Anglický denník: 3. Čas presunu

Písmo: A- | A+

Tretí týždeň som stratila posledné nádeje a motivácie, ktoré ma držali v Birminghame a odhodlala som sa nájsť niečo iné. Čakalo ma už len zvládnuť posledné dni a následný presun novou krajinou.

Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj “sen” začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom meste, a s mojou novou rodinou som si vôbec nesadla. Absolvovala som prvé pocity stratenosti, zodpovednosti, aj osamelosti, keď som si to musela vyriešiť aj zvládnuť sama. No po troch týždňoch som nabrala odhodlanie presunúť sa inam, vymeniť upršané mesto za slnečný vidiek na juhu blízko oceánu a starostlivosť o dieťa za dvoch psov. Vtedy sa začal život v mojom osobnom raji. Písala som si v tom čase denník z každého dňa, ktorý som chcela spracovať do blogu, no až doteraz som sa k tomu nedostala. Zážitky preto prinášam trochu oneskorene, ale vďaka denníkovým zápiskom sú stále rovnako čerstvé a osobné. 

Predchádzajúcu časť si môžete prečítať tu.

(18 – 27/09/2017)

Tretí týždeň

Anglicko už zaváňalo domovom, krajinou, v ktorej som si zvykla žiť. Avšak moja birminghamská domácnosť nie a ja som vzdala posledné nádeje, že by sa to mohlo zmeniť. Uzly v žalúdku, nevôľa a stres z celej tej rodiny nikam neodchádzali. Práve naopak, hromadili sa. 

Napriek už známym cestám a prostrediu, obľúbeným pohľadom a ukradnutým chvíľam pre seba vo mne zostal zo všetkého najsilnejší iba jeden pocit – že tu zostať nechcem. Bolo teda načase s tým niečo spraviť.

birminghamské ulice
birminghamské ulice 

18/09/17 – Pondelok

Idem preč.

Už som sa rozhodla. Včera som zaspávala s myšlienkami o tom, či si nenájdem inú rodinu, či by to nebolo lepšie. Nemohla som ani zaspať kvôli tomu, ako som sa ponorila do tých myšlienok a ako ma tešila predstava, že by som sa presunula niekam preč odtiaľto. Snažila som sa to potlačiť, že to bude lepšie, ale tentoraz už zbytočne.

Ráno mala host mom zase problémy, už vlastne ani neviem s čím a spomenula aj hľadanie novej au-pair. Tak som sa rozhodla, že skúsim hľadať ja skôr, než si nájde ona. Ešte aj malý, ktorý je inokedy fajn a rozumieme si, po mne ráno hádzal veci, že „zbieraj ich, otrok”. Myslela som, že jednu hodím jemu. Ale asi sa tam odráža prístup jeho úžasnej matky.

Voľno som strávila predbežným hľadaním inej rodiny. Napísala som dvom kamarátkam, čo tu v Anglicku poznám, a tie mi pomáhali tiež. Najskôr ma desila tá predstava odchodu, pretože samozrejme mi ako prvé napadlo, že sa budem musieť vrátiť domov, pekne so stiahnutým chvostom a po zlej skúsenosti potom, čo som vo veľkom odišla do sveta. A zase na mňa išli tie klasické myšlienky, že veď čo to vzdávam, veď to prežijem, nie? Lenže nešla som sem, aby som niečo prežívala. Išla som sem, aby som niečo zažila. Nejde o život, nejde o nejaké živobytie, aby som musela trpieť nejakú prácu a prostredie, tak prečo by som to robila? Konečne mi to trochu docvaklo. A hneď potom aj to, že nemusím sa nikam vracať, najskôr sa môžem skúsiť presunúť inam, keď už v tom Anglicku som, a možno budem mať väčšie šťastie. 

