reklama

Škótsko 2/2: Vojny klanov a hradné legendy (Eilean Donan – Isle of Skye – Glencoe)

Obrovské hory, drsné pustiny, vojny klanov a krvavá história. Aj to bolo Škótsko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Počas môjho ročného pobytu v Anglicku (o ktorom môžete začať čítať tu, ak medzi čitateľov nepatríte) som stihla navštíviť aj niekoľko iných destinácií. Medzi nimi bolo práve Škótsko, ktoré bolo dlho mojím snom. Spolu s dvomi kamarátkami – Bárou a Natalie – ktoré som spoznala v Anglicku, sme sa vybrali do Edinburghu. Odtiaľ sme mali začať náš trojdňový trip cez Škótsko a jeho Vysočiny s agentúrou Haggis Adventures, ktorú po osobnej skúsenosti veľmi odporúčam. Zážitok prinášam rovnako ako články z Anglicka v kombinácii osobných denníkových zápiskov z tých čias a vsuviek môjho prítomného ja.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvú časť o Škótsku si môžete prečítať tu.

Mali sme za sebou zoznámenie sa so stredovekým a magickým Edinburghom, návštevu lesa, ktorý vyzeral ako z druidskej legendy, mestečko Dunkeld a jeho katedrálu, ktoré si odžili svoj podiel divokej škótskej histórie aj záhadné kamenné mohyly dávnej spoločnosti. Zaspávali sme na noc pri jazere Loch Ness v spoločnosti slávneho monštra a tam sme sa aj prebúdzali, pripravení na ďalšie zážitky.

Na obzore sa zjavuje vysnívaný hrad

(17/03/18 – Sobota)

Ráno sme na úvod výpravy dostali do opatrovníctva... zemiaky. Nie, nepomýlila som sa. Každému bol pridelený jeden zemiak, že ich máme od seba kradnúť a kto ich bude mať na konci dňa najviac, ten vyhrá. Škóti sú srandisti. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo sa zhrnutia osudu môjho zemiaku týka – bol mi za trest odobratý neskôr, keď sme meškali počas odchodu z hradu a musel na nás celý autobus čakať. Kupovali sme si totiž horúcu čokoládu (ako inak) a bola pomalá obsluha. Ale radšej sa vzdám zemiaku ako čokolády, samozrejme. Ešte predtým než som sa s ním musela rozlúčiť, som sa ale aj s ním v opatrovníctve stihla naučiť škótsky tanec a nikto mi ho ukradnúť nedokázal. Ani keď sme behali, ani keď sme súťažili. Prešiel si teda so mnou skúškou ohňom než sme boli odlúčení. Som si ale istá, že aj on by ma vymenil za horúcu čokoládu a že mi nič nevyčítal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zemiak bol síce zaujímavou spoločnosťou, ale v ten deň bol kopec aj zaujímavejších vecí, kedy som konečne videla moje dlho vysnívané destinácie. Čoskoro sa preto moje srdce zahojilo a na naše kruté odlúčenie som úspešne zabudla.

Prvou takou destináciou bol Eilean Donan Castle. To bolo ďalšie miesto, čo som kedysi použila v mojej mládežníckej fikcii. (Konkrétnejšie pre tých, čo pochopia o čom je reč – keď som písala fanfiction na Pottera, toto bolo moje sídlo pre znovuobnovený smrťožrútsky rád). Bolo to tak veľmi zvláštne pozerať na miesto, ktoré bolo kedysi mojím snom vidieť a ktoré som aj preto použila vo svojom vymyslenom svete, aby som sa mu priblížila, čím sa mi s ním ale potom nenávratne spojilo. Nielen teda, že bolo kedysi veľmi vzdialené, ale už mi prišlo aj takmer vymyslené. Odrazu však stálo rovno predo mnou. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Žiadny moji smrťožrúti odtiaľ nevyletúvali – ale možno sa len dobre maskovali – a ja som si užívala pohľad, ktorý som kedysi tak veľmi chcela vidieť. Pamätám si doteraz, ako som tento hrad našla ako oveľa mladšia prvýkrát na google maps, s figúrkou som sa tam prechádzala a predstavovala si, že som naozaj tam. Sľúbila som si, že raz aj naozaj budem. A teraz som naozaj bola. Niekedy sú to uvedomenia, čo sa zložito spracúvajú, keď sa veci takto splnia alebo spoja – ale sú príjemné. Videla som ho prvýkrát naživo a pritom som mala pocit, že sme si za tie roky spoločného vzdialeného nažívania už veľmi blízki, že je ten hrad niečo známe. Bol to zvláštny pocit, byť v cudzej krajine, hľadieť na vzdialený hrad a cítiť z neho závan domova. Uľavilo sa mi, že sme sa spoznali aj naživo. 

Nešli sme dovnútra, ale stačilo mi ho vidieť takto. To bol nakoniec ten pohľad, o ktorom som snívala. Vidieť ten hrad ako vystrihnutý z nejakej stredovekej legendy ticho a majestátne stáť na svojom ostrovčeku uprostred vody a kopcov. Bolo to ťažko opísateľné. Je to jeden z tých pohľadov, čo treba zažiť na vlastné oči. Nech som premýšľala ako som premýšľala, nevedela som si predstaviť krajšiu scenériu na umiestnenie hradu. 

Obrázok blogu

A nebola som jediná. Eilean Donan je po svete známy ako jeden z najikonickejších pohľadov v Škótsku a je preto jednou z najnavštevovanejších a najdôležitejších atrakcií Škótskej vysočiny. Nachádza sa na malom ostrove, v mieste kde sa stretávajú tri veľké morské lochy, a je obklopený naozaj majestátnou scenériou. Celý, kvôli nej aj svojmu vzhľadu, pôsobí ako vystrihnutý z rozprávky alebo legendy. 

Prvýkrát bol osídlený asi v 6. storočí, ale opevnený hrad bol postavený v polovici 13. storočia a strážil krajinu Kintail proti Vikingom, ktorí v rokoch 800 až 1266 prepadli, osídlili a ovládali veľkú časť severného Škótska a západných ostrovov. Od tej doby, ako sa v priebehu storočí vyvíjala feudálna história Škótska, boli postavené a prestavané najmenej štyri rôzne verzie hradu. Koncom 14. storočia sa napríklad plocha hradu zmenšila na zhruba pätinu pôvodnej veľkosti a aj keď dôvod nie je jasný, pravdepodobne súvisí s počtom mužov potrebných na obranu stavby. 

Ani Eilean Donan sa nevyhol Jakobitom a zničeniu. V roku 1719 hrad obsadilo 46 španielskych vojakov, ktorí podporovali Jakobitov. Založili si sklad so strelným prachom a čakali na dodávku zbraní a kanónov zo Španielska. Anglická vláda zachytila zamýšľané povstanie a vyslala tri ťažko ozbrojené fregaty – Flamborough, Worcester a Enterpris – aby vzbúrencov potlačili. Bombardovanie hradu trvalo tri dni a stretlo sa s obmedzeným úspechom kvôli veľkosti hradných múrov, ktoré boli na niektorých miestach hrubé takmer päť metrov. Nakoniec kapitán Herdman z Enterprise vyslal svojich mužov na breh a španielskych obrancov premohli. Po kapitulácii vládne jednotky objavili zásobu barelov strelného prachu, ktorý sa potom použil na vyhodenie do vzduchu toho, čo po bombardovaní z hradu ešte zostalo.

Po tomto ležal hrad v troskách dvesto rokov, až kým ostrov v roku 1911 nekúpil podplukovník John MacRae-Gilstrap a nezačal jeho obnovu do pôvodnej krásy. Po dvadsiatich rokoch driny bol hrad opäť otvorený v roku 1932. Takže napriek tomu ako stredoveko jeho momentálna podoba vyzerá, je to vlastne celkom mladý hrad.

Obrázok blogu

K jeho vzniku sa viaže aj jedna škótska legenda. Vravelo sa, že každé novonarodené dieťa, ktoré svoj prvý dúšok vypije z lebky havrana, dostane zvláštnu moc. Jeden náčelník klanu z Kintail sa rozhodol dokázať, že to je celé nezmysel. Použil svojho prvorodeného syna ako subjekt na odskúšanie svojho presvedčenia, a potom čo sa chlapec napil z lebky havrana, sa roky zdalo, že je všetko úplne normálne a legenda nie je pravdivá. Až pokým jedného dňa nebol chlapec nájdený pri tom, ako sa zhovára s vtákmi okolo ich domu podivným jazykom.

Náčelník sa vyžíval v dokazovaní toho, že legenda nie je pravdivá, takže nemohol len tak priznať, že sa teraz mýlil. Vzťah sa medzi ním a synom vyhrotil, pretože sa snažil z tvrdohlavosti ignorovať jeho dar. Nakoniec, keď škrekot vtákov po veľkej sieni bol pre veliteľa neznesiteľný, spýtal sa syna, čo hovoria.

Syn odpovedal, že sa mu odpoveď nebude páčiť, no jeho otec sa jej dožadoval. Dozvedel sa, že vtáky stále dokola opakovali proroctvo, že príde deň, keď otec bude práve v tejto sieni obsluhovať svojho syna. Arogantný náčelník v návale zlosti vyhodil syna a povedal mu, aby sa už nikdy nevrátil.

Nadaný mladík vzal malý čln a odcestoval do kontinentálnej Európy. Svoj dar použil na to, aby sa preslávil a bol za svoje skutky štedro odmenený. Uplynulo mnoho rokov a z náčelníkovho syna vyrástol bohatý a mocný muž, ktorý sa vrátil do domu svojho otca. Nikto v ňom už nespoznával toho mladého chlapca, ktorého vyhodili. Starý náčelník vždy túžil zapôsobiť na niekoho dôležitého a ponáhľal sa privítať nováčika. Keď slúžil svojmu vzácnemu hosťovi jedlom a nápojom z vlastných rúk, neuvedomil si, že plní práve to proroctvo, ktorým bol kedysi tak rozzúrený.

Správa o náčelníkovom synovi sa rozšírila a bol povolaný ku škótskemu kráľovi. Keď kráľ Alexander na vlastné oči videl múdrosť, ktorú jeho hosť nazbieral na svojich cestách, vedel, že toto je perfektný človek na ochranu Kintailu pred pribúdajúcimi nájazdmi Vikingov. Bolo mu nariadené postaviť na Eilean Donan silnú pevnosť a použiť svoje dary na jeho obranu, čím sa stal prvým náčelníkom klanu Matheson. 

Vedela by som ešte dlho stáť a hľadieť na tú krásnu scenériu lochov, hôr a hradu uprostred nich, ale bolo načase sa posunúť zase ďalej. 

Keď klany vedú vojny a krv sa prelieva

Na obednú prestávku sme sa vybrali do Portree. 

Portree je hlavným mestom Isle of Skye. Je staré približne dvesto rokov a bolo vytvorené ako rybárska dedina lordom MacDonaldom. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Sledovala som loďky plaviace sa po oceáne a krásnu scenériu okolo, prešli sme nejaké uličky a pokochali sa domčekmi. Boli to ďalšie čarovné pohľady.

Obrázok blogu

Odtiaľ sme zamierili na Isle of Skye. Ešte nedávno som len závistlivo pozerala na fotky iných ľudí, ktorí to miesto navštívili. Teraz som mohla závidieť sama sebe, pretože som to videla na vlastné oči. Je to skutočne majestátne. Celá tá scenéria je niečo úplne iné než čo človek pozná z našej domoviny. Obrovské pustatiny a vysoké hory, medzitým lochy, a občas nejaké ihličnany pod zasneženými vrchmi. Neviem či som niekedy tak veľmi vstrebávala každý pohľad.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Počúvali sme cestou aj o legendách, ktoré sú spájané s týmto územím a tiež o rodinných klanoch a ich krvavej histórii. Kto čítal alebo videl Hru o tróny, myslel by si, že toto bola nejaká jej reálna verzia. Plná legiend o obroch a zákernostiach medzi ľuďmi. V prípade krvavej histórie za to mohli hlavne konflikty rodinných klanov a snáď žiaden nie je slávnejší a dlhšie sa tiahnuci, ako ten medzi klanom MacLeod a MacDonald.

Ešte objasnenie na úvod, ak by to niekoho zaujímalo podobne ako vtedy mňa: čo sa priezviska začínajúceho na “Mac” týka, v škótskej gaelčine “mac” znamená “syn”. Takže napríklad MacDonaldovia pochádzali z Donalda, a teda MacDonald = syn Donalda. Podobne to majú aj severania, ktorí tak priezviská nezačínajú, ale ukončujú v podobe “son”. Ericsson napríklad znamená “ Eric's son – syn Erika”. Tí však rozlišujú aj ženské priezviská, ku ktorým sa zase pridáva “dotter” – napríklad Svensdotter bude dcéra Svena. Tam sa teda priezviská takto určujú v rodinách, zatiaľ čo Škóti všetci niesli spoločné priezvisko zakladateľa svojho klanu, čo dávalo najavo, že sú jeho potomkovia.

Zaujímavosťou o MacLeodoch je (okrem toho, že to priezvisko nesú aj hlavné postavy v Highlanderovi), že pochádzajú z Vikingov. Aspoň tak hovorí legenda. Majú byť potomkovia muža menom Leòd, ktorý patril do severskej rodiny, ktorá na ostrove Man vládla v 13. storočí. Vlastnil pozemky na Harris a Skye a oženil sa s dcérou severského guvernéra Skye, ktorá zase vlastnila pozemky okolo Dunveganu.

MacDonaldovia boli zase najväčším a najmocnejším klanom vo svojich časoch. Ich predkom bol bojovník Somerled z 12. storočia. Jeho druhý syn Donald sa stal zakladateľom práve silného klanu MacDonaldov, ktorého náčelníkovi náležal titul Pán Ostrovov. MacDonaldovia podporili Roberta Brucea v boji za slobodu Škótska a mali takú moc a nezávislosť, že opakovane vstupovali aj do diania na pevnine. To netrvalo večne, ale to je iná história.

My sme počúvali o ich spoločnej, a čo sa tej týka, veci medzi nimi začali eskalovať, keď skupinka MacLeodov prišla na ostrov Eigg medzi MacDonaldov, ktorí tam žili. Po tom, čo znásilnili niekoľko miestnych dievčat, ich MacDonaldovia vykastrovali. Špeciálne zaobchádzanie si nechali pre prvého syna náčelníka klanu MacLeodov z Dunveganu, ktorému polámali končatiny, naložili ho na loďku a vyslali na vodu, kde ho čakala pomalá a bolestivá smrť. 

Ja osobne s týmto zaobchádzaním po ich čine síce súhlasím, ale náčelníkovi MacLeodov, ktorému vraj mŕtveho syna vyplavilo na brehu, sa to páčilo už o niečo menej. Vyslal naspäť na ostrov svojich bojovníkov zo Skye, ale ich lode ostrovčania uvideli a schovali sa prezrievalo do jaskyne. Takmer sa im to podarilo prežiť bez ujmy, keď ich MacLeodovia nemohli nájsť a uspokojili sa aspoň so zničením ich príbytkov. Keď však jeden zo skrývajúcich sa išiel skontrolovať, či už odišli, MacLeodovia ho uvideli a nasledovali jeho stopy až do jaskyne. Výsledok tohto pochybenia bol veľmi krutý. Keď ukrytých ostrovčanom našli, zapálili pred nezvyčajne úzkym vchodom veľký oheň z trávy a vresov a okolo 400 MacDonaldov sa vnútri udusilo dymom, čím vyvraždili takmer celú populáciu ostrova Eigg.

Pozostatky kostí sa ešte aj teraz po storočiach objavujú v jaskyni kde sa masaker stal. Viktoriánski turisti si napríklad brali ich kúsky ako suveníry, až pokým ostrovania netrvali na tom, aby kosti boli pochované. V roku 2016 sa v dôsledku prirodzeného narušenia pôdy objavilo ešte viac kostí a archeologické výskumy potvrdili, že sú skutočne z čias masakru.

Tam ich krvavé pomsty ale iba začali. Pomsty sú nakoniec začarovaný kruh a vyzerá to, že málokto to svetu ukázal lepšie než práve tieto dva klany.

Asi o rok neskôr dorazila na Skye veľká sila MacDonaldov s cieľom pomstiť sa. Načasovali si príchod tak, aby dorazili v čase, kedy MacLeodovia budú počas nedeľných bohoslužieb v malom kostolíku v Trumpane. MacDonaldovia uväznili neozbrojených MacLeodov vo vnútri a potom zapálili budovu. Podľa legendy dudák MacDonaldov hral melódie, zatiaľ čo MacLeodovia kričali v agónii a horeli zaživa. 

Na ich nešťastie však jedno smrteľne zranené dievča ušlo a podarilo sa jej varovať zvyšok klanu. MacLeodovia utekali a zastihli MacDonaldov pri tom ako sa trápili dostať svoje lode naspäť na vodu. Strhla sa bitka a MacDonaldovia boli opäť v pomste do jedného pozabíjaní. Tento konkrétny incident je známy ako „bitka zničenej hrádze“, pretože telám mŕtvych MacDonaldov bol odopretý kresťanský pohreb a namiesto toho boli uložené pozdĺž línie kamennej hrádze, ktorá bola potom zatlačená na ich mŕtvoly ako provizórny hrob.

Obe strany si boli vedomé toho, že takto to nemôže ísť donekonečna. A tak vznikol pokus o nastolenie mieru medzi klanmi, ktorý však… všetko ešte zhoršil. Okolo roku 1600 vznikla škótska verzia Rómea a Júlie, kedy pre zmenu nehoreli ľudia, ale namiesto toho zaiskrili romantické ohníčky medzi sestrou náčelníka MacLeodov Margaret a synom náčelníka MacDonaldov Donaldom. 

Na Vysočine bolo tradíciou, že bolo možné uzavrieť formu manželskej zmluvy nazývanú „handfasting“. 

Je to stará keltská tradícia, kedy sa dvom ľuďom, čo sa chcú vziať, zviažu ruky stuhou. Je to niečo ako zasnúbenie, čo trvá približne rok. Po roku sa pár mohol rozhodnúť či sa vezme alebo nie. Táto zmluva mohla mať „podmienky“, ktoré bolo možné vopred dohodnúť na to, aby sa uzavrelo následne manželstvo. V tomto prípade to bolo to, že Margaret do času porodí mužského dediča. Nanešťastie pre Margaret a Donalda syn neprišiel a aby toho nebolo málo, Margaret sa počas prvého roku handfastingu akosi podarilo stratiť zrak na jedno oko.

Donald sa teda chystal ukončiť zmluvu s Margaret, a tak sa jeho otec rozhodol poslať ju domov na Skye. Starý náčelník bohužiaľ ale nikdy nezabudol na starý spor a nemohol odolať príležitosti znova veci trochu okoreniť. Margaret bola poslaná späť tak, že sedela opačne na jednookom koňovi, v sprievode jednookého sluhu a jednookého psa. To malo požadovaný účinok. Náčelník MacLeodov Rory sa z takého výsmechu poriadne rozčúlil a vojna medzi klanmi bola späť v hre. 

Rory zničil polostrov Trotternish na severe Skye, čo viedlo MacDonalda zase k útoku na MacLeodovu krajinu v Harrisi. Tieto bitky sa stali známymi ako “Vojny jednookej ženy”. 

Vyvrcholení tohto konfliktu ale ešte stále nebolo dosť. Ja osobne som unavená len z počúvania a čítania, takže majú určitý môj obdiv za to, že ich to tak dlho bavilo. Pomaly sa ale blížime do finále.

Rory MacLeod odpovedal na útok na Harris nariadeným nájazdu na North Uist, kam poslal 40 mužov pod vedením svojho bratranca Donalda Glasa, aby zobrali tovar, čo si domáci ukryli do bezpečia kostola v Carinishi. Kým tam úspešne kempovali a raňajkovali, prekvapili ich dvanásti muži MacDonaldov pod vedením Donalda Macclaina (očividne to bolo veľmi obľúbené meno). MacLeodovia mužov prenasledovali, keďže si boli istí svojím počtom, no bol to prefíkaný plán, ktorý ich vylákal na otvorené priestranstvo. Nasledovala urputná bitka, ktorá podľa všetkého trvala väčšinu dňa. V jednom momente sa vodcovia oboch strán postavili proti sebe a všetky ostatné boje sa zastavili, keď si Donald Glas (MacLeod) a Donald MacIan (MacDonald) vymieňali údere mečom. Osobne si predstavujem, že táto bitka Donaldov bola pre nich veľmi osobná a namiesto osudov ich klanov jednoducho len chceli dokázať, že ten lepší Donald prežije. 

Tento boj nejaký čas trval, mnoho MacLeodov bolo už zabitých a tí, ktorí pozorovali túto titanskú bitku dvoch Donaldov, boli príhodne z väčšej časti práve MacDonaldovia. Niektorí z nich, ktorí videli, že ich vodca začína prehrávať, pribehli pomôcť. MacLeod údajne dvoch z nich okamžite zabil, ale ďalší ho už zasiahol mečom, ktorý ho smrteľne zranil a bitka sa mu stala osudnou.

O tri týždne neskôr, na ceste späť do Skye, aby oznámil svoje víťazstvo, snehová búrka prinútila Donalda MacIaina hľadať úkryt práve v Harrisi. Povedal to iba svojmu krstnému synovi, ktorý bol v Rodel ako páža pre Roryho MacLeoda. Keď sa Rory MacLeod pozeral na búrku, povedal svojmu pážaťu „v takúto noc by som neodmietol útočisko ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, dokonca ani Donaldovi MacIainovi“. Páža vzal Roryho za slovo a informoval ho, že Donald skutočne žiada o prístrešie.

Donaldovi a jeho mužom poskytli MacLeodovci pohostinnosť. Napätie pri večeri bolo poznať a násiliu zabránil iba samotný Rory. Skoro v noci páža informoval MacDonaldov, že vietor je už dobrý a tí múdro odišli; pred svitaním MacLeodovia zapálili ich izby bez toho, aby o tom vedel náčelník Rory.

Záverečná bitka, označovaná aj ako posledná bitka klanov, sa uskutočnila v roku 1601. MacDonald sa vtedy rozhodol ukončiť ich spor rozhodujúcou bitkou. Keď Rory MacLeod šiel požiadať o pomoc Archibalda Campbella, 7. grófa z Argyllu, MacDonald využil príležitosť a zaútočil na severné Skye. Dobytok zajatý pri tomto útoku bol vedený na juh do útočiska pre nájazdníkov, Coire na Creiche. MacLeodovia boli prekvapení, ale prenasledovali svojho nepriateľa a tam ho aj dobehli – preto sa táto slávna, posledná bitka klanov, nazýva “Bitka pri Coire na Creiche”.

Coire na creiche
Coire na creiche 

Strhol sa teda boj, ktorý trval celý deň dlho do noci. Nedopadlo to však dobre pre MacLeodov, ktorí boli opäť porazení MacDonaldmi, pričom 30 MacLeodov vrátane Alastaira, Roryho brata, uväznili.

Pre škótsku tajnú radu to však zašlo príliš ďaleko a rozhodli sa zasiahnuť. Obaja vodcovia dostali príkaz vzdať sa; MacDonald Gordonovi z Huntly a MacLeod Campbellovi z Argyll. Obe strany súhlasili s prepustením svojich väzňov a ukončili všetky nepriateľstvá. Mier medzi klanmi sa oslavoval večierkom na hrade Dunvegan, ktorý trval tri týždne a odvtedy spolu oba klany nažívajú (viac-menej) v mieri. Až by si človek povedal, či sa nedalo zasiahnuť skôr. Ale o čom by nám potom rozprávali, že áno.

Hory aj krajina boli majestátne a počúvať o krutej histórii, ktorej boli tie tiché kopce svedkami, im iba dodalo na čare. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

S Bárou sme asi ako jediné nevyliezli až na vrchol, ale dobre nám bolo aj na našej medzizastávke v podobe plochej skaly. Aj na tú sme museli vyliezť, takže dajme tomu, že svoju úlohu sme splnili. Odtiaľ sme sa mohli kochať okolím a nedostať pri tom infarkt. A že som sa teda kochala. S červenými lícami a batohom pri nohách som sedela na skale a hľadela zhypnotizovaná na tie vrchy Skye. Nemyslím, že sa toho dá o tomto veľa písať. Nebolo tam žiadne epické dianie, jednoducho len hodiny sledovania krásy, či už z okna autobusu, alebo počas prechádzania krajinou po vlastných. Hory, útesy, výhľady, jazerá… človek nevedel kam skôr uprieť zrak. Bol to rozhodne zážitok.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Dnes večer sme zamierili na chvíľu aj do baru – v našom ubytku, kde sú všade plagáty Highlandera, samozrejme. Bolo to také milé miesto. Ale žiadne veľké dianie dnes nebolo, len sme tam sedeli a pili spolu cider. A rozprávali sa. Cítim sa dospelšia než keď som odchádzala z domu. Oveľa. Uvedomila som si to ako som sedela v Škótsku s fľaškou cideru v ruke, rozprávala o priveľmi dospeláckych vybavovačkách, čo ma čakajú doma a uvedomovala si, že sama cestujem a žijem niekde inde a kým tu sa tie decká staršie odo mňa o seba nevedia postarať, tak ja sa už starám iným o dom, seba, zvieratá – a predtým aj deti. Nebol to zlý pocit, byť so sebou trochu spokojná, ešte po takom dni. 

Po sprche už som sa len zabalila spokojná do paplónu a užila si poslednú noc mäkkej postele pri Loch Ness jazere. Ani zaspať sa mi nechcelo – znamenalo to, že sa len priblížim koncu a ja som v tejto krajine ešte chcela byť o toľko dlhšie. Ale všetko má svoj vymedzený čas, aj tento výlet, aj moja schopnosť udržať po celom dni chodenia a zážitkov mozog pri vedomí. Tak som sa ponorila do snov a neprekvapilo by ma, keby som v nich bojovala po boku niektorého z klanov. 

Prázdna Vysočina, plná krásnych pohľadov

(18/03/18 – Nedeľa)

Posledný deň škótskeho dobrodružstva.

Highlightom dneška bolo rozhodne Glencoe. Cítila som sa tam medzi tými horami a vrchmi ako v Pánovi prsteňov. Neskutočné niečo. Na jednej strane som si hovorila, že škoda, že je taká zima, pretože to človeka lákalo do tepla. Ale zároveň to malo svoje čaro, keď vrcholky kopcov boli biele a občas nám okrášlili výhľad ďalšie vločky. Celkovo má Škótsko svoju drsnú, pustú a ufučanú krásu, ktorá mu veľmi pristane a napriek občasnému nepohodliu by to človek vlastne ani nemenil. Samotné výhľady boli pre mňa také ohurujúce, až sa ťažko opisujú.

Tak vám ich radšej ukážem. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Glencoe bolo miestom, kde mal James Bond svoj dom v Skyfall. A určite vás poteší, že toho krviprelievania s MacDonaldmi ešte nebolo dosť. Ich históriu s MacLeodmi síce máme za sebou, ale Glencoe je známe ešte pre jednu vec – a nebolo by to to pravé škótske, keby tá vec nebola masaker.

13. februára 1692 je deň zapísaný v histórii ako zradné vyzabíjanie členov klanu MacDonald z Glencoe vojakmi pod vedením Archibalda Campbella, 10. grófa z Argyllu. 

Mnoho škótskych klanov zostalo v tých časoch verných kráľovi Jakubovi II. aj po tom, ako ho v roku 1689 vystriedal na anglickom a škótskom tróne William III. V auguste 1691 vláda ponúkla odškodné všetkým náčelníkom, ktorí pred 1. januárom 1692 zložia prísahu vernosti. „Listy ohňa a meča“, ktoré povoľovali brutálne útoky na odporcov, boli vypracované v očakávaní rozsiahleho odmietania; náčelníci klanov ale prísahu zložili. Alexander MacDonald z Glencoe odložil jej podanie na 31. december 1691 a potom nebol schopný zložiť prísahu až do 6. januára, pretože vo Fort William neexistoval richtár, ktorý by ho prijal. 

Sir John Dalrymple, Williamov štátny tajomník pre Škótsko, potom pod kráľovým podpisom vydal príkaz na vojenské potrestanie MacDonaldov, aby z nich spravil príklad. Pritom ale MacDonaldovia neboli jediní, kto sa oneskoril, no jediných ich postihol za to krutý trest. O dôvode ich výberu sa stále diskutuje, ale zdá sa, že to bola kombinácia vnútornej klanovej politiky a povesti o ich činoch bezprávia, ktoré z nich urobili ľahký cieľ.

Odrazu tak na nich zaútočilo viac ako 100 Argyllových vojakov, ktorí boli priateľsky umiestnení v sídle MacDonaldov viac ako týždeň. Mnoho ľudí z klanu utieklo, ale náčelník, 33 ďalších mužov, 2 ženy a 2 deti boli zabití. Aj keď sme už videli že v škótskej histórii existujú príklady podobných udalostí, ale tento masaker bol v kontexte spoločnosti z konca 17. storočia neobvyklý a jeho brutalita vtedy ľudí šokovala. V prvej polovici 18. storočia sa stal významným prvkom pretrvávania jakobizmu na Vysočine a z rôznych dôvodov zostáva silným symbolom doteraz. 

Bolo to zaujímavé, ale aj smutné, počúvať o tejto ich histórii. O tom, koľko si tá krásna krajina vytrpela, o tom, koľko krvi sa lialo v jej horských údoliach a aké temné tajomstvá tí horskí obri v podobe vysokých kopcov strážili. Odrazilo sa to nakoniec aj v súčasnosti, kedy, ako som spomínala v predchádzajúcej časti, je Vysočina už veľmi riedko osídlená. Mohli za to vojny – aj klanov aj s Anglickom – ktoré ľudí prinútili emigrovať. Prostredie to nakoniec bolo dostatočne drsné aj bez toho, aby si ešte takto pridávali. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Podobné teda boli aj tie pohľady, keď sme Škótskom išli ďalej. Pekné a melancholické. Len pustatina, obrovské vrchy, skaly a potôčiky, rozpadnuté domčeky, už dávno opustené, a lochy. Fascinovalo ma, keď sme išli okolo nejakého osamelého domu, ktorý vyzeral obývaný. Nedokázala som si predstaviť, čo tam tí ľudia robia a ako žijú, keď okolo nich často široko ďaleko nič nebolo, a jedinou spoločnosťou im musela byť chladná zem a zavíjanie vetra. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Mali sme cestou späť ešte nejaké zastávky (tu už je detektív unavený, tak niektoré nechá záhadou). Videli sme dedinku s pekným mlynom a riekou, čo cez ňu pretekala, obed sme mali v ďalšej, ktorá zase vyzerala ako z nejakého apokalyptického filmu, odrezaná od sveta v zasneženej pustatine. Malo to svoju atmosféru.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pozreli sme cestou tiež Wallace Monument. 

Wallace Monument je veža na vrchu nad Stirlingom. Stirling je mesto, ktoré spája Vysočinu s Nížinami a hovorí sa, že kto vlastní Stirling, vlastní Škótsko. Samotné mesto sme nevideli, preto sa o ňom rozpisovať nebudem, ale tiež má bohatú históriu. Čo spomeniem je známa bitka o most, ktorá sa tam odohrala počas prvej vojny za škótsku nezávislosť, kedy odboj viedol práve aj rytier William Wallace a spolu s Andrewom Morayom anglické sily porazili. Je oslavovaný ako škótsky hrdina a Wallace Monument je venovaný práve jemu. Má byť postavený na mieste, odkiaľ Wallace sledoval, ako sa zbiera na útok anglická armáda

Obrázok blogu
Highland cow som si naživo neodfotila, tak nás aspoň takto sprevádzali počas cesty na vrchol
Highland cow som si naživo neodfotila, tak nás aspoň takto sprevádzali počas cesty na vrchol 

Jeho cestu sme nasledovali aj ďalej, do Falkirku. Tam bol Wallace počas bitky o Falkirk porazený. Zajatý a potrestaný bol však až o niekoľko rokov neskôr. My sme do Falkirku ale neprišli obdivovať jeho porážku. Boli sme tam kvôli obrovským sochám dvoch konských hláv, nazývaných “Kelpie”. Majú 30 metrov a 300 ton a sú monumentom mesta, poukazujúcim na jeho vodné kanály a kone. 

Obrázok blogu

Názov “Kelpie” odzrkadľoval bytosti zo Škótskej mytológie. Sú znázorňované ako kone, ktoré žijú vo vode, ale vedia meniť podobu – napríklad aj na človeka. Tieto sochy mali znázorňovať ich silu a vytrvalosť; kvalitu, ktorá má symbolizovať aj škótske vnútrozemské vodné cesty a tiež ich ťažné kone, pričom obe mali dôležitú úlohu v rozvoji Škótska a boli ťahúňom škótskej ekonomiky. Vďaka člnkom, ktoré kone po brehoch ťahali, sa mohli dopravovať suroviny ako uhlie, ktoré poháňalo priemyselnú revolúciu, alebo vagóny a pluhy, ktorými orali zem, a teda boli dôležitými aj pre poľnohospodárstvo.

Dve obrovské konské hlavy sa teda nad Falkirkom hrdo týčia ako pripomienka dôležitosti, ktorú kone pre túto oblasť aj Škótsko mali. Vynadívali sme sa teda na ne s vykrútenými krkmi a pokračovali v ceste.

Obrázok blogu

Čas sa rozlúčiť

Vysočiny sa znovu zmenili na nížiny a my sme sa ani nenazdali, už sme opäť parkovali v Edinburghu. Bolo mi smutno, že výlet končí, že sa všetci znovu vyberáme vlastnými cestami a že už neuvidím žiadne nové krásy tejto krajiny, ani viac nepreskúmam tie, čo som už videla. 

Obrázok blogu

Na útechu nám ale ešte zostalo pár hodín v Edinburghu. 

Obrázok blogu

Mali sme veľa času, tak sme ho trochu prešli. Bola som stále rovnako očarená z jeho kamenných uličiek, stredovekej atmosféry, spoločenského života a útulných pubov a obchodíkov. Bolo to chladné mesto a napriek tomu pôsobilo na mňa prívetivo. Mala som chuť zostať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Čas do odchodu sme strávili v jednom z podnikov, kde sme sa najedli. Boli sme v reštaurácii hore na poschodí a pod nami, kde bol bar, mali ľudia úplný šábes. Hrali na gitare, hlasno spolu spievali ako na dedine, kde sa ľudia dlhodobo poznajú. Toto bolo veľké mesto a predsa malo aj napriek svojej veľkosti a kamennej strohosti v sebe na kontrast veľkú útulnosť a priateľskosť. Bola to zvláštna kombinácia. 

Celkovo na mňa Edinburgh spravil veľký dojem. Ešte sa tam chcem vrátiť. 

Teraz bol však čas ho opustiť. Mala som z toho ťažké srdce, ale predsa len som batoh o jedenástej v noci naložila spolu so sebou do autobusu a rozlúčila sa s krajinou za oknami. Tešila som sa aspoň na to, že si dám sluchátka a ponorím sa v pokoji do svojej melanchólie z odchodu. Ale cesta späť bola horor. 

Plný bus, takže som mala rozťahujúceho sa spolusediaceho, neuveriteľná zima a aby toho nebolo málo, tak tam boli nejaké výfuky, z ktorých na mňa neskutočne fučal vzduch a privádzalo ma to do šialenstva. Nevedela som to zastaviť, tak som sa zabalila do bundy a modlila sa, nech som čo najskôr preč z tohto autobusu. Nespala som vôbec. Takže posledná noc nebola príjemný zážitok, ale celý trip bol niečo úžasné a nezabudnuteľné.

Zapamätám si tie chvíle v našom minibuse, keď som počúvala mýty a legendy a rozčuľovala sa, že kvôli dvom hlasným Indom čo cestovali s nami nič nepočujem. Alebo náhodné škótske pesničky, kým som pozerala na tú ich neskutočnú scenériu. Skaly a hory a potôčiky a dedinky a rozpadnuté domčeky. Všetky tie miesta, ktoré boli ešte nedávno také vzdialené a teraz som tam stála a chodila a pozerala na ne. Fakt, že som tam bola s dvoma kamoškami, ktoré som ešte donedávna ani nevedela, že existujú a teraz sú naše životy prepletené a ich spoločnosť príjemná. Jednoducho všetko. Tie malé pohľady a okamihy aj väčšie uvedomenia a objavovanie nového. Stálo to za každú penny. Obohatilo ma to viac ako hociktorá z nich.

Dobrodružstvo tak skončilo a bolo načase vrátiť sa domov – do Anglicka.

Tereza Krajčová

Tereza Krajčová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  587x

Vždy som mala radšej dážď ako slnko. Noc radšej ako deň. A zo všetkého najradšej tie malé okamihy, ktoré sú nakoniec to najpodstatnejšie. Zoznam autorových rubrík:  Anglický denníkCestovanieLiteratúra Súkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu