Škótsko je krajinou opradenou povesťami o svojej drsnej aj malebnej kráse, v ktorej sa písali príbehy dávnych Piktov a Gaelov. Prešlo si svojimi obdobiami krvavej histórie a jeho obrovské vrchy videli kruté vojny klanov. Jeho lochy v sebe skrývajú nejedno monštrum a lesy dávnych bardov, ktorí boli hrdinami slávnych básní. Všetky opisy však slabnú v porovnaní s jedným pohľadom na túto krajinu a ja som málokedy zažila také šťastie ako vtedy, keď som prechádzala jej dedinkami, mestami, hradmi a pustinami.
Počas môjho ročného pobytu v Anglicku (o ktorom môžete začať čítať tu, ak medzi čitateľov nepatríte) som stihla navštíviť aj niekoľko iných destinácií. Medzi nimi bolo práve Škótsko, ktoré bolo dlho mojím snom. Spolu s dvomi kamarátkami – Bárou a Natalie – ktoré som spoznala v Anglicku, sme sa vybrali do Edinburghu. Odtiaľ sme mali začať náš trojdňový trip cez Škótsko a jeho Vysočiny s agentúrou Haggis Adventures, ktorú po osobnej skúsenosti veľmi odporúčam. Zážitok prinášam rovnako ako články z Anglicka v kombinácii osobných denníkových zápiskov z tých čias a vsuviek môjho prítomného ja. Fotiek je v tejto časti menej – aj menej kvalitných – pretože som sa tak veľmi kochala, až som to zabudla zaznamenávať. V druhej časti sa však vynadívate dostatočne.
Začiatok dobrodružstva v Londýne
(14/03/2018 – Streda)
V teple môjho anglického domova som na chrbát vzala zbalený batoh a vyobjímala moju domácu, ktorá zastávala rolu náhradnej mamky. Ešte desaťkrát sa ma pýtala, či mám všetko a núkala mi ďalšie teplé rukavice. Zakývala som nášmu čiernemu labradorovi a venovala mu ospravedlňujúci pohľad za to, že najbližšie dni sa spolu po okolitých lúkach neprejdeme, pretože ma čakajú oveľa väčšie túry. Potom som už nasadla do auta a išla vyzdvihnúť Báru. Ak by ste si ale mysleli, že tým autom som pokračovala v ceste aj ďalej, tak nie. Odparkovali sme ho na vlakovej stanici a do Londýna sme sa odviezli v jednom z nich. Autom by som si ani náhodou netrúfala. A aj keby áno, moje malé a staré autíčko, ktoré som tam mala k dispozícií na používanie, by sa rozpadlo v polovici cesty.
Dorazili sme do Londýna večer a mala som znovu také uvedomie chvíľ, kedy oveľa jasnejšie a živšie vnímam každý detail. Blúdili sme tam nejaký čas, kým sme trafili k Natalie na byt, a prišlo mi to celé trochu nereálne – ako nejaké filmové zábery. Obzvlášť vždy vtedy, keď som prešla okolo niektorého z vysvietených neónových výkladov a videla v nich odraz seba s batohom na chrbte. Kedy som sa sem dostala. Aby som v noci chodila s batohom po Londýne a mierila do Škótska.
Zoznámila som sa s priateľom Natalie a ich spolubývajúcim. Sedeli sme pri pohári vína všetci spolu do druhej ráno. Rozprávali sa o životoch a plánoch a občas som premýšľala, aké je to vtipné, že sa ma zrazu týkajú osudy týchto ešte nedávno neznámych ľudí viac ako tie osudy blízkych doma.
Magický Edinburgh
(15/03/18 – Štvrtok)
Priznávam sa, že pred mojím príchodom do Edinburghu som mu nikdy v mojich cestovateľských snoch nevenovala veľkú pozornosť. Tú si v Škótsku uzurpovali ich hory, útesy a hrady, ktoré som chcela vidieť a aspoň trochu prejsť. No akonáhle mi pohľad prvýkrát padol na kamenné uličky Edinburghu, vedela som, že som stratená. Našťastie nie doslova, ale stredoveká atmosféra tohto mesta mi zovrela srdce a odmietla ho pustiť. A ja som tam kúsok z neho rada nechala.
