Treba si uvedomiť objektívnu skutočnosť, že voda sama osebe predstavuje finančnú hodnotu a že zhodnocuje krajinu. Skúsme si teda predstaviť, že ľudia žijúci v povodí alebo v jeho časti sú zamestnancami relatívne samostatnej filiálky veľkej firmy, ktorá zahŕňa celé ľudstvo. Firma sa zaoberá zhodnocovaním sladkej vody, ktorú si pre tento prípad môžeme predstaviť ako synonymum peňazí. Najväčšiu hodnotu bude mať voda v živých organizmoch. Čím viac vody bude v živých organizmoch, tým viac bude života, biodiverzity, potravín, a tým lepšia bude ochrana všetkých ostatných prostredí vody.
Vodu v živých organizmoch môžeme prirovnať k vzácnemu pokladu, ktorého sa nechceme vzdať za žiadnych okolností. Voda v pôde je vkladom na účte s vysokým úrokom. Ak sú peniaze na účte, úžitok z nich vďaka úroku rastie. Ak sa však dostaneme do mínusu pôdnej vlahy a nechceme prísť o poklad vody v živých organizmoch, špirála nových a nových pôžičiek z iných prostredí vody na splácanie úrokov nás tlačí a hrozí nám krach.
Odvodnenie pôdy je životom na dlh. Voda zrážok z veľkého vodného cyklu je ako štátna subvencia. Prichádza zadarmo, ale nepravidelne, neadresne a v neadekvátnom množstve. Svojím charakterom narobí niekedy viac škody ako osohu. Spoliehať sa na ňu je riskantné, pretože dnes je, ale zajtra nemusí byť.
Len voda zrážok v malom vodnom cykle pochádza z činnosti firmy, aj keď niekedy z iných filiálok a často sa o podstatnú časť dnešného zisku svojou prácou zaslúžili predchádzajúce generácie zamestnancov firmy. Voda v riekach je to, čo si vyššie položené spoločenstvá posielajú ako dar na odovzdanie nižším. Spoločenstvo, ktoré je jeho poštárom, by sa ho nemalo snažiť vyrabovať, ale odovzdať ďalej v dôstojnom alebo zveľadenom stave.... A to žiaľ nerobíme. Robíme presný opak. Susedom neposielame zveľadený, ale znehodnotený dar. Tak to je aj vo finančnom sektore, kde sme orientovaní na rabovačku. To je naša karma úpadku.
