľovská rezidencia
Brighton Pavilion, bývalá kráľovská rezidencia 

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Konečne sa mi podarilo tiež vidieť Brighton v noci. To som vždy chcela a nesklamalo ma to. Ten osvetlený Pier, na ktorý som pozerala z kamenného móla a cítila som sa ako v nejakom filme, bol veľmi pekný. Musela som sa usmievať. 

Náš večer sme ukončili klasicky, pri jedle a pozeraní seriálu. Už som si na to zvykla – že je tu takto so mnou, že spolu chodíme a trávime čas. Už ma aj bude zase chvíľu mrzieť, keď tu zostanem sama.

15/11/17 – Streda

Dnes sme mali pauzu od výletov a dali sme upratovací deň. Sophie chcela aby tu niekto bol, keď jej príde zásielka, tak sme to využili na poriadne luxovanie. Čo si budeme hovoriť, samozrejme že to tu s pomocou mamy bolo upratané viac než kedykoľvek predtým a Sophie by ju sem už len za to zrejme nasťahovala tiež. 

Po pokojnom ráne sme teda strávili celé hodiny upratovaním a ja som tak mala trochu čistejšie svedomie, že sme im to ubytovanie mojej návštevy zadarmo trochu oplatili. 

Poobede sme si uvarili polievku a môj žalúdok ocenil normálnejšiu stravu, pretože sa ani nebudem tváriť, že by som týmto aspektom trávila veľa času. Som rada keď mám čas na iné veci, takže varenie veľmi odbíjam. Tak som spokojne zjedla ďalšie zo slovenských jedál, čo mi chýbalo (kyslú fazuľovú) a mohli sme ísť na pokojnejšiu prechádzku so psami. Užili sme si okolie a dvor a plne to stačilo.

Večer klasika a aj sme klasicky skoro zaspali. Mama si to tu už obľúbila a vidím, že si tu na to tiež zvykla a bude sa jej ťažko odchádzať. Ja som si už tiež zvykla na ten náš spoločný kolobeh, aj napriek občasným konfliktom, takže sa mi možno bude aj ťažko lúčiť. S ňou. Na lúčenie s týmto tu celým ja neviem ani nechcem pomyslieť. Ak bude jej smutno po tých pár dňoch, tak mňa to potom asi rovno zabije.

16/11/17 – Štvrtok

Mestom, do ktorého sa mama zaľúbila, sa stáva Eastbourne. 

Asi som to mala hneď tušiť, že toto bude pre ňu to pravé orechové. Krajšie ako Brighton, pokojnejšie, plné malých obchodíkov, z ktorých by som ju neodtiahla ani násilím. A nie, že by som sa o to miestami nepokúšala, ale musela som to vzdať.

Neviním ju. Eastbourne je aj moja srdcovka. A ešte k tomu to bol tiež krásny deň. Išli sme sa prejsť k útesom a zrovna bolo také netradičné svetlo, že to celé vyzeralo neuveriteľne pekne. Tak sme len fotili, tentoraz obe. A opäť som mala tú chvíľu, keď som stála na skale v mori, všetko malo najskôr zvláštnu modrú farbu, potom ešte zvláštnejšiu, keď sa cez kúsok oblohy predralo slnko a vytvorilo totálny kontrast... a pozerala som na tie útesy v Eastbourne, uvedomujúc si, kde som a plne to oceňovala.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tak sme sa spoločne vybúrili pri sledovaní výhľadov aj okolia aj oblohy a zdieľali sme naše očarenie. A ja som zase bola rada za to, že ju tam v tej chvíli mám a že som dostala možnosť sa do toho celého aj cez ňu zaľúbiť znovu. Predsa len, aj keď to všetko oceňujem, sama si už ale niekedy nenájdem toľko času na objavovanie a niektoré veci beriem o niečo viac ako samozrejmosť, než keď som prišla. Takto, keď som to ukazovala všetko jej, ukázala som to zase raz aj sebe.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

17/11/17 – Piatok

Posledný deň. Tak sme boli ešte pozrieť útesy. 

Vyšplhali sme hore, pokochali sa výhľadom, dala som si horúcu čokoládu a muffin a bola som spokojná. Doma sme sa najedli, vyložili psov  – aj tých sme s nami zobrali na výlet – a išli ešte do Lewes. Konečne som to mesto poriadne videla. Doteraz som tam vždy bola – podobne ako v Londýne – iba na stanici. A pritom to je mesto najbližšie ku mne. Bolo úžasné. Malo taký stredoveký nádych, domčeky buď kamenné alebo podobné ako z Harryho Pottera niekde v Šikmej uličke. Krivé, čarovné. Úzke osvetlené uličky v súmraku, krásny park... mama bola unesená a ja tiež. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Večer sme sa boli najesť ešte v Barley Mow, tom útulnom pube, ktorého svetielka vždy lákajú keď idem domov z práce alebo zo stanice. Videla som tam aj Eileen a už som sa tam cítila ako domáca, keď som tam s ňou chvíľu pokecala.

Takže Lewes bol mamina rozlúčka s Anglickom. A ja som mohla byť spokojná, koľko toho za posledné dni videla ona aj ja. Niektoré miesta – ako Lewes – som sama doteraz ani poriadne neprešla, iné som sama objavila o niečo menej, než sme objavili spolu. Takže nám to obom niečo dalo. 

Náladu mi pokazil akurát večer, keď sme hľadali vlaky... pretože zase sú inžinierske práce a vlaky úplne na nič. Nejak sme to naplánovali, ale bola som aj tak trochu vystresovaná, že sa niečo pokazí alebo nestihneme a bude prúser. Ale tiež som bola spokojná, pretože som jej ukázala úplne všetko, čo som chcela. A dala jej tak niečo, čo ona nemohla plne dať mne – vidieť viac zo sveta. Úloha splnená.

18/11/17 – Sobota

A mama už odchádza.

Tento týždeň veru prefrčal raketovou rýchlosťou, keď sme každý deň mali niečo na pláne a niekde boli. Prospelo to ale aj mne... zase to tu takto v okolí vidieť, nielen na vybavovanie vecí, ale si to trochu užiť. A vidieť z toho zase niečo iné, alebo v novom svetle (doslova, viď nočný a ranný Brighton). Dnes sme tam videli východ slnka, bolo to naozaj krásne ako vychádzalo spoza Pieru a mora. Na to by som si veru vedela zvyknúť, kebyže tam žijem.

Tak namiesto toho, aby som sa jediný deň, keď by som sa mohla vyspať aj vyspala, som bola hore už pred šiestou ráno. A začala sa tá vnútorná nervozita, aby sme to všetko stihli. Vedela som, že pokojnejšia budem až keď zanechám mamu v buse na ceste domov a už sa nebude môcť nič pokaziť. A podarilo sa. Všetko sme postíhali. Takže som ju objala na rozlúčku s tým, že za mesiac sa vidíme doma. Na Vianoce. A uvedomila som si zase raz, ako to celé letí. Už tu mama aj bola aj odišla a za chvíľu budem doma na návšteve zase ja. Ten finálny príchod domov snáď ešte počká čo najdlhšie. 

Ja som si našla svoje nástupište a tam som strávila necelé dve hodiny čakaním, než som sa o niečo spokojnejšia, ale hrozne unavená, viezla do Brightonu. Tam som samozrejme zmeškala vlak, takže som čakala ďalšiu hodinu na druhý. Bola som rada, keď som konečne vystúpila v Glynde a mierila k autíčku – aj keď som si nebola istá, či sa s tým benzínom vôbec doveziem, pretože peniaze na natankovanie som akosi nemala, keď som to minula na výlety s mamou. Dostala som však ešte príjemnejšie prekvapenie a to pokutu za parkovanie – 60libier. Doteraz to parkovanie nikto neriešil, tabuľu, že tam je nejaká platba som si všimla až teraz po pokute keď som ju hľadala – bola zarastená v strome. 

Tak som bola naštvaná, ale potom to vcelku rýchlo predýchala. Už som sa naučila s takýmito vecami proste zmieriť a ísť ďalej, načo si žrať nervy. Namiesto toho sa za mňa rozčúlil domáci Dave, že čo ich to teraz napadlo za hlúposť tam rozdávať pokuty, keď nikto nevie o tom, že sa tam platí a nech si to lepšie označia. Pustil sa do písania listu, že nemám nič platiť, že on si ich užije a vyrieši to. 

Bola som za to vďačná a len mi to pomohlo udržať moju dobrú náladu. Pekný týždeň s mamou, ktorej som ukázala všetko čo som chcela a pritom som zase kopu nového ukázala aj sebe, mi prospel. Aj to voľno, aj tie výlety, aj tá spoločnosť. Túto noc to bol ešte trochu nezvyk, zaspávať znovu sama bez jej prítomnosti v dome, ale bola som rada, že tu vôbec bola a tešila som sa zase aj na svoj kolobeh.

Horúce čokolády a vôňa zimy

(19 – 26/11/17 – Nedeľa – Nedeľa)

Svoj domáci kolobeh som síce mala rada, ale do toho pracovného sa mi po týždni voľna a výletov veru veľmi nechcelo. Zaúčali sa u nás hneď v prvý deň, čo som nastúpila, traja noví ľudia, tak som dúfala, že to nijako neohrozí moje služby. Nie, že by sa mi tam vždy pracovať chcelo, ale potrebovala som to. 

Všetky tri to boli ženy – jedna staršia a dve mladé, veľmi podobné. Vždy keď som tie mladšie videla, pripomínali mi Tweedledeeho a Tweedleduma z Alice v krajine zázrakov. Nie nejak ofenzívne, len sa jednoducho veľmi podobali ony dve na seba a obe boli veľmi nízke a zaoblené. Ale zlaté. Takže sme mali nové prírastky do kolektívu.

20/11/17 – Pondelok

Dnes mi pokazilo náladu oznámenie od bývalej operky, že sa stále plánuje vrátiť tak ako bolo dohodnuté. Naozaj sa mi odtiaľto nechce odchádzať už niekedy v marci. Naozaj nie. Ale ešte budem dúfať, že si to rozmyslí, alebo sa to proste nejak zariadi. 

Chýbajú mi teraz tie dni, keď som sa prechádzala a cítila som neskutočný pokoj. Že som konečne tam, kde byť chcem a že koľko pekných chvíľ ešte čaká. Teraz mám nejak v hlave vedomie, že toto už rýchlo preletí a budem musieť odísť skôr ako chcem – a už teraz si to neviem predstaviť a cítim sa naozaj zle pri predstave, že by som to tu nevidela cez jar a v lete. Je mi z toho tak zvláštne, pretože vidím ako to letí a ešte nechcem odísť a potom zase neviem čo ďalej. Eh.

21/11/17 – Utorok

Dnes som to hodila za hlavu o niečo úspešnejšie. Nejako sa to vyrieši.

V práci to bolo veľmi fajn. Bola tam Eileen, Rosie a barista, najpohodovejšia kombinácia. Cítila som sa dobre, roboty veľa nebolo a nakoniec jej bolo tak málo, že ma poslali za Harrym do chatky robiť škoricové balíčky.

Chytila ma z toho taká vianočná nálada ako už dávno nie. Je ešte len november, ale všetko sa tu už chystá na Vianoce a vonku to už začína voňať zimným vzduchom. A tak byť v drevenej chatke na juhu Anglicka, obklopená vôňou škorice s výhľadom na vianočne stromčeky na predaj pod oknom a pri nich stojacich britských chalanov predávajúcich whiskey na zohriatie... malo to takú filmovú atmosféru Vianoc a bolo to pekné. Sam mi poslal po Rosie horúcu čokoládu ako bonus a Harry ma chodil kontrolovať, pričom nezabúdal hádzať vtipy, ktoré som mu polovicu času nerozumela. Zo všetkých ľudí tu mal pre mňa najťažší prízvuk na zachytenie, takže som sa bavila väčšinu skôr na tom.

Mala som z toho príjemnú náladu a ešte k tomu ma pustili po druhej domov, pretože vážne tam nebola absolútne žiadna robota. Čakala ma už len príjemná cesta slnečným okolím domov a pekná prechádzka.

Pokaziť môj deň mi trochu zvládlo jedine oznámenie, že moja obľúbená skupina končí – HIM. Zlomilo mi to srdce, pretože som sa práve tu v Anglicku zaprisahala, že keď odtiaľto odídem, pôjdem rovno niekam do Fínska a vychutnám si ich koncert v ich domovine. A oni takto. No tak som strávila zvyšok večera pozeraním ich koncertov, aby som si to trochu vynahradila a mala som chuť na nejaký ísť – celkovo koncert, hocikoho. Občas je tej pokojnej samoty možno aj priveľa.

22/11/17 – Streda

Sophie mi hneď ráno prikázala, nech si nájdem čo chcem, aby mi to kúpila na Vianoce. Že som ako jej rodina, tak nech nečakám, že mi nič nekúpi. A ak budem protestovať, tak ma vyhodí z domu. Ľúbim tú ženskú. 

Dnes mi odpadol Sebastian, lebo Dave má moje auto, tak som namiesto toho upratovala tu. Bola tu jeho dcéra, s ktorou sme sa kontaktovali minimálne, skôr sa tu obchádzali. Zvládla som polovicu z môjho veľkého upratovania, vzala Wilba von a potom to dorobila. 

Čo sa týka tej dcéry, ktorá teda ako jediné z ich detí (nemali spolu, mali svoje zvlášť) mala aj izbu v tomto dome, tak ma to zase presvedčilo o tom, že anglické deti nevedia, čo to je upratať po sebe. Jej izba bola veľmi pekná, ale nevyniklo to, pretože vždy keď tu bola, v jej izbe bol jeden veľký bordel plný rozhádzaných vecí všade, kde sa rozhádzať dali. Dať riady do umývačky neexistovalo tiež, to by im odpadli ruky. Niekedy ma každopádne naozaj udivovalo, čo za neporiadok po sebe jedno dievča dokázalo zanechať. Tá izba vyzerala niekedy ako karikatúra neporiadku a stihla sa tým stať pokojne aj za jeden deň. Bol to talent. 

S Wilbom som si zase sadla na našu lúku. A spomenula som si ako som v pondelok písala, že mi chýbajú tie momenty, ako som cítila ten neuveriteľný pokoj... no, tak dnes, keď som sedela na svojom miestečku s mojím spoločníkom, pozerala na môj anglický domov zaliaty slnkom, tak som ho znovu cítila. A bola za to rada. Občas stačí pár lúčov slnka, zhlboka sa nadýchnuť a je to zase všetko fajn.

23/11/17 – Štvrtok

Po tom včerajšom upratovaní som ho dnes mala minimum a v kaviarni som nebola, takže som si užívala svoj viac-menej voľný deň. Len tak, jednoducho. Dala som si horúcu čokoládu, pri ktorej som čítala a potom využila pekný deň na dlhšiu prechádzku vonku. Bola by to vážne krásna, jesenná, slnečná prechádzka... keby nefúkalo tak, že som ani nemohla kráčať dopredu. Povedala by som, že trochu čerstvého vzduchu nezaškodí, ale fúkalo mi ho do dutín toľko, že by ho nezaškodilo aj menej. Ale zvládlo to byť pekné aj tak. Ako vždy.

24/11/17 – Piatok

Absolvovala som dnes upratovanie u Seba a potom Eastbourne s Bárou. Dostala som výplatu, bolo treba trochu nákupov. Keďže mi už chýbalo viacero vecí (aj šatník na jeseň) tak to skončilo samozrejme tak, že som išla naspäť asi so štyrmi taškami, čo mi skoro prerezali prsty. Ale bolo to treba. 

Cestou ma zabíjali pohľady na všetky tie bazáre a obchody s knihami, čo na mňa striehli takmer všade – aj vonku vyložené na uliciach. Bolo mi jasné, že keby nakupujem knihy, tak sa mi bude zle cestovať domov s takou váhou, a teda som sa snažila odolať, ale bolo to asi moje najväčšie pokušenie. Nekonečné množstvo kníh a o toľko lacnejšie ako u nás. Bol to môj osobný raj aj peklo zároveň. 

25/11/17 – Sobota

Konečne spiaci deň. Pováľala som sa v posteli do pol desiatej, než na mňa výnimočne zakričala Sophie, či by som mohla vyvenčiť psov, lebo išla niečo riešiť preč. Nemôžem sa ani hnevať, pretože som beztak mala na pláne vstávať, aspoň ma to prebralo. Tak som ich vyvenčila a potom sa pomaly chystala. Dnes som sa mala stretnúť s jednou českou au-pair, tak som zo seba spravila človeka a vyrazila za socializáciou. 

Prešla som sa peši na berwickú stanicu s vianočnou pesničkou v sluchátkach (to som dovtedy nikdy nerobila, a už vôbec nie v novembri, ale Anglicko malo svoj vplyv) a odviezla sa do cieľa. Tam ma čakala holčina. Veľmi v pohode, pokecali sme, najedli sa, našli spolu potterovský shop a potom sme sa stretli s ešte jednou češkou. Aj tá bola v pohode a mali sme spoločný fajn deň. 

Cesta späť zo stanice, už temná, mala zase nové čaro. Po tme chodím málokedy a vzduch už naozaj voňal zimou, tak som pozerala na tú jasnú oblohu, zhlboka ho dýchala a tešila som sa aj na toto obdobie.  Musela som sa pousmiať, keď som na oblohe našla veľký voz. Pamätám si, ako som naň pozerávala doma z balkóna. A teraz ho mám nad hlavou na juhu Anglicka, cestou do môjho druhého domova so všetkými už zažitými vecami a posunmi za sebou a toľkými prísľubmi ešte pred sebou.

26/11/17 – Nedeľa

Týždeň som zakončila v práci. Všade sa šírila vianočná výzdoba, voňali stromčeky a hrali známe melódie. Doma by mi to možno prekážalo, ale tu mi to vôbec nevadilo, aj keď do Vianoc bol ešte mesiac. Prišlo mi to celé nenásilné a príjemné. Tak som doma natiahla nohy, otvorila cider aj okno a hľadela na oblohu sfarbujúcu sa západom. Lúčila som sa s jesenným obdobím, ktoré mi tu dalo toľko pekného a s úsmevom som vítala zimu, ktorá sa ohlasovala chladným a sviežim vzduchom, čo sa mi obtieral o líca. 

Skryť Zatvoriť reklamu