Ale ešte predtým som tam samozrejme musela najskôr prísť.
Vstávanie ráno po tom nočnom posedení nebolo nič moc, čo ti poviem. Ale na štvorhodinový podiel spánku som už zvyknutá, takže som bola z nášho tria rozbitá najmenej. Inak to ráno bolo veľmi útulné. Zobudiť sa do šedého svitania v Londýne, keď ti do okna narážajú dažďové kvapky. A o to horšie bolo vstávať, samozrejme.
Čakala nás osemhodinová cesta autobusom, ktorú som si užila. So sluchátkami v ušiach som sledovala krajinu za oknami a tak ma to bavilo, že sa mi takmer ani nechcelo vystúpiť. Tie krásne typicky anglické výhľady – rozmazaný pohľad cez kvapky na okne a nekonečné zelené lúky alebo tehlové domčeky – si človeka vedia podmaniť.
Kedysi som písala na jednu stránku pre mladých pisateľských nadšencov jedno dielo a postavy odtiaľ boli z dvoch miest – Wakefieldu a Bradfordu. Teraz som cez obe mestá prechádzala autobusom a mala som z toho veľmi zvláštne pocity. Boli vtedy nielen obe veľmi vzdialené, ale ešte sa mi spojili s mojou fikciou, a tak akosi stratili na reálnosti. Teraz som mala tabule s ich názvami pred sebou a bol pre mňa trochu problém to spracovať. Dodalo to ale ešte na tom pocite splnených snov, keď sa fiktívne domovy mojich postáv stávali skutočnými mestami, cez ktoré som ja prechádzala.
Aj keď sa ťažko vzdávalo vyhriateho sedadla, hrajúcej hudby a pekných výhľadov, ale… vystúpenie z autobusu predsa len stálo za to. Ocitla som sa na chodníku Edinburghu a ten ma takmer prinútil otvoriť ústa. Neskutočné mesto. Cítila som sa, akoby som sa premiestnila niekam do stredoveku. Úžasné budovy, uličky, všetko kameň na kameni a nechýbali ani brnenia, staré puby a hostely. Malo to veľmi silnú atmosféru.
Do jedného z hostelov sme zapadli a brnenia a erby nám robili spoločnosť aj tam. Naozaj som sa cítila ako dobrodruh v starých časoch, ktorý sa ide na noc uložiť niekam na nocľah. Aj keď v tomto prípade sme neboli dobrodruhovia, ale piráti – izby tam mali svoje tematické názvy, podobne aj postele a skrinky zase niesli mená jednotlivých postáv, a nám pripadla pirátska izba. Bolo to celé veľmi milé, také drobnosti čo tomu dodali na čare a prebudili v človeku to dobrodružné dieťa. Tak som sa na túto noc stala kapitánom Hookom.
Radšej než sa ale zabaliť do prikrývok, sme to ešte išli večer preskúmať a nájsť pub, ktorý nám bol odporučený. Už sa oslavoval St. Patrick, takže všade boli írske vlajočky, vtipné názvy drinkov a Škóti s pivami. Pri klasickej kombinácii – hotdog a cider – sme s babami kecali, pili, vlnili sa do rytmu hudby. Nakoniec sme sa presunuli do druhej časti baru, kde sme zostali a do druhej ráno počúvali a sledovali opitých Škótov spievať karaoke. Tu je tá odviazanosť a sociálny život na úplne inej úrovni a celé sa to veľmi dobre a zábavne pozorovalo.
Spokojné sme sa prešli naspäť nočným mestom, ktoré si len z tých pár pohľadov naplno omotalo moju dušu okolo prsta a zabalili sa do prikrývok v našich pirátskych posteliach. Bolo neskoro a čakali nás znovu tri-štyri hodiny spánku, ale nijako mi to nevadilo. Tieto dni ten nedostatok spánku aspoň stál za to.
