reklama

Anglický denník: 12. Som viac-domovec alebo bezdomovec?

Počas pobytu doma aj opätovného odchodu som mohla počuť, ako sa moja duša definitívne roztrhla na polovicu a každá z nich zostala niekde inde. A v tejto rozpoltenej podobe ma čakal prvý mesiac z roka, opäť v Anglicku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(21/12/2017 – 31/01/2018)

Čas strávený doma bol príjemný, ale mal aj svoje následky. Do mysle aj života sa mi dostalo niekoľko nových pocitov a uvedomení, ktoré som predtým cítiť a riešiť nemusela, a tak ma čakal proces vysporiadávania sa s nimi. Už ale opäť v mojom anglickom domove, ktorý bol aj šedý a upršaný a náladový, no aj neuveriteľne pekný a jarný a známy. 

Domov a jeho úskalia

(21/12/2017 – 10/01/2018)

Tri týždne doma uplynuli rýchlo. Nevyhla som sa porovnávaniu s Anglickom, lebo som už videla niektoré rozdiely. Napríklad, keď som v Prahe chcela nastúpiť do autobusu, kde mal každý určené sedadlo a ľudia ma aj tak skoro ušliapali a prechádzali mi s kuframi cez prsty, kým ja som už ako slušný Angličan stála v rade a nechápala som, čo sa deje. Jediné, čo ma delilo od pravého Angličana bolo, že keď mi niekto stúpil na nohu, tak som sa mu neospravedlnila – to oni robia, že im človek niečo vyvedie a oni sa mu za to ospravedlňujú. Možno to je taktika, ako prinútiť človeka cítiť sa viac previnilo. Tu som si ale teda hneď na úvod veľmi rýchlo uvedomila, že musím zahodiť túto slušnú fasádu a nahodiť tú bojovnejšiu, ak chcem na našom území prežiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celé to bolo akoby som jednoducho prišla domov z výletu a žiaden čas neuplynul. To bol samo-osebe zvláštny pocit, keď som zároveň vedela, že čas skutočne uplynul a že sa toho veľa udialo a zmenilo. Hlavne vo mne, takže som sa nevyhla ani tomu, aby som sa cítila trochu ako mimozemšťan už aj doma. Je to zvláštne, prísť do ulíc, ktoré sú stále rovnaké, medzi ľudí, čo sú stále rovnakí, kým má človek pocit, že do seba nabral niečoho zo sveta a jeho vnútro sa zmenilo. Ťažko sa to spolu spájalo.

Ešte zvláštnejšie bolo mať vo svojej izbe doma otvorený kufor a niektoré veci po celý čas nevybalené v ňom ako pripomienku, že čoskoro zase odchádzam. Že už ani môj domov s veľkým „D” nie je miesto, kde zostávam alebo sa usádzam, že už sa aj ten stal akousi prestupnou stanicou. Všetky miesta odrazu pôsobili len dočasne, keď tak pôsobilo moje pôvodné hniezdo. A tento pocit vo mne odvtedy zostal zakorenený veľmi hlboko. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Malý priebeh okamihov z domova z týchto týždňov, čo súvisel aj s mojimi pocitmi ohľadom Anglicka a ovplyvnil aj tie s ktorými som sa tam vrátila. A doteraz s nimi žijem:

  • Tá chvíľa, keď som stála s kufrom pred bránkou nášho domu, hľadela na tie zasnežené ulice, ktoré boli cítiť domovom a kúsok vo mne už tam nebol plne prítomný. Zostal na zabahnených lúkach.

  • Pozeranie Pýchy a Predsudku a obdivovanie toho prostredia anglického vidieka, kam som sa kedysi tak veľmi chcela premiestniť. Keď som teraz hľadela na tie zahmlené ranné lúky, mohla som vidieť siluetu mňa a Wilba ako sa tam spolu prechádzame. Už to vyzeralo známo, ako sen čo sa splnil a už to zaváňalo iným domovom, ktorý mi chýbal. Vyzeralo to, že nech už budem kdekoľvek, vždy mi bude chýbať nejaký domov.

  • Vianočný večer, keď stojím na balkóne a počúvam, ako hrajú rolničky v dedinskom rozhlase. Slnko zapadá, kúsky oblohy žiaria na oranžovo a kontrastujú s tmavými mrakmi. Z komínov sa dymí a na rukách mám zimomriavky, kým pozerám na ten výhľad, ktorý poznám naspamäť. Pamätám si, ako som tam sedela v lete a nevedela, čo ma čaká. Koľko sa toho odvtedy zmenilo… ale tu je všetko stále rovnaké.