Jednoducho tu takto naozaj nechcem byť. Aby sa niekto tváril ako matka Tereza, že mi doprial niekoľko voľných hodín za “voľný víkend”, keď to má byť samozrejmosť. V podmienkach bolo predsa, že mám voľné víkendy (a celé). Tiež, že stačí jedno veľké upratovanie, a robím týždenne tri, plus každý deň aspoň polovičné k tomu a ani to nestačí a prejavujem málo snahy. Alebo aby som sedela hodinu na schodoch a dokola kričala na staršieho brata, aby sa zobudil, lebo inak dostanem vynadané aj zaňho, umývala po ňom záchody, čo si ani nevie spláchnuť, robila mu jesť a starala sa aj o neho, kým tu je, aj keď “ten nebude moja starosť”. A pritom mi celý čas na krk dýcha matka, ktorá nerobí nič iné, iba hľadá smietky a prach, za ktorý by mi mohla vynadať. A stačí jedna maličkosť a je zle a som najneschopnejšia.

Nebudem sa pozerať na tie fajn chvíle s Maxom, ani na to, že som si už obľúbila toto mesto. Nezostanem tu s tým, že niečo „pretrpím“ alebo „vydržím“ na to som sem vôbec neprišla. Nebudem sa báť skúsiť niečo ďalšie len zo strachu, aby som nesklamala samú seba, že niečo nedopadlo podľa mojich očakávaní. Skúsim aj ďalších päť rodín, kým nájdem tú správnu. A ak nič nenájdem, tak pôjdem na chvíľu domov a skúsim to znovu na čas tam, než nájdem lepšiu možnosť. Nejde o život.

19/09/17 Utorok

Tento deň bol ten prelomový a vesmír sa nado mnou konečne zľutoval. 

Celý deň som riešila miesto môjho nového pobytu, mala nejaké whatsapp hovory s potenciálnymi rodinami a medzitým mi domáca vypisovala správy o tom, ako mám najskôr riešiť svoju prácu až potom kamarátov a podobne. Neviem o tom, že by som tam niekedy mala možnosť robiť to opačne, ani neviem akú na to mala motiváciu, ale už som ju ignorovala.

Nakoniec sa to ale celé vyriešilo úplne inak. V au-pair skupine sa objavil práve vo chvíli, ako som refreshla stránku, inzerát, ktorý znel: „Sháním za sebe pohodovou a samostatnou holčinu, k rodince bez dětí, starší pár se dvěma pejsky. Náplň práce je lehký úklid a toulky přírodou s bafany. Jižní Anglie, národní park Southdown – ideální pro milovníka přírody. Možnost přivýdělku v kavárně a jednou týdně extra cleaning. Podmínkou je řidičský průkaz. Je to tu ráj na Zemi, bohužel se musím vrátit na půl roku do ČR kvůli škole”

Tak som na to asi pol minúty pozerala s tým, že už som bola naladená a napoly dohodnutá skončiť v nejakej londýnskej rodine po tých telefonátoch. Avšak fakt, že by som sa starala o psíkov niekde na juhu Anglicka pre mňa, ako milovníka zvierat, zavážil a napísala som jej. Prehodili sme pár správ, hneď sme si porozumeli a ešte v ten večer sme sa dohodli. Ostatným rodinám som napísala, že už som si niečo našla.

Bola som neskutočne šťastná. Z toho čo písala a posielala fotky, to tam vyzerá a znie ako raj na zemi. Dúfam, že tentoraz sa nesklamem. A hlavne dúfam, že to naozaj vyjde.

Vieš čo je ale vtipné? Že tento inzerát tam bol predtým, než som šla do Anglicka. Keď som hľadala robotu. Vtedy ale tá baba potrebovala zastúpiť za seba tak na dva týždne. A ja som si hovorila aké super by to bolo byť na juhu Anglicka a starať sa o psov a mrzelo ma, že nie som na jej mieste. A teraz, v čase núdze, príde ten inzerát znovu a ešte aj s tým, že hľadá náhradu na dlhšie. Mám pocit, že to nie je náhoda. Možno sa mi konečne niečo poriadne splní.

20/09/17 – Streda

Odhodlala som sa to rovno oznámiť domácej. Vedela som, že čím skôr to budem mať za sebou, tým lepšie – a hlavne budem môcť tým skôr odísť. Ale samozrejme, takéto situácie nikdy nie sú úplne ľahké a môj vnútorný introvert sa už zase raz zbieral na boj s mojou osobou a sťažoval mi to ešte viac.

Deň som tak nejak... strávila. Nebolo to zlé. Ten týždeň je fajn, keď som tu cez deň sama a večer je s malým ona – ak práve nejde niekam na rande. Aj keď väčšinou mi polovicu voľna zaberie upratovanie a paranoje, že čo upratané nie je dostatočne. Možno by som aj vedela ten čas viac využiť, keď ho mám, keby som vnútorne stále nečakala na jej príchod a nespokojnosť.

Avšak dnes som výnimočne skoro nič nerobila, čo mi prišlo takmer ironické. Možno to bol môj najvoľnejší deň doteraz. Ešte aj večer bola s malým ona a mňa nechali na pokoji. Ale ani teraz som si to voľno veľmi neužila. Odkedy prišla z práce som len stepovala v izbe a čakala, kedy bude vhodná chvíľa sa s ňou porozprávať. Moje introvertné ja naozaj nebolo vôbec spokojné s touto situáciou – v cudzej zemi, cudzom dome a hneď sa mám takto postaviť svojim problémom, ešte v podobe takej ráznej, nepríjemnej a dominantnej ženy. Zoči-voči jej povedať svoje, ešte v cudzom jazyku… sen.

Každopádne, keď som sa už konečne odhodlala, potom čo uspala malého, a vybrala som sa dole... tak všade bolo zhasnuté a obaja spali. Myslela som, že skočím z tých schodov. Síce by mi to veľmi nepomohlo, ale možno by som ju aspoň zobudila. Sedela som teda na posteli ďalej, s tým, že zase som sa toľko stresovala kvôli ničomu a že čím dlhšie sa to bude odkladať, tým horšie to bude.

Ale nakoniec som počula, že sa prebrala a už chodí po dome. Tak som sa zhlboka nadýchla a šla za ňou dole. Odchytila ma hneď na schodoch, že či som sa chcela porozprávať. Nasledovala som ju teda do izby a už som cítila ako sa mi rozbieha srdce. Oprela som sa o posteľ (na podporu) a povedala jej rovno, že nie som spokojná, že odchádzam a našla som si niečo iné. No a ona zaujala taký ten postoj že „meh, vedela som, že s tým prídeš a meh, čo si čakala.“ Tak som sa zhlboka nadýchla znovu a povedala jej čo som čakala. A na to sa ohradila, že samozrejme že mám veľa roboty a málo voľného času, pretože ja nie som au-pair, ale mothers help. Čo teda určite nie som. Ešte aj keď som jej písala e-mail, tak tam bolo „au-pair position“ a o inom sme sa nerozprávali, iba au-apir. Mothers help zarábajú viac, pretože majú aj viac práce (čo som teda bohužiaľ aj mala) a nie toto vreckové. 

Nemalo to vôbec príjemnú atmosféru, ale dohodli sme sa rýchlo – dala mi týždeň. Lepšie mi dať ani nemohla, keďže presne budúcu stredu som sa chystala na odchod.

Ach, a ako hlupák som jej ešte na záver navrhla, že jej môžem pomôcť niekoho nájsť. Zvyšky ochoty. A ona na to „to nebude potreba, Katrina mi tiež pomáhala a našla mi teba.“ Mala som chuť sa na tom nahlas zasmiať, lebo iné reakcie mi už na ňu nezostali. Radšej som jej ale len popriala dobrú noc a išla som, spokojná, že to mám za sebou a že je to vyriešené. 

Večer som sa už len utešovala myšlienkami o tom, ako budem o týždeň v pokojnom prostredí, so psíkmi, blízko mora a útesov. A zaspala som len z tej predstavy taká spokojná, ako za celé tie týždne tam nie. Aj keď samozrejme som sa po tejto skúsenosti trochu obávala, že snáď to nebudú zase len tie predstavy, ktoré v realite zle dopadnú. Nebolo by to ani zďaleka prvýkrát pri mojich pobytoch v zahraničí.

Dožívanie zvyšných dní

21/09/17 – Štvrtok

Aby mi šťastie málo prialo, tak hádajme, kto mal práve v tento deň voľno? Správne. Veď kto by tam už s ňou nechcel zostať zavretý pod dohľadom hneď druhý deň potom, ako si vymeníme názory a oznámim svoj odchod. Niekedy sa na mne život musí náramne zabávať. 

Stihla mi úsečne oznámiť, že mi tento týždeň normálne vyplatí a že budúci piatok ráno mám odísť. Rozhodla som sa, že to, že odchádzam v stredu jej oznámim až keď mi tento týždeň aj naozaj vyplatí. Peniaze som mala akurát na presun, viac nič, a nepotrebovala som, aby mi náhodou naštvaná nevyplatila dni, ktoré som ešte samozrejme normálne odrábala.

Po upratovaní som na obed radšej išla do mesta. Aby som sa na chvíľu dostala preč z toho dusna tam. Najedla som sa osamotene a zvyšok času strávila v kníhkupectve. Ulovila som tam Norse Mythology (severskú mytológiu) od Gaimana a niekoľko pohľadníc pre kamarátov, s ktorými si ich posielame. Bola som tak o niečo spokojnejšia. Knihy a pohľadnice vždy vedia napraviť veci aspoň na chvíľu.

staré budovy sa striedali s novými
staré budovy sa striedali s novými 

Cestou ma chytali také striedavo nádejné a striedavo depresívne stavy. Také tie pocity, že si v cudzej zemi a v meste, s cudzími ľuďmi, mala si nádeje, ktoré nevyšli a veci nie sú dobré. Si tu sama a musíš sama zvládnuť celú tú situáciu aj svoje sklamanie. A áno, mala som zároveň nádej a tešila sa na to nové, čo vyzeralo lepšie, ale niekedy si tie negatívne pocity človek musí odžiť aspoň chvíľu aj tak.

A nie je to ani tak, že by som celý tento pobyt ľutovala. Možno to nie je podľa predstáv, ale predsa len som spoznala ľudí, mám spomienky, obľúbila som si mesto, získala ďalšie skúsenosti. Aj to je niečo. Každá skúsenosť – dobrá skúsenosť a nemôžem povedať, že by som tu za tie tri týždne nemala aj pozitívne zážitky a veci, na ktoré budem rada spomínať. Tak sa to dnes vo mne všetko striedalo.

Cestou späť sa spustil lejak, tak som konečne zaliezla do obchodu, kam som stále chcela ísť, ale vždy som ho len obchádzala počas cesty domov. Obchod so starými platňami na rohu ulice. Za oknami lialo ako z krhly a miešalo sa to tam s tlmenou hudbou zo starého rádia, kým som sledovala ako sa nejaký starček prehrabával v jazzových platniach. Bolo to čarovné a prinútilo ma to vnútorne sa pousmiať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na výmenu ma ale zase večer naplno chytil smútok za domovom. Taký ten pocit, keď sa ti nedarí a chceš sa zavrieť do svojej izby, aby si od toho ušla a dala si dokopy čo ďalej. Alebo keď si dlho niekde v cudzom a už chceš byť zavretá vo svojej komfortnej zóne. Takmer fyzicky mi to ťažilo hrudník. Ale domov môžem ísť nakoniec kedy chcem. Teraz som prvýkrát v Anglicku, získavam nové skúsenosti a budem sa presúvať na juh k moru, kam som vždy chcela ísť. Vždy mi dajú viac takéto situácie, než sedenie doma na riti a vyčítanie si, že so svojím životom nerobím nič z toho, čo chcem. A to čo som chcela najviac, bolo cestovanie a život v iných krajinách. Tak to musím zvládnuť aj s občasnými ťažkosťami. 

Bol to deň, kedy sa moje pocity rozhodli nasadnúť na nejakú pomyselnú hojdačku a lietať hore-dolu. Videla som všetko aj to pozitívne, aj na mňa doliehalo to negatívne. Avšak tak to s rozlúčkami býva a tá moja vnútorná s celým týmto mestom a prostredím týmto naplno začala.

22/09/17 – Piatok

Ráno to už bolo ok. Dokonca aj domáca sa nejak od včera upokojila, atmosféra tiež a sme na tom teraz celkom dobre. Už sa tolerujeme. Už vieme, že dlho nemusíme, asi preto je to uvoľnenejšie. 

Takže som si spravila svoju robotu a išla do kina s českou au-pair na Kingsmana. Veľká cola, veľké pukance, usadená v kine s možnosťou na veľkom plátne pozerať na tento film. Mala som tam zase chvíľku radosti. Pri jednej zo scén som si odrazu uvedomila, že som s novou kamoškou v kine v Birminghame a že za pár dní spoznám zase ďalší kút Anglicka. Že o takýchto chvíľach som vždy snívala. S novými ľuďmi v novom prostredí, teraz sa to deje a som z toho šťastná. Keď si to porovnám so včerajšími myšlienkami, tak tieto moje nálady sú veľmi nepredvídateľné. A potom, že ži sama so sebou.

Toto mesto mi ale bude chýbať. Hlavne také tie drobnosti. Vždy, keď budem počuť Cigarettes after sex, čo tu počúvam 24/7, tak si spomeniem na tie dve tváre Birminghamu. Ráno, tá dokopy hodinová cesta do a zo školy, medzi tými tehlovými domčekmi, popadanými listami, sfarbenými stromami zaliatymi slnkom. A potom tá večerná cesta z mesta, pochmúrna a upršaná, plná kontrastov starých a nových budov a takých miest, že ideš po ulici a tam starý kostol, vedľa ktorého je ošúchané boxerské cvičisko a vedľa neho zase obchod s platňami. Zašité bary a rôznorodosť ľudí a pohľad na to cez kvapky dažďa. 

Rozumiem si s tými dvomi tvárami tohto mesta. Aj tou uhladenou, aj tou pochmúrnou. Všetci ich v sebe máme a niekedy pomôže ich vidieť aj takto okolo seba. 

23 – 24/09/17 – Sobota – Nedeľa

Sobotu som celú strávila staraním sa o chalanov. Obzvlášť zabávať kompletne celý deň malého si zobralo veľa z mojej energie. Neviem prečo som si myslela, že práca s deťmi je niečo, čo prežijem v zdraví. Berie mi to životnú energiu – o čom vypovedá aj záver dňa, keď som po celom dni upratovania a dávania pozor na dieťa zaspávala vedľa neho o ôsmej večer na gauči. Cítim sa tu ako mladá mamička (ktorým týmto skladám poklonu, lebo pre mňa toto naozaj nie je) takže je veru čas presunúť sa inde. Ale je to skúsenosť, to áno. Už sa viem postarať nielen o seba, ale aj ešte o niečo viac o domácnosť a tiež o dieťa. Kto by to posledné bol čakal. Ja nie.

Aj v nedeľu som bola celý deň s malým až do nejakej deviatej večer. Celý čas sa po mne váľal, držal sa ma ako kliešť, viac než kedykoľvek predtým. Nebola som si istá, či už vôbec vie, že odchádzam. Až som z toho začala mať výčitky voči nemu. Pretože som mala pocit, že si ma celkom obľúbil a máme dobrý vzťah a pritom nevie o tom, že tu budem už len dva dni. Pamätám si ako bol jeden večer smutný zo svojich rozvedených rodičov, tak som ho utešovala, ako niekto, kto ich má rozvedených tiež. Na chvíľu ma to prinútilo zamyslieť sa aj nad týmto striedaním au-pair v jeho živote. Čo ak si nejakú obľúbi, ona odíde, a tak dokola. Potom ma to ale samozrejme prešlo, keď nechcel ísť do postele a vrieskal ako pavián a ja som už bola fakt unavená, takže som sa znovu tešila, keď to budem mať za sebou.

Najpozitívnejšie však bolo, že mám za sebou už pracovný víkend a žiadny ďalší nebude. 

25/09/17 – Pondelok

Mňa má život vážne rád. Tešila som sa, že dnes budú obaja chalani v škole, ona v robote, ja si tu dám doobedný chill sama, užijem si odchodové pocity, v pokoji upracem a napíšem jej, že odchádzam už v stredu – cez whatsapp, interakcií tvárou v tvár malo moje introvertné ja už akurát tak dosť. No ale… starší brat zostal doma, lebo mu bolo nevoľno, ona tiež zostala doma a ešte mali prísť jej rodičia. Pecka. Veľmi som sa tešila na to zoznámenie sa: „Dobrý deň, ja som tá nová hrozná au-pair, teší ma, že Vás spoznávam dva dni pred odchodom, ktorý som práve oznámila.“

Aby toho nebolo málo, tak deň sa ešte len začal, ja som ledva rozlepila oči a vyšla z izby, keď sa hneď na úvod spýtala, či som už začala svoju robotu. Asi sa jej už vracala na záver naspäť agresia po tých pokojných zábleskoch. 

Nakoniec to ale našťastie nebolo až také zlé. Syn bol zalezený v pracovni, ona v kuchyni, tak som si upratovala. Keď som skončila, išla som sa znovu najesť do mesta, nech mám chvíľu pokoj. Dokonca ani nemala s ničím problém. A ich rodičia prišli tesne predtým, ako som šla pre Maxa do školy, takže veľa interakcie tam nebolo. Keď sme prišli, tak už tu neboli. Že sa vrátia na jeho narodeniny – zostal tu po nich len pes. A ten je úžasný. Mne sa títo malí plyšáci nikdy veľmi nepáčili, ale asi zmením názor, lebo tento je super. Alebo mi už len všetko mimo členov tejto rodiny príde super. Ak by ma tu nechali len s tým psom, tak by som to aj úspešne dožila... možno.

Obrázok blogu

Starší syn večer predsa len odišiel do školy a ona do práce. Síce zostal zase Max po zvyšok času na mňa s tým, že dnes som mala voľno naozaj asi hodinu, ale aspoň tu bol pokoj a dostala som možnosť napísať jej o mojom odchode. Videla to a neodpísala. To bola sľubná reakcia, ale viac-menej mi už bola ukradnutá. 

So starším synom som sa rozlúčila večer predtým ako odišiel, hladkal so mnou psa a pýtal sa ma normálne otázky, aj o domovine a o pocitoch z rôznych vecí. Prvýkrát sa správal normálne ako človek a ja som bola rada, že ho aj tak už nikdy neuvidím a nebudem musieť zoškrabovať jeho hovná zo záchoda. Nehovoriac o tom, že som ho raz načapala ráno, ako mi nakúkal cez medzeru v pootvorených dverách do izby, kým som spala. Áno, dvere do mojej izby sa nedali zavrieť, musela som si tam prisúvať krabicu – a prebral ma ten zvuk, že sa odsúva. Ktovie, koľkokrát ma videl v nohavičkách spať natiahnutú cez posteľ už predtým. No jo, pecka. 

Malý už tiež vedel, že odchádzam. Jeho reakcia bola úžasnejšia než som čakala – v negatívnom význame. Zopakoval mi hlúpe poznámky jeho matky na moju osobu a zabával sa tak, že ma urážal. Mohla som využiť príležitosť byť ten väčší (doslova, aj starší) človek, ale namiesto toho som sa na záver zabávala aj ja tak, že som mu vrátila z mojej strany úprimné komentáre na jeho hlúpe správanie, a sledovala, ako sa rozčuľoval ako malá opica. Niekedy som hrozný človek, ale to boli aj oni, a po tomto som už nemohla byť šťastnejšia, že ich nechávam za sebou.

Ešte aj v noci bolo úplne nemožné malého uspať. Čítala som mu asi hodinu vkuse, lebo sa stále budil. Síce to je dobré precvičenie angličtiny, ale už ma naozaj bolelo hrdlo. Nakoniec som mu nakázala nech je ticho a spí, že tam zostanem s ním. To zafungovalo.

Na jednej strane sa hrozne teším že vypadnem od týchto tu, na druhej ma mrzí, že to takto dopadlo. Ale nevadí. Birminghamu asi stačilo a teraz je čas na preskúmanie južného Anglicka.

26/09/17 – Utorok. 

To bol pocit. Žiť s tým, že som tu naposledy. Bola som odrazu ľahká ako pierko.

Ráno som zaniesla malého do školy, upratala, a potom, kým ona šla spať po nočnej, tak som išla do mesta. Poslednýkrát. Najesť sa, pozrieť naposledy kanály a pofotiť si to na pamiatku.

Obrázok blogu

Ach, Birmingham. Je pravda, že som okrem neho ešte naživo žiadne anglické mestá nevidela, ale predsa len, bol moja prvotina. Na tie sa nezabúda. Nebolo to žiadne malebné mestečko, oproti iným (hlavne tým, čo som videla potom, to mi dalo veci trochu do perspektívy), ale mal svoje čaro, také zmätené, staro-nové. Raz sa sem vrátim ako turista a doprajem si na objavovanie všetok ten čas, čo som nemala, kým som v ňom žila. 

Večer to bol tiež celkom pokoj. Až na to, že som si zase raz uvedomila ako neuvoľnená som aj v tej izbe celý čas. Mám vždy večer otvorené dvere, všetko je ticho u mňa v izbe a čakám, kvôli čomu ma zase zavolá, pretože to robí každú chvíľu. Neviem sa proste zavrieť v izbe (keďže sa ani nedá) a na chvíľu vypnúť pri niečom, niečo si pozrieť, ponoriť sa do čítania, alebo niečo. Stále som tu v strehu. Dúfam, že na juhu to bude inak. Že konečne budem mať čas aspoň trochu aj písať a čítať a objavovať a spoznávať. To sú pre mňa hlavné priority.

Nakoniec som si teda ľahla do postele, poslednýkrát. Asi prvýkrát za čas, čo som tam bola, som sa cítila trochu uvoľnene. A aj to len preto, že som vedela, že na druhý deň odchádzam.

A moje zhodnotenie necelého mesiaca v Birminghame?

Každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Na jednej strane bola šibnutá matka, šibnutý pubertiak a často na nervy lezúci malý a priveľa práce. Na druhej ale bolo mesto, ktoré som si obľúbila, víkend, kedy som spoznala dve nové au-pair, víkend, ktorý som strávila so starou kamoškou, ktorú som ale videla prvýkrát a bola vďačná, že sa nám po rokoch podarilo nájsť aspoň tu v cudzine. Tiež všetky tie tehlové domčeky, kanály, tá dvojaká atmosféra, nové skúsenosti a zase o niečo viac odvahy, potom, čo som sama prekonala nejaké veci v cudzej krajine. Naučila som sa postarať lepšie o seba aj o domácnosť a tiež o dieťa. A zvládnuť viac vecí sama. Možno to nebola úplne skúsenosť akú som chcela, ale myslím, že to bola skúsenosť, akú som potrebovala. A ja som za ňu nakoniec rada. 

Tak sa maj, moja prvá anglická domovina. Ešte sa snáď niekedy uvidíme za lepších podmienok.

Skryť Zatvoriť reklamu