Za zvuku škótskeho prízvuku cez hory a doly, dedinky a hrady
(16/03/18 – Piatok)
Bolo načase opustiť hostel, dať batoh na chrbát, obaliť sa poriadne šálom – pretože Škótsko je skutočne krajinou vetra – a vyraziť nájsť naše miesto stretnutia s agentúrou. Keď pri nás zastavil minibus a čakala nás cesta horami a dolami, cítila som také nadšenie ako už dávno nie. A zároveň smútok za tým, že toto mesto opúšťam tak skoro. Mala som chuť mu venovať ďalšie dni a týždne a mesiace života. Utešovalo ma len to, že ešte dostanem príležitosť mu pri odchode zakrývať na rozlúčku a že raz ho snáď prídem preskúmať podrobnejšie.
Od chvíle, ako som si sadla do minibusu a začala rozprávať naša sprievodkyňa, samozrejme ryšavá, veľmi vtipná a so škótskym prízvukom, nemohla som mať lepšiu náladu. Škótsky prízvuk je svojský, ale patrí medzi moje obľúbené, takže som sa absolútne vyžívala v jeho počúvaní. Je však ťažký na pochopenie obsahu, takže napríklad Bára, ktorá mala horšiu úroveň angličtiny, to cítila presne opačne, rovno to vzdala a dala si na cestu sluchátka do uší.
Prvý sme videli les.
Som veľmi vďačná môjmu minulému ja za túto obšírnu informáciu – ako vidno, z nejakého dôvodu som nemala žiadnu potrebu v denníkoch zaznamenávať názvy niektorých miest cez ktoré sme prechádzali a inak tomu nebolo ani v tomto “lesnom” prípade. Vďaka mojej terajšej detektívnej práci, ktorá spočívala v študovaní našej trasy a fotiek z google, ktoré som porovnávala so svojimi a tiež so spomienkami, môžem upresniť, že to bol Hermitage. Prechádza cezeň rieka Braan a je súčasťou Craigvineanského lesa. Hermitage bol vytvorený Johnom Murrayom, tretím vojvodom Athollu v 18. storočí na počesť slepého barda Ossiana.
Legenda totiž hovorí, že Ossian v Craigvineanskom lese žil. Bol to keltský bard z tretieho storočia a je rozprávač a údajný autor cyklu epických básní vydaných škótskym básnikom Jamesom Macphersonom, skombinovaných pod názvom Básne Ossiana. Macpherson tvrdil, že zhromaždil materiál ústneho podávania v škótskej gaelčine, ktorý údajne pochádza zo starovekých zdrojov, a že on ho iba preložil.
Ossian, ktorý mal byť autorom a zároveň aj postavou v týchto básňach, bol veľmi podobný legendárnemu bardovi z írskej mytológie a Íri Macphersona obvinili z vykrádania a klamstva. Súčasní kritici boli rozdelení v názore na autenticitu diela, ale momentálne sa zhodli na tom, že Macpherson si básne do značnej miery zložil sám, pričom čiastočne čerpal z tradičnej gaelskej poézie, ktorú zozbieral.
Dielo bolo medzinárodne obľúbené, preložené do všetkých literárnych jazykov Európy a malo veľký vplyv na rozvoj hnutia romantizmu a gaelské oživenie (zvýšený záujem o gaelskú kultúru a jazyk, vzniklo aj hnutie “Ossianická spoločnosť”). Macphersonovu slávu korunoval pohreb medzi literárnymi obrami vo Westminsterskom opátstve.
Človek si uprostred tohto lesa vedel predstaviť hocičo. Gaelov, bardov, aj legendy o matkách premenených na jeleňa. Bolo to veľmi magicky pôsobiace miesto.
Stále mi príde, že tie farby sú tu oveľa farebnejšie. Zelená zelenšia, stromy vyššie. Tie skaly obrastené machom, do toho rozpadnuté kamenné mosty a burácajúce rieky a vodopády…. neskutočné. Čakala som, kedy spoza niektorého stromu vyjde druid alebo začujeme spoza hmly krik banshee. Vnútorne som plesala, pretože už mi to chýbalo. Mám rada lúky juhu, ale bolo načase vdýchnuť niečo z ducha lesa.
Keď sme sa dostatočne nabažili vodopádu, šmykľavých kameňov a majestátnych stromov, zamierili sme do neďalekého mestečka;
Detektív sa hlási – bol to Dunkeld. Označuje sa aj ako “brána do Vysočín” alebo teda – čo pre mnohých podľa filmu Highlander bude znieť možno známejšie – brána do Highlands. Celý náš trip bol cez škótske Vysočiny a keďže sme do nich teraz oficiálne vstúpili, podám k nim nejaké základné informácie. Do podrobnejších dojmov a miestnych legiend sa ponoríme neskôr.
Všeobecne sa pod “Highlands” označuje severné územie Škótska plné hôr, jazier (lochov) a horských údolí (glenov).
Škóti toto územie volajú aj “A' Ghàidhealtachd” (a volajú to tak určite iba oni, pretože si neviem predstaviť, kto iný to vie prečítať), čo sa prekladá ako “miesto Gaelov” a zahŕňa aj západné ostrovy. Miestom Gaelov kedysi skutočne bolo – Highlands/Vysočiny patrili im, kým v Lowlands/Nížinách bývali Škóti. Teraz už to nie je pravidlo, ale stále sú medzi Highlands a Lowlands kultúrne rozdiely.
Kedysi sa tu hovorilo gaelčinou a oblasť bola rozdelená medzi mnohé rodinné klany.
V súčasnosti je to veľmi riedko osídlená oblasť. Stalo sa tak po bitkách klanov a vojnách s Anglickom – ľudia hromadne emigrovali do US, Kanady a Austrálie. Pozostatky tohto vyľudnenia sú stále viditeľné počas prechádzania prázdnymi horskými údoliami, kedy vietor zavýja v opustených kamenných domčekoch.
Čo sa samotnej brány do tohto územia týka – teda mestečka Dunkeld – stojí na brehu rieky Tay a zohrávalo podstatnú úlohu aj v histórii. Hovorí sa o ňom, že bolo založené kráľom Piktov, Caustantínom, synom Fergusa. Ďalší kráľ, ktorý prvý spojil Piktov so Škótmi – Kenneth I. – tam mal priniesť relikvie sv. Columba z Iony, aby ich ochránil od nájazdov Vikingov a sv. Columbovi bola zasvätená aj katedrála v tých časoch. Táto raná cirkev bola istý čas hlavným cirkevným miestom východného Škótska.
Väčšina pôvodného mesta bola zničená počas bitky o Dunkeld, keď 21. augusta 1689 kamerunský pluk vedený poručíkom Williamom Clelandom bojoval s Jakobitmi. Jakobiti ich vysoko prevyšovali, no napriek tomu im muži pod vedením poručíka spôsobili veľké škody. Cleland zomrel v bitke skoro a hovorí sa, že sa odplazil z dohľadu svojich mužov, aby nestratili motiváciu do boja, keď uvidia padnúť svojho vodcu. Pochovaný bol v Dunkeldskej katedrále – v jej východnom štíte je stále možné vidieť diery po úderoch mušketami. Jakobiti prehrali, keď ušli hovoriac, že proti mužom by mohli bojovať ďalej, ale proti diablom už nie. Samotné mesto však za výhru zaplatilo tým, že takmer celé vyhorelo.
Budovy súčasného mesta sú teda až z 18. storočia. National Trust for Scotland veľa z nich zachránila pred zničením v roku 1953, kedy boli v zlom stave a lokálna anketa odhlasovala ich demoláciu. Na poslednú chvíľu však National Trust zakročila a záchranným balíkom obnovila veľa z domov do stavu, kedy boli vhodné na život. Na námestí má aj svoje kancelárie a stále hrá v meste dôležitú úlohu.
Južanské dedinky Anglicka majú veľmi veľké čaro, ale tieto škótske, uväznené medzi kopcami a lesmi, to je tiež niečo. Architektúra trochu iná, stále ale malebná – namiesto tehlových domčekov sú tu domčeky biele s tmavými strechami. Keď sme tam stáli, okolité lesy obklopovala hmla a celé to pôsobilo ako nejaké magické územie. Do miestneho čara pridávali aj malé obchodíky a domáci, ktorý si v nich napríklad vymieňali vajíčka za muffiny.
Vstrebávala som každý pohľad tak veľmi, až som zabudla fotiť. Čo sme ale nezabudli, bolo pozrieť aj samotnú katedrálu (a tiež nefotiť, čo ma teraz veľmi mrzí).
Tam nasledovali ďalšie úžasné pohľady. Krásna stará katedrála, okolo nej kamenné hroby, kúsok dole tiekla veľká rieka a pomedzi jej burácanie bolo zvnútra počuť typické škótske tóny hrané na husliach. Myslela som, že to budú iba repráky na dodanie atmosféry, ale keď sme do prázdnej katedrály vošli, tak sme zistili, že tam hrá nejaký miestny Škót, nad hrobom so sochou padlého – Alexandera Stewarta, vlka z Badenochu. Jednoducho... niekto si hrá v prázdnej katedrále na husliach nad hrobom mŕtveho v prostredí ako z fantasy filmu. Ako som poznamenala na pobavenie nášho vodiča – radosť tu zomrieť.
Katedrála tak ako je teraz sa stavala dlho a cez rôzne obdobia (1260 – 1501), čo sa odráža na jej zmiešanej architektúre, ktorá má normanské aj gotické prvky. Pod stropnou klenbou prízemia veže sú pozostatky predreformačných nástenných malieb s biblickými výjavmi, jednými z mála, ktoré v Škótsku prežili. Vo veži je zase zachovaná piktská rezba jazdca s kopijou a pijanským rohom.
Počas divokej škótskej histórie bola zničená dvakrát. Najskôr v 1560, kedy sa ničilo čokoľvek čo vyzeralo “popsky” kvôli Reformácii a následne znovu pri bitke o Dunkeld, kedy bolo zničené aj celé mesto. Obnovená bola do svojej originálnej podoby v roku 1908.
Po tejto návšteve som sa usadila v našom minibuse s horúcou čokoládou, kým sme sa vybrali ďalej. Sledovala som okolie a niekedy si musela pripomínať, aby som udržala ústa zavreté. Škótsko je nádherná krajina a len z tých pár okamihov, čo som v nej strávila, som cítila ako ma k sebe volá a ťahá úplne inou silou než všetky ostatné. Aj tým minibusom by som vedela ísť donekonečna – s horúcou čokoládou sledovať tie neuveriteľne krásne pohľady a cítiť príjemné očakávanie z toho, čo ďalšie uvidíme.
V tomto prípade bola našou ďalšou zastávkou destilárka (Tomatin whisky). Priznám sa, že tam som miestami mala chuť sa vrátiť do tepla autobusu. Bola vážne hrozná zima, prefukovalo to tam, celkom ťažký puch všade a až tak dlho som ja osobne o výrobe whisky nepotrebovala počúvať. Bolo to aj zaujímavé, nie že nie, obzvlášť na záver tá miestnosť plná sudov s whisky mala svoje čaro. Po prehliadke sme dostali ešte ochutnávky na zohriatie, kedy som sa začala podozrievať, že som alkoholik, keďže všetci okolo sa ksichtili a trepali a mne to prišlo ako tá najjemnejšia whisky s akou som mala tú česť. Chvíľu som premýšľala, či by som sa nemala začať ksichtiť tiež, aby som viac zapadla. Ale zmierila som sa so svojím osudom, nech bude v tomto akýkoľvek.
Po takomto povzbudení sme zastavili na chvíľu ešte pri záhadných kameňoch, ktoré samozrejme nesmú v tejto krajine chýbať.
Kamene boli záhadné aj v mojich zápiskoch, kde im chýbal názov. Keďže som už ale – vďaka samej sebe – skúsený detektív, miestom tejto záhady boli Balnuaran Clava Cairns (cairns – mohyly). V dobe bronzovej bolo toto miesto významným miestom pre rituály a pohrebné činnosti. Niektoré mladšie pohrebiská, ktoré sa tam nachádzajú, tiež naznačujú, že toto miesto malo význam po viac ako tisícročie.
Tri dobre zachované mohyly v Balnuaran majú každá centrálnu komoru. Ale zatiaľ čo dve vonkajšie mohyly majú vstupné priechody, komora centrálnej je uzavretá. Každá mohyla je obklopená prstencom stojacich kameňov.
Pohrebisko naznačuje, že stred zimy bol dôležitým obdobím pre spoločnosť, ktorá ich postavila. Zapadajúce slnko uprostred zimy svieti do vchodov dvoch mohýl, ktoré ho majú. Okolité kamene tiež naznačujú zameranie na západ slnka počas zimy. Sú odstupňované podľa výšky, pričom najvyššie sú obrátené ku klesajúcemu slnku. Pri plánovaní a výstavbe hrobov bolo teda potrebné vynaložiť značné úsilie a celkovo to vyzerá, že pre minulé spoločnosti znamenal slnovrat v zime dôležitý zlom roku. Mnoho podobných pamiatok na britských ostrovoch je tiež zladených s pohybom zimného slnka.
Rozhodne to malo atmosféru. Stáť uprostred dávnych mohýl neznámej spoločnosti, premýšľať o tom, kým boli, aké životy viedli, ako videli svet. Predstavovať si, ako tam stoja namiesto nás, čo nosili, ako vyzerali, čo si mysleli. Človeka vždy udiví, keď vidí takéto dávne pozostatky niečoho vo svojej dobe. Prinúti ho to viac si uvedomiť ten vývoj, tú rôznorodosť a hlavne… svoju pominuteľnosť. Kedysi tu aj oni stáli pevne ako tie kamene, a predsa po nich zostali len tie. Jedného dňa budeme rovnakou neznámou a niečím neexistujúcim aj my a všetko čo sme považovali za dôležité. Nebola to však bezútešná myšlienka, práve naopak. Pri týchto monumentoch sa ľahšie prijíma, že sme súčasťou celého toho kolobehu vecí a na chvíľu nezáleží na žiadnych problémoch a malichernostiach, len na tých chvíľkových pekných pohľadoch, ktoré tu boli pred nami a budú aj po nás a máme možnosť oceniť to, že ich môžeme vidieť. Aspoň na ten krátky moment, ktorým je nakoniec celý ľudský život.
Na záver dňa sme mierili už len do nášho cieľa na noc. Hotel v dedinke pri Loch Ness jazere. Ešte sme na chvíľu zastavili na vyhliadke, aby sme si túto masu legendárnej vody obzreli aj zhora. Pripomenulo mi to tie časy, keď som bola ako malá posadnutá Nessie. Znovu bolo teraz to kedysi vzdialené tak blízko. Chcela som vtedy ako dieťa preskúmať jazero a nájsť tú slávnu príšeru – mala som s ňou blízky vzťah a veľa som o tejto “záhade” prečítala. Teraz mi to prišlo úsmevné, ale napriek tomu som cítila ten kúsok dieťaťa v sebe, ako vykúka spoza mojich očí a dúfa, že nás príšerka príde pozdraviť a aspoň na chvíľu vystrčí hlavu. Ale hanbila sa. Hladina jazera zostala nenarušená a pokojná.
Večer bol v bare nejaký spoločný kvíz, ale nezamierili sme tam. Rozhodli sme sa byť nespoločenské. Dali sme sprchu a po tých nociach nespania sme sa zabednili na izbe. Jedla som spokojná sweet chilli čipsy, pozerala s babami seriál a už som po takom dni ani nemohla byť spokojnejšia.
P.S. Ochutnala som haggis! (Škótske národné jedlo z ovčích vnútorností). Bolo ho málo a bol v kurati, takže o tom vlastne ani neviem a možno aj preto to chutilo dobre.
Keď som tú noc zavrela oči, videla som za viečkami druidské lesy, kamenné katedrály, bájne jazerá a stredoveké mestá. Celá krajina pôsobila magicky – čarovne aj zakliato – a ja som cítila, že je ako taká stará čarodejnica, ktorá svojou drsnou krásou opantá zmysly každého, kto ju navštívi. Nebola som žiadnou výnimkou. Podľahla som jej plne a už som sa nevedela dočkať ďalších chvíľ, ktoré v nej strávim.