  • Smejem sa na trhoch s punčom v ruke a premýšľam, že to je celé akoby som nikdy neodišla. A zároveň ten kúsok oddelenia vytvorený mojím odchodom, ktorý v sebe cítim, už asi nezmizne.

  • Je pochmúrny večer, hmla, v diaľke sa cez ňu pokúšajú svietiť lampy a v ušiach mi hrajú melancholické melódie. Prídem k babke, sedíme spolu, pijeme čaj a rozprávame sa o živote, o spomienkach, o mladosti. O tom, ako to rýchlo plynie. A práve nad tým ma to prinúti premýšľať – ako tu s ňou sedávam od detstva, ako som s ňou kedysi na lúke chytala koníky a teraz sa budem baliť znovu na odchod do inej krajiny. Nad tým, že život je zvláštny.

  • Detská radosť zo snehu, ktorý sa mi viaže s detstvom a domovom – spomienky na stavanie snehuliakov, sánkovanie, tiché prechádzky pri teplom svetle žltých lámp. Pri tom pohľade som bola najbližšie domovu, ako som sa len mohla a dokázala dostať. A napriek tomu tam tá časť zo mňa, čo spomína iba na zelené lúky a zablatené gumáky a tu sa cíti cudzo, bola stále prítomná. Musela som sa zmieriť, že s týmto kontrastom sa musím naučiť žiť. Že kúsok mňa vždy bude tu, nech som kdekoľvek, a iný kúsok zo mňa zas bude niekde úplne inde. 

Celkovo som ale ocenila domov ako nikdy predtým. Veci mi boli vzácne – môj jazyk aj pesničky v slovenčine, naše jedlá a náš humor a mentalita. Všetko mi to na chvíľu bolo také blízke a také drahé. Vedela som, že ak by som ostala dlhšie, veľa vecí mi začne zase vadiť, ale teraz som si užívala to, že mi tu doma bolo dobre ako nikdy. Takmer to začalo byť nebezpečné. Každou chvíľou ma však sprevádzali pocity aj toho oddelenia od toho s čím som bola kedysi taká spojená. Niekedy aj pocity vzdialenosti od ľudí. Prešla som si rýchlejším vývojom než za ten čas niektorí, čo boli tu doma a mala som pocit, že som ich akosi obehla. Že jediná možnosť ako pokračovať je nečakať a nechať ich za sebou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak zase prišla noc, keď som sa ešte o jednej ráno balila a znovu som sa mala rozlúčiť. Na jednej strane sa mi nechcelo odísť, na druhej som už cítila na krku dych toho slovenského stereotypu, stavov a problémov. A tešila som sa, keď sa znovu ponorím do toho príjemného kolobehu tam a tiež keď ho oživím novými zážitkami a prídem zase nabudúce, o niečo plnšia, ešte viac iná a o trochu viac rozkúskovaná.  

Deň odchodu – 10/01/18 – Streda

Keď som sedela v autobuse a pozerala von oknom na to umrholené Slovensko, mala som veľa pocitov. A prevažovali ešte také tie... smutné. Bolo mi ľúto, že to nechávam za sebou po týždňoch, počas ktorých mi tu bolo naozaj veľmi dobre a bolo mi to vzácne. Mala som chuť si ten pocit predĺžiť.

Je to celé divné. Odídeš, šťastná že to tu nechávaš za sebou a časom cítiš, ako si sa od tých životov späť doma odtrhla a nejak sa ťa netýkajú ani nedotýkajú. Potom sa na chvíľu vrátiš, obnoví sa to všetko, staneš sa súčasťou aj nejakých nových a za chvíľu zaklapneš kufor, čo si ani nevybalila a zase sa od nich odtŕhaš. S vedomím, že ani nevieš, kedy sa doma najbližšie ukážeš. Chvíľu sa ťa to všetko dotýka, potom počúvaš o plánoch na zajtra a odrazu už zase nie si ich súčasťou.

Cesta ale nebola zlá. Pila som horúcu čokoládu pri čítaní znepokojivej verzie Petra Pana. A medzitým som pozerala von oknom a snažila som sa spracovať tie zvláštne, zmiešané pocity. A užívala si, že konečne nejaké poriadne pocity mám – odchodové aj príchodové. Už mi chýbali. Nech sú aké sú.

A teraz... späť do môjho druhého domova.

Vitaj jar v zime, vitaj choroba

(11 – 21/01/17 – Štvrtok – Nedeľa)

Vrátila som sa do Anglicka síce o niečo viac rozkúskovaná, ale tiež odhodlaná naskočiť do môjho obľúbeného kolobehu, na ktorý som sa tešila. Motivovaná využiť možnosti na ďalšie zážitky tento rok. Namiesto toho malo klasicky moje telo so mnou zákernejšie plány, aby mi to na úvod trochu skomplikovalo a dopomohlo tak mojej hlave mať príliš času na premýšľanie práve vtedy, keď som to potrebovala najmenej. Aj cez to sa mi však podarilo nájsť zopár pohľadov, na ktoré nezabudnem. A usporiadať myšlienky, ktoré usporiadať bolo treba.

11/01/18 – Štvrtok

Keď som sa okolo desiatej prebrala a vrátila sa k pozeraniu z okna (po noci túžby po spánku, ktorý ma odmietal, ale aspoň mi podsunul svojho bratranca, že „občasné driemanie“), znovu mi hlavu zaplavili myšlienky. A pocity. Môj mozog ich analyticky rozoberal a snažil sa ich nejak usporiadať, ale občas to je ťažko. Tak som ich nechala len plynúť v hlave. Tie, ktoré mi chýbali z domova a tie, na ktoré som sa tešila z toho druhého. Tie nové uvedomenia a rozpoltenia, ktoré to celé vytvorilo.

Bola to možno tá cesta autobusom, keď som hľadela z okna na tie známe lúky a cítila z nich hrejivý pocit domova, kým mi ešte chýbal ten pôvodný, keď som si plne uvedomila, že takto to už bude vždy. Že sa vo mne tým odchodom vytvorilo viac stránok, ktoré nebudú odbúdať, pravdepodobne skôr iba pribúdať. Že už vo mne bude viac ľudí s rôznymi domovmi, ktorí v nich žili rôzne životy. A teraz to bolo takto, čerstvo rozdvojené – už som vedela, že nech som kdekoľvek, časť zo mňa bude hľadieť za seba na tie dedinské ulice, ktoré pozná naspamäť. A iná časť zo mňa sa bude v zablatených gumákoch prechádzať cez zelené lúky Anglicka s čiernym labradorom po boku. Už nikde nebudem kompletná, kúsok bude vždy na inom mieste. Nebola som si vtedy tým pocitom istá, bol ešte nový. A ešte veľa mesiacov potom (občas aj teraz) som premýšľala stále o tom istom – či mám tých domovov viac alebo som mentálny bezdomovec, pretože už v žiadnom sa necítim plne doma. 

O pár rokov neskôr sa mi tie domovy iba znásobili, aj keď teraz už len v mojej domovskej krajine, takže je to o niečo slabšie, než keď by to boli krajiny rôzne. Už je to ale pocit konštantný, s ktorým som sa zmierila – po väčšinu času, aj keď sa stále niekedy nevyhnem tomu, aby som ho rozoberala. Niekedy z toho mám dobrý pocit, že je viac miest, čo pre mňa boli a sú domovom, a že som si tak trochu odžila niekoľko životov, pretože všade bol ten život aj s vecami a ľuďmi okolo iný... a niekedy je trochu boľavý, lebo sa naozaj odvtedy všade cítim len ako na dočasnom stanovisku. Akoby som mala niekde v podvedomí stále zbalený kufor, pretože som sa naučila, že odvšadiaľ sa nakoniec odchádza. A občas sa človek chce proste usadiť a vydýchnuť si, že je doma – aj mentálne. Ten pocit som ale od môjho prvého odchodu z domova do cudziny už plne nezažila. To je dôsledok, čo mi nikdy nenapadol, že by to mohlo mať. Niekedy som sa podozrievala, že sa v sebe len vždy priveľmi špáram, a preto to pociťujem, pretože som o tom nejako veľmi od cestovateľov alebo ľudí, čo žili inde, nepočula. 

Ale neskôr som na to predsa len natrafila aj u ostatných – či už keď som to spomenula ja a niekto mi povedal, že to má tiež, alebo pri náhodných článkoch, čo to rozoberali. Nebola som teda prvá ani posledná, čo pocítila toto rozpoltenie po odchode do cudziny, možno aj z domova. Myslím si ale, že to je oveľa výraznejšie pri odchode do inej krajiny, keď sa zmení naozaj všetko okolo. Pamätám si stále aké čerstvé bolo to rozpoltenie vtedy. A aké výrazné.

No a čo sa príchodu týka... v Londýne som si samozrejme musela kúpiť sweet chilli tortillu, to je pre mňa už asi najtypickejšie jedlo. Nie že by bolo klasicky britské, ale akonáhle mám jeho chuť v ústach a usadená na zelenej sedačke anglického vlaku počúvam hlásenie „This is a southern service to Brighton...“ tak som doma. Veľmi rýchlo sa to ku mne teda vracalo a mala som pre zmenu zase pocit, že som odtiaľto nikdy neodišla. Človek by sa z týchto prechodov vedel zblázniť akonáhle by sa na tie pocity začal viac sústrediť. 

Dave pre mňa prišiel na stanicu, vysmiaty ako slniečko ma vyobjímal a Sophie to isté. Trochu mi zdokonalila izbu, obrúskami, koberčekmi a inými vychytávkami, ale vyzerá to takto lepšie. Ešte domáckejšie. 

Jedna vec, na ktorú som si chvíľu zvykala a ktorú som ešte nespomínala, bola anglická klasika – koberčeky na kobercoch. V izbe bol koberec a na tom boli vždy na rôznych miestach ešte aspoň dva-tri rôzne menšie. Pri vysávaní som mala chuť ich všetky pohádzať do koša. 

Napísala som večer aj bývalej operke, odhodlaná sa dohodnúť, či sa teda vracia, alebo môžem zostať dlhšie. Pretože ak sa vracia… už ma tu čakajú len nejaké necelé tri mesiace. A to znie desivo.

12/01/18 – Piatok

Vytrhnúť zase slovenské korienky mi trvalo až jeden deň. Už teraz je to akoby som nikdy neodišla. 

Až jeden deň mi stačil aj na to… aby som dostala chorobu hneď na privítanie. V noci bolesť priedušnice a priedušiek, cez deň kašeľ,  potom teplota a slabosť a už si to išlo všetko spolu. 

Dnes sa to ale dalo zvládnuť. Aj napriek nepríjemnostiam to bol fajn deň. Zobrala som bafkáčov na prechádzku, upratala som a potom som zaliezla do izby, vylízať si rany. Čajom, vitamínmi, obkladom a… Priateľmi. Pridali ich na Netflix, tak mi to prekazilo aktívnejšie plány na deň a prinútilo ma to po zvyšok voľného času ležať v posteli.  Večer mi už bolo lepšie, tak som dúfala, že ten smiech a oddych dopomôžu k vyliečeniu. 

13 – 18/01/18 – Sobota – Štvrtok

Nepomohli. Namiesto toho choroba prepukla a úspešne ma položila. 

Trávila som teda tieto januárové dni hneď na úvod s paracetamolom čo mi dala Sophie (áno, stále to bol pre nich všeliek) a čajom v posteli. Musela som zrušiť prácu v kaviarni a cítila som sa previnilo, že hneď na úvod, ako som prišla, nič nerobím. Tentoraz sa to však tak ľahko rozchodiť nedalo, tak som nemala veľmi na výber. Jediné, čo som zvládala, bolo pozerať Priateľov a cítiť sa počas toho aspoň mentálne trochu lepšie. Aj to som však niekedy musela vypnúť viackrát uprostred časti, keď som sa nevládala sústrediť ani na pozeranie a len som driemala. 

V utorok som sa prekonala a vyšla na skúšku von. 

Vykukla som dnes na čerstvý vzduch a zistila, že ešte nevládzem. Východ slnka vyzeral ako výbuch sopky a bolo to krásne, ale musela som čupieť, pretože trochu pohybu a nevládala som dýchať ani chodiť. A to som vyšla len kúsok za dom. 

V stredu to bolo o niečo sľubnejšie.

Konečne som dokázala byť trochu dlhšie vonku z postele. Sophie bola v Londýne, Dave tiež, takže som mala dom pre seba. Doobeda som zobrala psov na krátku prechádzku, aspoň čo som zvládla. Stále ale po pár krokoch dychčím ako zomierajúci kôň. Wilbo na mňa odsudzujúco pozeral, že ak vládze on so šedivými chlpmi okolo ňufáka, tak čo si to ja dovoľujem. Prešla ho už totiž zimná lenivosť a do pelechu sa mu tak skoro nechcelo, pretože vonku bolo krásne. Hrkútali hrdličky, voňala tráva, kvitli snežienky. Polovica januára a tu je jar v plnom prúde. Takže tak. Trochu života vo mne, trochu života vonku. 

Štvrtok si udržal podobnú atmosféru.

Dnešok sa niesol v podobnom duchu ako včerajšok. Vyvenčenie havkáčov a potom som už trávila čas s Priateľmi a jedlom. Naozaj ale nechápem tú jar tu. U nás doma snehová kalamita a tu kvitnú narcisy. Ten cintorín bol jedna z najkrajších vecí, aké som videla. Zarastené hroby pokrýval koberec snežienok a ja som mala chuť sa tam nasťahovať, len aby som na to mohla pozerať až pokým neodkvitnú. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

19/01/18 – Piatok

Dnes bol taký... rozbiehajúci sa deň. 

Ráno som už vstala skôr a postarala sa o psov. Zvládla som aj krátku prechádzku – vonku bolo neuveriteľne krásne a príjemne a ja som sa nevedela zmieriť s tým, že je ešte len január. Pocitovo to už bola aspoň polovica marca. 

Dohnala som upratovanie za tento týždeň – spravila som veľké a poriadne, ignorovala som zvyšky slabosti a únavy. Choroba už nemala právo kaziť mi deň, už som jej ich obetovala dosť. Mala som z toho dobrý pocit, pretože nielenže som sa cítila užitočne, ale oni sa veľmi upratovaniu nevenovali a ja som tie dni v posteli stále mala potrebu mať to tu čisté. Už som sa to naučila – brala som to ako moju domácnosť, o ktorú sa starám, chcem starať a chcem mať čistú. Takže sa mi uľavilo. 

Zastavila som sa večer u Báry, pokračovala v pozeraní a zúfala si, ako veľmi sa mi nechce ísť do kaviarne. Ale všetci potrebujeme peniaze, tak som sa musela vnútorne zmieriť aj s touto prichádzajúcou prácou. Tento týždeň nevyšiel práve najlepšie, ale aj to sa stáva, no.

20/01/18 – Sobota

Ach. Tak sa mi dnes nechcelo byť na Middle... bolo to nekonečné. Pomaly som sa do toho ale dostala, aj keď to bol tentoraz naozaj útrpný a zdĺhavý proces. Ešte k tomu sa naplnili moje obavy – dni na ktorých sme sa dohodli pred odchodom neplatia. Bola som tam písaná len soboty a nedele. A soboty nemôžem, to je môj jediný voľný celý deň,  ktorý chcem využívať aj na chodenie niekam, takže... dúfam, že neskončím nakoniec iba s nedeľami. To by som si veľmi nezarobila.

Cestou späť som sa zastavila na pumpe, kde pracoval ukecaný pumpár, s ktorým vždy niečo prehodíme. Asi som chytila dostatočný britský prízvuk, pretože si myslí, že som domáca. Nevedieme ale dostatočne hlboké rozhovory na to, aby som mu to objasňovala, tak ho nechám, nech na to príde sám. Uvedomila som si ale, že to je ďalšia vec, čo prispieva k tomu pocitu domova tu – ten kolobeh aj tá známosť. Ako sa vždy večer po práci zastavím na pumpe, kúpim niečo k večernému domácemu pozeraniu, poznám pracovníkov tu a niečo s nimi prehodím a nemám pocit žiadnej cudziny. Ani z ľudí ani jazyka.

Keď som dnes natiahnutá na posteli pozerala Priateľov, z nejakého dôvodu som si uvedomila svoju samotu. Možno z toho, ako veľmi sociálni sú oni tam a ako málo nejakého väčšieho kontaktu s ľuďmi tu mám ja. Mám to rada, ale občas to doľahne. 

Možno to domáci vycítili, pretože dnes sa nám zhodli časy jedenia a zakázali mi vziať si niečo so sebou do izby. Dave mi odsunul stoličku, nech si posedím s nimi, tak som sa pridala a rozprávali sme sa. O bývalých au-pair, o domove, o ľuďoch tu a tak. A tiež o tom, že ak sa bývalá operka do konca mesiaca neozve – ešte mi na správy neodpísala a už naozaj bol čas na to, aby sa to vyriešilo –  tak s ňou nebudeme rátať a zostanem koľko chcem (čo by bolo do septembra). To ma potešilo viac ako čokoľvek. Naozaj som si nevedela predstaviť, že by som niekedy v marci mala odísť. 

21/01/18 – Nedeľa

Dnes sa mi nechcelo asi ešte viac. Tak krásne pršalo... to by sa driemalo.

Ale ležania v posteli už bolo dosť, tak som sa poctivo dostavila odhodlaná zarábať. No a o druhej som už parkovala pred domom, pretože v tomto období to je veľmi tiché. Dnes ma to ani veľmi nepotešilo. 

Mám rada voľné dni aj nečakané skoré odchody z práce, keď mám plnší program a viem si ich viac užiť a oceniť. Po tom nechcenom chorobnom voľne som už ale mala pocit, že mám toho času viac než chcem a to mne neprospieva – potom mám aj príliš veľa času premýšľať a to vedie len jednou cestou. Obzvlášť počas týchto dní, čo sú opäť šedé. Možno to bolo zase hormónmi, počasím alebo tým časom premýšľať, ale dnes moju náladu akosi vyplo. Ani smiech Priateľov to nedokázal prebiť. Všetko bolo zvláštne a mala som zase pocit, akoby ešte časť môjho mozgu bola doma, keď nedostala možnosť sa plne ponoriť do svojho kolobehu tu. Tak som mala deň rozjímania, väčšinou pochmúrneho. Bola som celá obalená v deke, tak som to tematicky nazvala ako svoj „grumpy burrito” stav a sľúbila si, že takých dní bude čo najmenej. 

Skúšobná verzia ukončená

(22 – 31/01/18 – Pondelok – Streda)

Záverečné dni z januára, ktorý je pre mňa vždy akousi skúšobnou verziou roka, boli všelijaké. Upršané dni striedali tie podozrivo slnečné, nálady pochmúrneho premýšľania a nečinnosti striedali zase stavy pokoja a viery, že sa všetko usporiada. Nakoniec som zvládla celé toto rozpoltené obdobie prežiť, rozchodiť, aj sa z niektorých vecí lepšie otriasť. Všetko malo svoje miesto a ja som vďaka tomu mala pocit, že som do seba znovu nabrala niečo nové. Niekoľko pocitov, niekoľko chvíľ.

22/01/18 – Pondelok

Dnešné ráno začalo typicky upršano, ale dnes som nemusela ísť na Middle, takže sa mi vstávalo o niečo ľahšie. Ale stále nie ľahko.

Upratala som a potom, keď zasvietilo slnko, Sophie ma zamestnala umývaním okien. Bolo potrebné zbaviť sa všetkých tých lesknúcich sa pavučín. Vonku som ich čistila na rebríku len v tričku, pretože bolo vážne teplo. Áno, v Anglicku som bola v januári vonku iba v krátkom tričku. Tiež nechápem. 

Bolo naozaj pekne, tak som zobrala Wilba konečne na dlhú prechádzku. Ešte stále je to tu všetko hnedé, pretože sú polia poorané, ale niektoré úseky si udržali zeleň. Tak som si ju pripomenula. 

Vybrala som sa na opačnú stranu polí, kde je to ešte zelené, tam to zatiaľ poorať nestihli. Síce fúkalo ako šialené, ale sadla som si tam na kôpku sena a čítala knihu. A medzitým pravidelne hľadela na okolie. Bolo to pokojné a pekné a moju náladu to dalo na chvíľu zase do laty.

23 – 25/01/18 – Utorok – Štvrtok

Bolo trochu zvláštne byť tieto dni bez kaviarne – mesiace to bol môj kolobeh, tak som sa teraz cítila tak že… čo so životom, keď som mala odrazu veľa času. Vedela som, že by som si to mala užiť, kým to trvá, ale ťažko sa mi potláčali pocity neproduktivity. Ale to sme asi my ľudia. Netreba nás nechávať dlho samých so sebou, pretože... potom nevieme čo so sebou

Vo štvrtok to bolo zase lepšie.

Som tu sto dní. Sto dní môjho života som venovala tomuto miestu a plánujem mu venovať ešte minimálne raz toľko, pretože si to zaslúži. Dnes som mala zrejme posledný deň z tej dvojtýždňovej lenivosti. Teda, samozrejme k nej prispela choroba a môj neobľúbený týždeň, kedy nás príroda trestá ktovie za čo, ale aj tak. 

Sophie odišla pred obedom do Londýna a Dave bol fuč, tak som si tu hospodárila sama. Všetko som poupratovala, trochu sa socializovala cez internet s kamarátmi doma a dočítala som knihu, obklopená útulnosťou kuchyne a zvukom variacich sa špagiet. Nie, ešte stále ma neprestalo baviť  ich jesť, aj keď zásoby omáčky sa mi pomaly míňajú. Bol to pohodový deň, ktorý som si konečne naplno užila bez výčitiek a hlúpych pocitov. Ale teším sa aj na to, keď sa to zase trochu rozbehne. Naozaj si nemyslím, že je vhodné mať v januári priveľa času na premýšľanie. Tieto prvé dva mesiace z roka, ktoré volám „skúšobné” tomu nikdy nepridávajú na pozitivite. Ale zvládla som chorobu aj nečinnosť aj svoj kritický týždeň. Misia úspešná.

Na prechádzke sme spoznali novú susedu
Na prechádzke sme spoznali novú susedu 

26/01/18 – Piatok

Znovu na Middle. Dnes len so ženami – Ellie, Eileen a Kayley (jedna z nových brigádničiek). 

Po toľkom čase som aj bola rada, že zarábam, takže som sa neponáhľala preč a zvládala som to v pohode. Najskôr to bolo úplne tiché, tak som myslela, že ma domov pošlú skôr a sústredila som sa vždy len na tú nasledujúcu hodinu, že snáď ma tu do nej ešte nechajú. Potom to odrazu ale bolo zase pre zmenu veľmi plné a odchádzala som na konci pracovného dňa. Chvalabohu. A Kayley aj rovno odchádza, takže ma zase budú potrebovať. Tak sa to snáď vyriešilo aj s mojím zárobkom a bude zase pravidelný. Už som aj o rok staršia než som bola pred odchodom domov, takže teraz aj zarábam viac. 

Stavila som sa cestou späť na pumpe a strávila večer nie len so seriálovými Priateľmi, ale aj tými mojimi doma, aspoň hrami cez internet a písaním si. 

Je to ale niekedy všetko stále zvláštne a občas mi to tak odveci zase zapne. Že ešte pred pár mesiacmi by som si nevedela predstaviť, že budem sedieť na tejto posteli, žiť na tomto mieste, poznať týchto ľudí, mať tento život. Nie je tu nič, čo by ho spájalo s tým predchádzajúcim. Len ja a aj to mi príde ako nejaká iná podoba mňa. Život je zaujímavá vec.

27/01/18 – Sobota

Nič dnes nedopadlo podľa predstáv, ale napriek tomu to bol fajn deň.

Zaspala som včera veľmi neskoro a ešte som sa celú noc zobúdzala, takže som sa ráno nedokázala zobudiť. Môj plán vyspať sa teda nevyšiel.

Po Brightone som to brázdila sama. Mala som sa stretnúť s Kikou, ale mala problémy sa tam dostať a skoro večer mala mať babysitting, tak to vzdala. Najedla som sa teda v Bon Apetit, zašila sa v kníhkupectvách kým vonku pršalo a nejaké úlovky som pridala do batohu. Prihodila k nim ešte zopár dobrôt z Poundlandu a bolo hotovo. Mal byť pekný deň, tak som myslela, že si posedím s horúcou čokoládou na pláži, ale dážď neustával, takže mi bolo jasné, že ani toto sa mi nesplní. 

Vyhorený Pier Brightonu
Vyhorený Pier Brightonu 
Obrázok blogu

Spravila som namiesto toho možno trochu netradičnú vec, ale na moju obhajobu – ja mám dážď naozaj rada. Dala som si teda na hlavu kapucňu, pustila dobrú hudbu a jednoducho… som sa prechádzala ulicami Brightonu. Niekto má rád slnečné prechádzky, niekto takéto. A bola som z toho celá šťastná – objavila som aj uličky, ktorými som ešte nešla, ďalšie pekne vyzerajúce puby a obchody s hubou alebo starými knihami a vecami. A kvapky, ktoré mi padali cez výhľad, tomu dodali tú správnu atmosféru. 

Naspäť som zase pozorovala ako sa naháňajú po okne vlaku a ostrila zrak na tie zahmlené lúky za nimi. Také super prestali byť, až keď som kráčala pol hodinu domov vo vetre, čo na mňa fučal neskutočnou silou rovno spredu, takže som miestami nemohla ani kráčať, ani dýchať a všetok ten dážď mi bičoval tvár. Cítila som sa akoby som kráčala do nejakej upršanej podoby Mordoru a všetky životné sily míňam na to, aby som sa tam prebojovala. Už len nejaká dojemná hudba mi chýbala. Bolo to hrozné. 

Nevyspala som sa a Brighton nebol ani slnečný a ani spoločenský, ale tá upršaná prechádzka novými ulicami s dobrou hudbou za to stála. Už som si dávno všimla, že keď mi tu niečo nevychádza, stále mám na konci dňa dobrý pocit. Asi to bude týmto miestom. 

28/01/18 – Nedeľa

Začína sa na mne opäť podpisovať moja nespavosť. Dnes som ani neraňajkovala, len aby som mohla dlhšie ležať v posteli. Rovno som sa potom nachystala a išla pre Báru, aby sme spolu zamierili na Middle. Celkom som sa tešila, keď tam budeme spolu a je to určite oveľa lepšie, ako keď tam som sama. Akurát, že som celý čas postojačky zaspávala a ledva som si držala otvorené oči. Bolo to celkom rušné, takže nás poslali domov len hodinu pred koncom. Čakala som, že keď nás tam je toľko a býva to tak prázdne, tak poputujeme domov skôr. Ale aspoň som zase niečo zarobila. 

Po príchode domov som si dokázala len ľahnúť na posteľ a driemať. Asi dve hodiny som sa striedavo prebúdzala a zaspávala. A asi som sa tým rozhádzala ešte viac, plus samozrejme sa mi bude neskôr chcieť zase spať, ale nemala som na výber. Hore som sa nevedela udržať. Občas sa mi aj také deje, no.

29/01/18 – Pondelok

Výborne som sa vyspala – čo v preklade znamená, že si nepamätám, že by som vôbec zaspala. Ráno som sa teda po týchto posledných nociach z postele takmer doslova vyplazila. Vzala som psov von, do toho ufučaného, umrholeného počasia, v ktorom som sa zdržala len pár minút, kým nevykonali potreby. Premýšľala som, že pôjdem ešte na chvíľu spať, ale mala som svoje plány a odmietala som sa nechať takto podrobiť mojej nespavosti. Nakoniec, už som sa za ten čas naučila fungovať s rozmazaným pohľadom a ťažkou hlavou. Upratala som, pracovala na svojich veciach a dala medzitým aj prechádzku, na ktorej sme ale kvôli vetru, ktorý sa zo mňa pokúšal strhnúť aj kožu, veľmi ďaleko nezašli.

Bola som ale spokojná. Unavená, ale zvládla som pracovať pri čaji na svojom. To je vhodné na takéto dni, kedy vonku zavíja vietor a dážď bičuje svet.

30/01/18 – Utorok

Vonku bolo konečne krásne, tak som vzala Wilba na prechádzku, nadýchať sa zase raz toho jarného vzduchu. Neviem sa dočkať toho, keď budú tie polia zase všetky zelené a budem pri svietiacom slniečku chodiť len v tričku.  

Zaviedla som nás na naše miesto, kde sme ale teraz mali aj spoločnosť. Stádo oviec. Ony sa postupne, ako sa menia ročné obdobia a zelenosť polí, presúvajú, a prvýkrát som ich zažila tu. Stádo to ale bolo teda riadne, tá hromada bielych tiel takmer nahradila sneh. Tak som si tam sedela, Wilbo okukoval svoje nové spoločníčky, tie zase okukovali nás, slnko svietilo a veci boli fajn.

Obrázok blogu

31/01/18 – Streda

Na záver mesiaca som mala dnes dokončovací deň – svojich vecí. Prekladov, dopisovania denníkov, písania. Prečítala som si aj nejaké moje staré zápisky. Bolo to takmer komické, aký rozdiel bol medzi minulým januárom a týmto. Dve rôzne miesta, dva úplne iné životy. 

Ale vyzerá to, že nech som kde som, v jednom sa január nikdy nezmení – je to taká skúšobná verzia roka, keď sa toho veľa nedeje, veci sa dokončujú a nové sa ešte len budú začínať. Čas, keď je všetko akési zmiešané – človek ešte čerstvo po starom roku vidí aj konce vecí, aj začiatky nových. Niektoré stále úplne neskončili alebo sa s nimi plne nerozlúčil a niektoré ešte nezačali dostatočne na to, aby sa do nich ponoril. Také medziobdobie. Odžila som si aj tie stratené a upršané dni nečinnosti, aj tie slnečné dni nájdeného pokoja. Som ale rada, že mám tento zmätený začiatok, ku ktorému prispeli aj tie rozpoltené pocity z domova, za sebou a teraz sa tu do toho už môžem plne ponoriť. 

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu