Anglický denník: 11. Vianočný Londýn, rockové koncerty a nielen snežné prehánky

Písmo: A- | A+

Pokojný kolobeh na chvíľu vystriedali zašité londýnske puby a atrakcie vo Winter Wonderlande. Prišiel aj čas zbaliť sa späť na Slovensko a nechať to tu na chvíľu za sebou.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(27/11 – 20/12/2017)

December prebral vládu. V obchodoch hrali vianočné pesničky, v kaviarni bolo ticho a malebné prechádzky sa zmenili na brodenie sa bahnom. Čakalo ma nakupovanie darčekov, veľa čaju a horúcej čokolády, niekoľko ďalších uvedomení a pomedzi môj kolobeh aj ďalšia socializácia s rôznymi operkami – aj tými birminghamskými. Neobišlo sa to bez komplikácií a choroby, ale ani pekných chvíľ vo vianočnom Londýne. 

Hnusné anglické ochutnávky a zabúdanie slovenských slov 

(27/11 – 03/12/17 – Pondelok – Nedeľa)

Tento týždeň ma čakalo nakupovanie darčekov a tiež ochutnávanie anglických nátierok, omáčok a iných dobrôt, ktorým som sa dovtedy vyhýbala. A odvtedy som sa im vyhýbala znovu. Stihla som si pri rozhovoroch a telefonátoch vo vlastnom jazyku uvedomiť, že zabúdam slová. A takisto som si počas minimálnej pracovnej vyťaženosti užila zopár chvíľ sama aj v kolektívne, ale tiež som musela zahnať nálady a prekonať čoraz lepkavejšiu únavu z nespavosti.

27/11/17 – Pondelok

Dnes to bol taký klasický pondelok s komplikáciami a pochmúrnymi náladami.

Ráno som sa zobudila veľmi nevyspatá a unavená rovno do upršaného počasia, ktoré na mňa kričalo, aby som zostala v posteli. A ja by som ho rada poslúchla, ale čakali ma povinnosti. Narýchlo som teda vyvenčila psov a vyrazila do kaviarne. 

Tam to bolo pokojné a fajn, ale tiché, tak som šla už o pol tretej domov. To je vždy taký ten rozpoltený vnútorný boj, keď na jednej strane sa asi nedá aby bol človek nešťastný z toho, že skôr skončil v práci, ale na druhej to samozrejme znamená menej peňazí. Teraz ešte aj na pondelky a utorky preradili Ellie a v zime je menej práce, takže je možné, že ma tam tie dni prestanú potrebovať. To by mi veľmi nevyhovovalo, ale tento rok už dotiahnem a ten ďalší uvidím, ako bude.

Doma som si pekne upravila izbu, zavesila vianočné svetielka, zapla ich, najedla sa, pozrela niečo a samozrejme, za chvíľu som skončila natiahnutá na posteli pri driemaní, keď ma dobehla únava. Problém nastal, keď som sa postavila. Zatočila sa mi hlava, roztriasli nohy a bolo. Prišla na mňa nejaká slabosť, stále sa mi chveli ruky a bolo mi nevoľno. Nič príjemné, ale chápala som moje telo, že mňa aj môjho spánku musí občas mať plné zuby a potrebuje na mňa nejako nakričať. 

Takže tak... v práci ma potrebujú menej, telo trochu vypovedalo službu, objavili sa zase nejaké problémy s kamoškami doma, od ktorých sa cítim len vzdialenejšia a príde mi, že tie kamarátstva, čo vyzerali tak pevne, sa mi začínajú prešmykovať pomedzi prsty. A ešte k tomu prichádza môj obľúbený týždeň, takže nálady už začínajú úradovať. Čo si teda budeme hovoriť, mala som trochu nepríjemnú náladu, ktorej som sa nevedela zbaviť. Ani teplý čaj a dážď klopkajúci na okno, čo sú moje obľúbené veci, to úplne nezahojili. Ale to sa poddá. Bol to proste pondelok. 

28/11/17 – Utorok

Už to prešlo. 

V práci to dnes bolo veľmi fajn. Mala som tam iba Rosie a Eileen a málo ľudí. S nimi dvoma sa bavím asi najviac a aj si najviac rozumieme. Rosie ma viac ako hodinu nútila ochutnávať tie ich typické anglické veci… ktoré sú jednoducho hnus. Ja naozaj neviem, čo na tom vidia. Buď sa Briti už rodia s nejakými pokazenými chuťovými bunkami, alebo svoje deti nútia tie veci jesť dovtedy, pokým sa im na to neprispôsobia. 

Zaujíma vás ako mi chutila napríklad u nich populárna Marmite? Odporne. 

Večer sme potom s Rosie na záver pozerali v novinách inzeráty na zoznámenie sa a mali sme z toho veľkú zábavu. Eileen využívala príležitosť a snažila sa ma presvedčiť, aby som niektorého z našich chlapských spolupracovníkov zavolala von. Napríklad Harryho. Predstava, ako by som s ním niekde mala viesť rozhovor, keď mu cez jeho silný prízvuk stále rozumiem každé štvrté slovo ma pobavila tiež. Musela som jej návrhy odmietnuť, aj keď jej to možno zlomilo srdce viac, než ktorémukoľvek z nich.

Ale domov som išla zase raz s veľmi dobrým pocitom. Bol to príjemný pracovný deň strávený s dobrými kolegyňami, a keďže doma je len Dave, tak aj tu mám teraz ešte väčšiu pohodu ako obvykle. Nikdy sa tu nepretŕham, ale Sophie má s jej návalmi energie občas nejaký záchvat upratovania alebo prerábania, a teraz nehrozí ani to, takže som si oddýchla na všetkých pracovných frontoch. 

November je jednoducho ten mesiac, keď si v jednej polovici uvedomuješ čo všetko máš ten rok za sebou, ale v tej druhej, keď už začneš premýšľať čo je pred tebou, občas prídu chvíle keď sa cítiš trochu zaseknutý nech si kde si a je to treba v sebe zase trochu upratať. Uistiť sa, že aj cez tú trochu nepokoja, sa stále nachádzaš na správnom mieste.

29/11/17 – Streda

Idú moje voľné dni – od práce v kaviarni. Páči sa mi to takto rozložené, keď mám dosť voľna ale aj dosť peňazí na život. 

Doobeda som si dala oddych a potom vyrazila k Sebovi. Ešte aj tam som upratovaním strávila asi hodinu, pretože tam tentoraz mali naozaj poriadok. A nie je to veľké, takže tie základné veci sú za chvíľu, ak to tam veľmi nezašpinia. Tento týždeň to je s tými prácami podozrivo ľahké.

Využila som to teda na to, že som mala dostatok energie spraviť väčšie upratovanie aj tu doma. Sophie na mňa síce nedohliada, keď tu nie je, ale pre vlastný pokoj na duši som to aj tak musela spraviť. Ani to mi ale netrvalo priveľmi dlho, keď to tu udržujem čisté priebežne, takže moja pracovná vyťaženosť zostávala na nízkej úrovni. 

Mala som dnes cestovateľský nával, ktorý som musela potlačiť. Mám to tu rada, užívam si prostredie aj pokoj, ale ten vnútorný „drive” čo ma vyhnal sem, už sa začína občas ozývať a chce ma vyhnať zase inam. Ale ešte sa dá stále ľahko umlčať. Dnes som si to odžila tak, že som pozerala všemožné cestovateľské videá a v hlave som sa tam všade prenášala. Ale to nevadí, každý máme večer, kedy sa zrazu dostaneme do stavu že „idem zachraňovať slony v Thajsku“. Či? Nie som to len ja, že nie?

30/11/17 – Štvrtok

Posledný novembrový deň. Potom už prichádza môj mesiac. 

December som sama pre seba vždy označovala ako „môj” mesiac, pretože som sa vtedy narodila a cítila som sa s ním možno preto o niečo osobnejšie spojená. Vždy keď príde jeho čas, je cítiť ten už plne zimný vzduch a poletujú prvé vločky, tak mám z neho taký pocit… domova.

Dnes som vyrazila s Bárou do Eastbourne. Jej odchodové stavy aj túžba po Londýne ju pomaly prechádzajú, tak tu so mnou snáď ešte chvíľu vydrží. 

Bára mala podobné cestovateľské záchvaty ako ja a nechávala sa nimi viac uniesť. Hlavne tu v Anglicku som to ja vedela potlačiť mojou spokojnosťou s mojou momentálnou destináciou, kým ona každý druhý týždeň chystala odchod niekam inam. Ale našťastie so mnou zotrvala až do konca aj cez všetky tieto pohnútky. Inak by mi chýbala. 

Viac-menej sme tam strávili asi štyri hodiny vianočnými nákupmi. Zase raz mi igelitky prerezávali prsty. Ale už mi chýba len minimum darčekov, a to je len koniec novembra, takže som spokojná. Asi prvýkrát ich mám kúpené popredu. Plus som spokojná aj s tými darčekmi – na takéto veci je tu oveľa viac možností. Takže aj keď mi skoro odpadli ruky, ale mala som dobrý pocit. Okrem toho deň s Bárou je vždy fajn, ona je veľká pohoďáčka. Občas ju naštvem, keď samovražedne prejdem hocikedy a hocijako na druhú stranu cesty a ani sa neozvem, že by mala ísť so mnou. Tak mi vtedy vynadá do bezohľadných, ale… to aby nevyšla z cviku v pozornosti. Sorry Bára. 

No a dnešný večer bol veľmi fajn. Upiekla som si pizzu, otvorila si k tomu varené víno (predávali tam vo fľaškách to najlepšie varené víno, aké som mala a stále mi chýba) a oddychovala pri filme. Vianočné svetielka svietili, varené víno voňalo vo vzduchu a ja som bola pripravená privítať december.

Moja verná spoločnosť počas zimných dní
Moja verná spoločnosť počas zimných dní 

01/12/17 – Piatok

Môj milovaný december. Rada ťa znovu vidím.

Aj keď... ráno som ho až tak rada nevidela. Zobudila som sa s bolesťou hlavy a túžbou po spánku, samozrejme. Keď som zišla dolu, Dave už nebol doma a tak som vyšla so psami von asi na päť minút a zaliezla späť do postele. No a pozbierala som sa z nej až skoro o pol jedenástej. Stáva sa. Snáď som teda aspoň trochu dohnala ten spánkový deficit. 

Spravila som si raňajko-obed, dala ešte lenivý oddych na prebratie pri pozeraní seriálu a potom sa šla prejsť s Wilbom. Akurát mi na cestu vyšlo slniečko a aj keď už je chladno a zima začína vystrkovať zúbky a zarezávať sa do kože, bolo tam krásne. Stále ma to dokáže rovnako očariť.

Tak som si sadla na svoje miesto a počúvala tentoraz Rusku. Tie melancholické violončelá mi dokonale sedeli do tej atmosféry začínajúcej zimy. Bodaj by nie, keď na ne hrali Fíni. Tí k zime vždy sedia. Všetko malo zase ten pocit… správnosti. Pocit domova, pokojné slnečné doobedie a zvierací spoločník vedľa mňa, ktorý mi zohrieval bok.

Večer som mala stráviť s Bárou, keďže jej rodina odišla do Londýna a tešila som sa. Ale nakoniec vraj mali prísť neskôr, tak sme to nechali tak. Využila som teda možnosť pri víne dopozerať Vikingov. Nikdy som nemala vo zvyku si sama niečo ulievať po večeroch, ale toto varené víno robí zázraky. 

Nie, nestal sa zo mňa alkoholik. Aj keď to je možno len preto, že tu u nás to víno nemáme.

02/12/17 – Sobota

Čakalo ma dnes stretko s operkami. Jedna češka, jedna slovenka – Adél a Kika. Kika meškala, tak sme zatiaľ s Adél objavili spolu ďalšie miesto, kde sa dalo najesť veľa a za dobrú cenu – bufety v Bon Apetit. Bolo to obžerstvo. Zjedla som tam asi tri taniere. No a zatiaľ čo mi trávilo, pridala sa aj Kika. Veľmi rýchlo sme si porozumeli a ešte k tomu nás spájala aj naša národnosť – bola jediná slovenská operka, ktorú som spoznala. Bolo pekné môcť tu s niekým komunikovať vo vlastnom jazyku.

Brighton už bol tiež šedý a chladný
Brighton už bol tiež šedý a chladný 

Čo sa inak týka tej komunikácie… bolo to len pár mesiacov a už som sa občas strácala, keď som hovorila po slovensky. Nie, nezabudla som vlastnú reč. Ale všetko som počúvala aj pozerala v angličtine, všetko čítala v angličtine, rozprávala sa v angličtine, všade bola angličtina. Dokonca som už aj premýšľala občas po anglicky. Vlastný jazyk som využívala menej. Viac-menej som v ňom hlavne písala s blízkymi doma. Akonáhle som ale mala napríklad telefonovať a rozprávať, stávalo sa mi, že som sa zasekávala, pretože mi vypadávali slová. Alebo – to hlavne – som išla automaticky povedať tú anglickú verziu a musela som sa zastaviť, občas aj počuteľne, a povedať to v tej našej. Nebolo to teda zabudnutie jazyka, len jednoducho nastavenie na to reagovať už automaticky v angličtine a potom, keď sa to prehodilo, išlo to chvíľu so zádrhelmi. Bolo vtipné to sledovať.

Tak sme sa najedli a pokecali tam spolu všetky tri a potom sme sa vybrali nájsť poľský market. Ach... taký závan domova som odtiaľ dostala, až tomu bolo ťažké uveriť. Keď som videla niektoré naše potraviny, čo tu neexistujú… také mi to bolo vzácne, až ma to skoro prekvapilo. Ešte aj tá modrá pásikavá igelitka bola úplne že „ježiš, aha domov“. Tak už viem kam budem chodiť kupovať potraviny. Tam aspoň viem, že sa budú moje chute zhodovať s ponúkaným tovarom.

Nakoniec sme ešte večer zašli na kávu – v mojom prípade horúcu čokoládu, kde sme pokračovali v kecaní. Bolo to celé veľmi príjemné, aj tá cesta potom vo vlaku domov s dobrým pocitom. Znovu som raz počúvala tú angličtinu okolo, ktorá už znela tak domácky a musela som sa nad tým celým vnútorne usmievať.

03/12/17 – Nedeľa

Týždeň som po všetkých tých pekných chvíľach… zakončila o niečo menej s famfárami. Naplno ma obalili nálady, ktoré sa mi dni predtým našťastie vyhýbali, tak už som si to musela trochu vyžrať.

Ráno som bola taká mŕtva, že som vynechala aj Middle Farm. Prvýkrát som zaspala, tak som sa ospravedlnila, že sa necítim dobre. Bára mi ráno písala o tom, ako majú u nich doma vianočný puding, s ktorým za ňou prišla jedna zo sestier, aby ho zamiešala a niečo si priala. Znelo to ako pekný zvyk. Tiež o tom ako tam mali vianočnú párty, všetci si spievali a niečo robili a bolo to ako z filmu. U nás bol ako vždy… pokoj. Mám ho rada, ale niekedy by som tiež prijala niečo živšie. Možno pre tie predstavy ako sa bavia oni a vďaka pomoci mojich hormónov, na mňa trochu doľahla samota.

Tak som radšej zobrala Wilba a šla sa nadýchať vzduchu. Sadla som si do vlhkej trávy na mojom kopčeku a upokojila som zase tie rozbúrené pocity. Medzi prstami som zovrela mokré steblá trávy, nadýchla sa zhlboka čerstvého vzduchu, nechala vánok, nech mi hľadí tvár a sústredila sa na to, s čím som spokojná. A pomohlo to. Občas stačí málo.

Večer to už bolo zase fajn. Akonáhle som si zapla moje vianočné svetielka a Netflix, a nechala starého Jacksona, nech sa mi prvýkrát za celý čas pokúsi vyskočiť na posteľ – musela som mu pomôcť – tak už nemohlo nič negatívne prejsť cez túto zábranu. 

Vianočný Londýn a kamarátstvo so záchodmi

(04 – 10/12/17 – Pondelok – Nedeľa)

Tento týždeň mal byť zase o niečo živší. Čakala ma návšteva od fínskej operky, s ktorou sme sa spoznali v Birminghame. Končila svoj pobyt v Anglicku, tak chcela ešte využiť možnosť vidieť z neho aj niečo iné. Mali sme sa spolu presunúť potom na víkend do Londýna, kde zase čakala česká Tereza, ktorú som síce poznala pár rokov, ale tiež som sa ňou našla v Birminghame. Vyzeralo to celé veľmi ideálne, ako pekné zážitky, výlety aj socializácia. Ale moje telo malo so mnou na tieto dni svoje vlastné plány. Pravdepodobne túto pomstu chystalo už nejaký čas.

04/12/17 – Pondelok

Týždeň začal klasicky – v kaviarni. Uvedomila som si dnes ten zvláštny pocit, že na jednej strane áno, chcela by som byť čo najskôr doma z práce, ale na druhej už je to tam tiež všetko také upokojujúco známe, že by mi to snáď aj chýbalo. Celý ten kolobeh tam, kolektív, už zažitá práca, ešte aj tie jedlá a koláče, čo na mňa stále pozerajú. Aj Middle sa už stalo súčasťou môjho Anglicka. 

O štvrtej už som fičala domov na autíčku – zvládla som si cestou aj nafúkať pneumatiky na aute a cítila som sa samozrejme kvôli tomu ako najzručnejšia žena pod slnkom – spravila som si večeru, zjedla ju pri pozeraní a vyvenčila psov. Respektíve, v tomto bode už naozaj venčím iba Wilba, pretože starý Jackson odmieta dlhšie prechádzky než je okolie dvora. Ten je dostatočne veľký na to, aby jeho starým údom stačil. 

Zajtra príde Evita na návštevu – fínska operka – takže bude zase trochu veselo a cez víkend ma čaká vianočný Londýn. A za chvíľu pobyt doma. Výnimočne cítim všetky tie “pred” pocity, ktoré mi tak chýbali. Tie keď si človek plne uvedomuje, že sa niečo ešte len blíži a teší sa. Tak sa mi konečne vrátili namiesto tej apatie, kedy mi plne nič nedochádzalo. Je to fajn zmena. 

05/12/17 – Utorok

Dnes to na Middle bolo celkom príjemné. Bola tam len Eileen, ja a Sam. Tak som si v pokoji pracovala a tešila som sa na tento týždeň. Na to ako zase pochodím okolie s Evitou a potom Londýn s Terry - češká kamarátka. Jej domáci mali v Londýne byt, tak sme to chceli využiť. Bola som rada, že budem mať aj nejakú socializáciu a niečo uvidím a zažijem. Trochu ma odpútavala iba bolesť tela, taká zvláštna, ale ako vždy som to hodila na to, že som zle spala a je to nejaká slabosť, z ktorej si netreba robiť ťažkú hlavu.

Večer som sa teda nachystala a išla pre Evitu. Chcela som využiť nočný Brighton, aby som jej ukázala výzdobu a Pier. Lenže Pier z nejakého dôvodu nesvietil a výzdobu sme si veľmi neužili, pretože mala svoj obrí batoh a kufor a vtedy sa ti chce len niekde sedieť, nie to vláčiť za sebou. Tak sme teda šli do Bon Apetit. A najedli sme sa tam zas ako také prasiatka. Bolo to veľmi fajn. Sedieť večer v Brightone, jesť pizzu, baviť sa s fínskou známou a pritom si spolu pospevovať vianočné pesničky. 

Vo vlaku späť domov som videla druhého z bratov z rodiny Báry aj s jeho staršou sestrou. Cestovali domov, pretože im zomrela babka a vyzerali veľmi zničene. Zase som si uvedomila, že spoznávam náhodné tváre vo vlaku a poznám ich osudy a že to tu už dávno nie je nič cudzie. 

Cesta domov bola trochu únavná z toho, ako sme boli obe prejedené a mali prejsť kus od stanice peši. Ale dala sa zvládnuť, aj keď mi zostalo akosi nedobre. Tentoraz som z toho vinila to napchávanie sa. Kým sme prišli domov, už mi bolo ale naozaj zle, chvela som sa a cítila som sa taká slabá, že som bola rada, že vôbec stojím na nohách. Cez noc ma navštívila zimnica a zabávala sa tým, že mnou triasla ako bláznivá a pridalo sa aj preháňanie. Bola som hore s občasným driemaním celú noc a dúfala, že to nejakým zázrakom vyležím. Naozaj som sa na tento týždeň tešila… 

06/12/17 – Streda

Nevyležala som. 

Ráno som bola rada, že som stihla dobehnúť na záchod a tak to pokračovalo celý deň. Mala som kŕče, migrénu, bolo mi zle a bola som taká slabá, že som naozaj nemohla stáť na nohách. Prejsť pár krokov bol životný výkon a jediný môj kamoš na socializáciu bol záchod. Toľko k mojim plánom. 

Evita bola celý deň v izbe, keďže vonku ešte aj pršalo ako o život, aby to pridalo do príjemnej atmosféry. Okrem toho, že ma to celé mrzelo, a že som sa teda cítila ako na umretie, tak som mala výčitky, že mohla byť radšej niekde inde na záver svojho pobytu. Ale napísala som jej aspoň miesta, čo sa oplatí vidieť a ozrejmila cestu s tým, aby si to pochodila aspoň sama, keď sa vyčasí. 

Ja som nerobila nič. Ani som nepozerala nič, ani nepočúvala, len som bezmocne ležala. Tak teda vyzeral môj Mikuláš – ani som si neuvedomila, že je, až pokým som nenapísala ten dátum. Zrazu mi všetky moje plány na tento týždeň prišli veľmi vzdialené. Jediné, na čo som sa dokázala sústrediť bolo, aby som dokázala prejsť od záchoda k posteli. Krása. (Asi musel prísť čas, keď to slovo použijem aj ironicky.)

07/12/17 – Štvrtok

Dnes som pokračovala v tom, v čom včera, ale už našťastie v miernejšej forme. Stále ma preháňalo, stále ma bolela hlava, stále som mala problém aj vyjsť schody kvôli slabosti. Ale postupne som sa dávala dokopy. Evitu som zaviezla aspoň na stanicu, nech niečo vidí a ja som si dokázala spraviť jesť aj niečo zjesť. A tak som sa postupne dávala dokopy s odhodlaním, že ten Londýn si nenechám ujsť. 

A podarilo sa. Nebolo to síce 100%, ale tak na 80% som už vedela večer fungovať. S nejakým-tým sebazaprením, ale to budeme ignorovať. Kým ale stojím na nohách, tak to je úspech a som rozhodnutá ho plne využiť. Aj napriek tomu, že stále hrozia komplikácie, ktoré mi pripomínajú neustále kŕče v bruchu. Ale to prežijem s tým, že Londýn sa ešte zachrániť dá. Aj keď dúfam, že niekde uprostred námestia nedostanem potrebu ísť na záchod, pretože ešte stále to musím riešiť v behu. Som ale pre vianočný Londýn rozhodnutá riskovať svoju dôstojnosť.

Večer Dave uvaril večeru – Sophie je stále preč – a zavolal nás obe robiť mu pri nej spoločnosť. Tak sme s ním sedeli a rozprávali sa a bolo to veľmi milé. Cítila som sa naozaj akoby môj náhradný otec spravil večeru pre mňa a kamarátku čo ma prišla pozrieť. Celé to bolo veľmi domáce.

08/12/17 – Piatok

Londýn. 

Aj napriek nepriazni osudu, podarilo sa mi nachystať, zbaliť (ako vždy som potom zistila, že zle a chýba mi polovica podstatných vecí) a vyraziť. Bola som o niečo pokojnejšia, keď už som sedela s jedlom vo vlaku. Že už teda naozaj idem a nič sa zase nepos*alo. Ani ja. 

Vítala nás pochmúrna Temža
Vítala nás pochmúrna Temža 
A klasické autobusy
A klasické autobusy 

Privítala nás Terry, s ktorou sme išli na byt. Bolo to chvíľu zvláštne, keď sme sa my dve nemohli baviť po našom a s Evitou sa nepoznali, ale postupne sa to oťukalo. Večer sme vyrazili na koncert jej českých kamošov. Mám z toho fajn spomienky na také tie detaily. Najskôr to vyzeralo ako ďalší neúspech, keď sme sa stále strácali a nevedeli sme ako sa tam dostať, už aj koncert mal byť skončený. Nakoniec sme ale vzali taxík a ten nás tam šupol – koncert ešte ani nezačal, lebo sa čakalo na ľudí. Každopádne... bola to veľmi zaujímavá časť Londýna. Taká grunge. Všetky tie tehlové budovy počmárané grafitmi, náhodné zašité puby a rôzne individuá s pivom v ruke. Potešilo ma, že do niečoho podobného sme zapadli aj my. Bolo to tam maličké, ale podarené.

Zoznámili sme sa narýchlo s tými ľuďmi a potom kecali a pili cider. Medzitým som občas obzerala rôznych zaujímavých ľudí, čo sa tam objavili. Neobišlo sa to na takomto mieste ani bez dlhovlasých mužov, za čo som im zložila vnútornú pochvalu. Dlhovlasých mužov má byť na svete oveľa viac než je. Ak by som bola diktátor, určite by som to zakomponovala do svojich zákonov. 

Postáli sme si na niekoľkých koncertoch v menšej miestnosti, čo pôsobila o to komornejšie, a pridala som sa do davu pohybujúceho sa s fľaškami a plechovkami v rukách do rytmov pesničiek a hudby. Bol to veľmi príjemný večer a trochu života a odviazanejšej hudby v zapadnutej londýnskej štvrti do toho malebného pokoja nezaškodilo. 

Cesta domov bola mrazivá a dlhá. Ešte k tomu nefungovalo vnútri kúrenie, takže vonku či vnútri, v Londýne bolo oproti tomu môjmu juhu Anglicka naozaj ako na Sibíri. A keďže tak kvôli nefungujúcemu kúreniu bolo aj vnútri, tak som spala v zimnej budne s kapucňou na hlave – a stále sa triasla ako osika. Čo by som dala vtedy za trochu tepla. Ako rýchlo si to človek uvedomí, keď mu chýba niečo čo prijímal akosi samozrejme. 

09/12/17 – Sobota

Tak dnes to bol deň spoznávania Londýna.

Evita odišla celkom skoro, za čo som bola aj rada, pretože som sa tešila pre zmenu na nerušené trávenie času s Terry. A odhodenie angličtiny, aspoň na chvíľu. Ráno som bola ešte rozhádzaná a musela som si odžiť moje kŕče a zbližovanie sa s londýnskymi toaletami. Potom sa to už zase znormalizovalo a rozchodila som to.

Ak vás zaujíma, čo mi bolo, tak doteraz netuším. Neviem či to naozaj mohlo byť z toho jedla alebo to začalo už pri tej bolesti tela v práci. Bola som tak sústredená na to, aby som to celé rozchodila, že ma ani nenapadlo sa bližšie zaujímať o to, čo že to vlastne mám rozchodiť. 

Ako prvé sme sa išli najesť. Našli sme veľmi super miesto – bolo to ako ten typický starý americký fastfood s červenými boxami, neónovými nápismi, fľaškou kečupu a horčice na stole. Takže som si objednala typicky hotdog a colu, aby som doplnila atmosféru. A budem o tom hotdogu ešte veľakrát snívať, pretože bol úžasný (áno, ešte stále si ho pamätám a s láskou spomínam). S Terry sme sa tam asi dve hodiny pri jedle rozprávali a preberali život.

Potom už sme sa vybrali na nejaké londýnske spoznávanie, nech môžem povedať, že som videla tie slávne klasiky. Ako Tower bridge a Big Ben – ktorý zrovna opravujú, takže som ho vlastne nevidela. Niečo z Westminstru, London eye a tak. Klasicky som cítila viac obdivu voči tým zašitým pubom s atmosférou zo včera, než z týchto klasík, čo som videla na obrázkoch toľkokrát, že som ich vnímala už len napoly. Ale bolo to stále pekné a tiež to malo svoju atmosféru. Ako keď pri Tower Bridge predávali pečené arašidy s karamelom, ktorým som odolala, ale tá vôňa ma bude ešte dlho prenasledovať. Spojilo sa mi to nenávratne s tým zimným Londýnom – studený vzduch a vôňa karamelu. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Bola tam aj nejaká akcia, kedy išlo asi bilión opitých Santov cez ulice a v metre zase spieval pán s harmonikou vianočné pesničky. Malo to všetko svoje čaro. London Eye sme videli večer a vtedy má všetko pre mňa silnejšiu atmosféru – tej večernej Temži s loďami a osvetlenému kolesu to spolu veľmi pristalo. 

A na záver to najlepšie – Winter Wonderland. Nakoniec som zostala v Londýne ešte jednu noc, aby som si ho mohla užiť. A stál za to. Všetky tie stánky, trhy, varené víno a jahody v belgickej čokoláde, osvetlené atrakcie... takú vianočnú náladu som z toho mala ako nikdy. Niektoré atrakcie sme aj absolvovali a pridali do toho trochu rozbúšeného srdca. Išli sme na niečo, čo nás vyviezlo veľmi vysoko hore a mali sme tak možnosť to vidieť celé z výšky spolu s nočným Londýnom. To bola krása. Nohy vo vzduchu, studený vzduch zarezaný v lícach a takýto výhľad. Človeka to očarilo a prinútilo zabudnúť, že sedí na kolotoči. Do chvíle, ako to bez varovania celé prudko spadlo naspäť dole a pri tej rýchlosti aj tlaku tam človek niekde hore nechal dušu. A potom odchádzal síce trochu roztrasene ale so smiechom – našťastie aj ja. Tiež sme absolvovali niečo, čo bolo ako naozaj extrémny Extrém. Polovicu času som myslela, že zomriem a polovicu sa cítila na vrchole života. Správna kombinácia. Jednoducho... čo je lepšie ako vianočná atmosféra v Londýne s rozprúdeným adrenalínom v krvi. 

Obrázok blogu

Bol to naozaj pekný deň a nezabudnuteľný večer. Stál za všetky peniaze, čo som tam minula. Pamätám si, keď sme si s Terry pred rokmi písali kilometrové správy a ani nevedeli ako tá druhá vyzerá. Teraz sme spolu spali v jednom byte v Londýne. Život je vtipný. 

10/12/17 – Nedeľa

Londýn som teda úspešne absolvovala a prišiel čas jeho konca. 

Pôvodný plán bol dnes vstať o piatej, aby som stihla skorý vlak a potom aj Middle. Ale keď som sa zobudila do tmy a dažďa, veľmi rýchlo som si to rozmyslela. Takže nakoniec som vstávala normálne o pol ôsmej a nechala to, že čo stihnem, to bude. S tým, že na Middle som sa musela ospravedlniť.

Keď sme vyšli von, tak už snežilo. Prvýkrát som v Anglicku videla sneh. A ešte rovno v Londýne. Nebola taká zima ako dni predtým a bolo to čarovné. Vyzeralo to naozaj ako z nejakého vianočného filmu. Nevedela som sa tých pohľadov na husté sneženie v Londýne nabažiť. Až mi bolo ľúto, že ešte nemôžem zostať, ale stačilo a bol čas ísť. 

Takže som o deviatej sedela vo vlaku domov. S pomocou Davea, čo ma vyzdvihol v Lewes, som sa domov dostala ešte pred obedom. A asi bolo fajn, že som nešla na Middle, lebo bolo treba spraviť veľké upratovanie – aspoň som konečne vyzerala, že som užitočná, keďže ten môj chorobný týždeň predtým som nezvládala ani stáť, nie ešte niečo spraviť tie zvyšné dni. Dnes večer mal prísť ešte nejaký Francúz, čo tu mal mať na čas Dave ako (štyridsaťročného) študenta, takže počkať to už nemohlo.

Ale… bavilo ma to. Áno, naozaj ma bavilo upratovanie. Nie, nie som z tých, pri ktorých by tento pocit nebol prekvapením. Bol prekvapením. Ale malo to celé takú domácu atmosféru, že to ani inak nešlo. Dala som na hlavu šatku, vyčistila kúpelne, utrela prach a Dave zatiaľ robil obed. Úplný domov – ja upratujem a Dave v kuchyni varí a počúva na starom rádiu britské sitcomy, na ktorých suchom humore sa on smeje v kuchyni a ja niekde inde v dome občas tiež. Najedli sme sa spolu, porozprávali sa o Rusku a našich krajinách, ja som potom povysávala, vzala Wilba von a umyla zem. A mala som dobrý pocit z toho celého – že som prišla naspäť z výletu s peknými zážitkami, že už som zdravá, že som bola užitočná doma, že som strávila čas s domácim a že sa tu jednoducho naozaj necítim nijakým spôsobom ako u cudzích, ale ako doma. Keď sme sa s Wilbom rozvalili spolu na posteli, tak už ten život ani nemohol byť lepší.

Koniec hanblivých Britov a opätovné balenie kufra

(11 – 20/12/17 – Pondelok – Streda)

Prišiel môj posledný týždeň v Anglicku na tento rok. Potom ma čakal trojtýždňový pobyt doma, na ktorý som sa tešila, ale aj som bola rada, že to je len na čas a môžem sa zase vrátiť. Užívala som si teda posledné dni v kaviarni, kde ma čakali dotykové prekvapenia, oddych a pokoj doma, dokupovanie darčekov, aj postupné nabaľovanie sa vecí, kvôli ktorým som sa tešila späť na Slovensko. 

11/12/17 – Pondelok

Pamätáte si moju chválu na Britov a ich netýkavosť? Ako vám nechajú osobný priestor aj keby ich to malo stáť život? Tak dnes bol ten osudný deň. Ten deň, kedy sa to pokazilo. 

Dnes náš barista prešiel v práci že… z nuly na dvesto. Normálne mi to spôsobilo kultúrny šok, keď ten hablivý Brit, čo by si radšej odhryzol ruku ako sa ma nechtiac dotkol keď sa prepcháva okolo, odrazu prešiel do štádia, že som mu tú ruku chcela odhryznúť ja. Za celé mesiace sa ma dotkol možno dvakrát. Raz, keď ma vtedy potľapkal po hlave a raz, keď som mu naozaj veľmi zavadzala v ceste a ponáhľal sa. Dnes to bolo tak dvesto. Najskôr ma raz šťuchol a možno vtedy, keď zistil, že mu naozaj neodpadli prsty z niečoho takého, tak usúdil, že to stojí za pokračovanie, pretože odrazu boli štuchance všade. Jedno rebro, druhé rebro. Tam ma chytil za plecia aby ma nasmeroval, tu ma potlačil do chrbta, aby mohol prejsť. Keď už prišlo aj na šteklenie, tak mi bolo jasné, že niekto sa tu utrhol z reťaze a nevie sa zastaviť. Odrazu neexistovalo aby sa objavil v mojej blízkosti a ja som zostala nedotknutá. Pozerala som tam na tie riady ako puk a takmer som očakávala, že mi poskytnú nejaké vysvetlenie tejto náhlej zmeny. Aj ony boli predsa z Anglicka, tak by sa v tom mali trochu vyznať, nie? Či táto ich netýkavosť trvá len nejaký čas alebo to je časovaná bomba, čo potláčajú, a potom sa pre zmenu nevedia zastaviť. 

No takže… tak. To by sme mali k dnešnému dianiu na Middle a môjmu pokoju a osobnému priestoru tam. Brala som to dnes s nadhľadom, ale obávam sa, že ak to nebol náhly záchvat a plánuje v tom ďalej pokračovať, tak pochopí, že možno mu tie prsty neodpadnú samé, ale stále mu ich niekto môže odseknúť. 

Večer som v izbe zase premýšľala nad vecami kým ma chrápajúci Wilbo zohrieval. Už cítim ten chvíľkový odchod odtiaľto a ten prichádzajúci domov. A bude mi to tu všetko chýbať na tie tri týždne čo budem doma, ale na druhej strane… vianočný šalát, koláče, Perinbaba a občasná vodka s kamoškami sú dostatočné lákadlá na návštevu. A rodina samozrejme. A kamaráti. Teším sa, že ich všetkých uvidím a všetko zažijem, ale teším aj z toho, že toto nie je definitívny odchod, len chvíľkový. 

12/12/17 – Utorok

Posledný deň na Middle tento rok. So Samom a Rosie a novou brigádničkou. Bolo to pokojné, roboty nebolo veľa. Mala som celkom čas sa s Rosie aj Samom doberať. Od toho som ešte stále dostávala štuchance, ale trochu sa upokojil, tak mu dám šancu sa vrátiť do normálu než sa vrátim. 

Inak to bol aj príjemný večer. Postarala som sa o domácnosť a psíkov, trochu som si zdriemla, keďže únava z mojich nocí ma doháňa vždy keď je príležitosť a len tak som oceňovala svoju situáciu. Ako mi je dobre tu, ako je to fajn a už tiež veľmi známe v kaviarni,  ako sa hocikedy vyberiem do miest ako je Brighton a Eastbourne, ako som strávila vianočný víkend v Londýne. A tak. Občas sama sebe závidím.

13/12/17 – Streda

Oddychový a lenivý deň. Mám rada tie rána, keď sa preberám horúcou sprchou, všade stúpa para, všetko je lenivé a vidím z okna von na ten krásny výhľad na dvor a polia a kopec. Pole za našim domom, kde boli ovce, je už teraz prázdne. Aj tá absencia našich békajúcich susediek avizuje, že zima je už tu. Taktiež s Wilbom – s ktorým sme pochodili aj dnes naše cestičky – nám už obom pri prechádzkach stúpa z úst para a aj tento môj chodiaci spoločník začína byť rád, keď ideme domov z prechádzky skôr a môže radšej ležať v teplom pelechu. 

Ranné prechádzky už začínali chytať aj námrazu. Slnko vychádzalo spoza kopca neskoro, tak sme ho spolu občas počkali.
Ranné prechádzky už začínali chytať aj námrazu. Slnko vychádzalo spoza kopca neskoro, tak sme ho spolu občas počkali. 
Obrázok blogu

Veľmi mám rada tiež tú atmosféru kuchyne, keď som tu sama. Ako všetko tu, je veľmi útulná a domácka. Môj najobľúbenejší čas je, keď je prázdny dom, vonku prítmie a prší, mne sa na sporáku varia špagety, vedľa buble umývačka a pod nohami sa mi pletú psy. 

Obrázok blogu

14/12/17 – Štvrtok

Vieš na čo sa teším? Ked budem doma tri týždne spávať do jedenástej. Kvôli mojej insomnii už po tých mesiacoch vcelku zúfalo potrebujem dlhšie obdobie spánku. Nie je to tu nič drastické, a doteraz som prežila s tým, že som mala aspoň ten jeden deň v týždni na vyspatie sa. Ale narozdiel od väčšiny bežných smrteľníkov čo zaspia v rozumnejšom čase a môžu si dovoliť o siedmej vstávať s menšími problémami, ja nielen že ani nezaspím v rozumnom čase, ale ešte ma čaká noc plná budenia sa – nočné mory a paralázy ma tu navštevujú veľmi málo, takže aspoň bez toho sa to obchádza. Ráno to býva občas ťažké. A keď je takých nocí niekoľko, už to začína byť naozaj ťažké, vyjsť z tej postele. Takže predstava, že z nej budem môcť vyjsť kedy chcem ma možno až nezdravo nadchýňa. Aj keď možno moja mama bude mať iný názor na moje vstávanie. 

O pol deviatej už som šla k Báre, s ktorou sme vyrazili do Eastbourne. Plán bol dokončiť vianočné nákupy, ale nevydalo. Ešte stále mám nejaké drobnosti na vybavenie. Ale bol to fajn spoločný deň.

O jednej som už bola doma, so zásobami vyžierania, novým kufríkom a poduškou na cestu. Pomaly prichádza cestovná horúčka. Takže na schladenie som vzala Wilba na prechádzku. Chýbajú mi tie teplejšie dni, ale keď svieti slniečko, je to tu stále rovnako krásne. Dnes som sa vybrala na druhú stranu polí, typicky počúvajúc soundrack z Amélie a bolo to pekné. Veľmi bahnité – naozaj veľmi – ale pekné. 

Gumáky som nosila na prechádzky snáď odkedy som tam prišla a mala som občas pocit, že sa mi s nimi zrástli nohy. Nebolo nad ten pocit, keď sa človek nemusí starať o to kam stúpa a ako si zašpiní topánky. Niekedy som mala chuť ísť s nimi aj do mesta. A najlepšie na tom celom bolo, že by to tam snáď každému bolo jedno. Ak by som tak prešla doma po dedine, tak by to bola niekoľkoročná historka, čo si to to dievča obulo. Tam mohol ísť človek aj s mechom na hlave a nikto sa nestaral. Bolo to osviežujúce a chýba mi to.

Večer som si pri varenom víne (áno, ešte stále) pustila malého princa – mala som chuť na čarovnú rozprávku. A to je všetko fajn, ale pri konci som zaspala, takže som to dopozerala tak o dve hodiny neskôr. Je to pre mňa vcelku netradičné zaspávať pri pozeraní, ale ospravedlnila som si to. Povedala som si, že mám teraz nárok na lenivé zimné dni, varené víno aj driemanie. A Wilbo mi na súhlas hlasno zachrápal do ucha. 

15 – 20/12/17 – Piatok – Streda 

Tieto posledné dni boli plné oddychu doma, občasného upratovania, studených vychádzok plných bahna a Wilbových útrpných pohľadov, že kedy už pôjdeme domov. Tiež dokupovania darčekov, chytania vianočnej nálady cez pesničky a výzdobu v obchodoch, dopíjania zásob vareného vína a tešenia sa na môj pôvodný domov. Ale tiež kúska neochoty sa rozlúčiť s týmto tu, aj keď len na čas.

Zajtra budem zase o rok staršia. Núti ma to premýšľať nad tým, čo som stihla za tento rok môjho života. A keď sa pozriem okolo seba, na túto krajinu a prostredie, ktoré sa stalo mojim druhým domovom, na všetky tie malé aj väčšie osamostatnenia sa a zvládnutie prekážok, tak mám pocit… že veľa. 

Tak som zavrela kufor, naliala si posledný pohár vína a pripila si na tie mesiace z tohto roka, ktoré mi toho toľko dali. A tešila som sa na to, keď sa sem vrátim a na to, čo ma tu ešte všetko čaká.

Skryť Zatvoriť reklamu