Tam, kde historický došlo k odlesneniu, tam sa stratila voda, prestal sa recyklovať dážď a začali sa predlžovať obdobia bez dažďa. Keď zapršalo, tak bola z toho nie len povodeň, ale aj trauma pre les. Historický odlesňovanie krajiny a jej pretváranie na poľnohospodársku, priemyselnú i urbannu krajinu spôsobuje nie len jej dehydratáciu, ale tiež utlmenie spotreby slnečnej energie na výpare vody do atmosféry. Vedecký sa tomu hovorí utlmenie transportu vody od koreňov k listom vegetácie.
Utlmenie transportu vody do atmosféry cez vegetáciu znamená utlmenie spotreby slnečnej energie a s jej uvoľnenie do atmosféry v podobe citeľného tepla. A výsledok? Prehriata poľnohospodársko-urbanna krajina, z ktorej produkujúce teplo vytláča mraky do chladnejších horských prevažne lesnatých oblastí. Kondenzácia ťažkých mrakov na menšiu plochu logický znamená väčšie lejaky dažďa a z toho následná povodeň, ktorá je znásobená poškodením povrchu.
Boh zavaruj tie obce, ktoré sa nachádzajú v údoliach pod poškodenými lesmi s hustou sieťou lesných ciest, zvážnic a približovacími linkami. Tie najviac drénujú dažďovú vodu z lesa preč aj pri zrážkach, z ktorých sa netvorí povodeň.
Ak vychádzame zo Slovenských reálií, v ktorých je viac ako 60.000 km lesných ciest a cca 2-3 násobok neevidovaných približovacích liniek, zvážnic a iných ciest, po ktorých sa zvážalo drevo z lesa, potom niet divu, že drenážna účinnosť dopravnej infraštruktúry v lesoch spôsobí ročnú stratu asi 100 mil. m3 vody zo slovenských lesoch. 20 ročné drénovanie vody z lesov na Slovensku spôsobí stratu viac ako 2 mld. m3!
Ak je pravdou, že stromy v lesoch fungujú len s minimálnou rezervou vody, ktorá ich delí od vyschnutia, potom treba hľadať veľkú zraniteľnosť vysýchania stromov v spôsobe ťažby dreva a nie v globálnom otepľovaní. Prečo? Lebo viac zadržanej vody v našich i v ktorýchkoľvek iných lesoch na svete posilňuje vitálny rast stromov intenzívnejšou fotosyntézou, vďaka ktorej sa viac uhlíka CO2 i slnečnej energie uloží v dreve. Len také lesy môžu byť zdravé a vitálne so zabezpečenou ochranou vody i biodiverzitou s častejčími a menej intenzívnejšími dažďami.
Takže ochrana našich i svetových lesov bude zabezpečená iba vtedy, ak sa nie len v lesoch, ale aj v poľnohospodársko-urbannej krajine bude nechávať viac dažďovej vody. Z lesa potrebujeme drevo. Drevo v lese bude optimálne rásť, keď bude mať viac vody. Tej bude viac, ak všetka dažďová voda z lesných ciest a zvážnic ostane v lese, ak všetky približovacie linky po ťažbe dreva budú zrekultivované tak, aby po nich nestekala dažďová voda do potoka a preč z lesa.
Naše lesy budú tiež v dobrej kondícií vtedy, ak sa zníži produkcia tepla z vysušenej poľnohospodársko-urbannej krajiny. Ako sa to dá dosiahnuť? Nuž jednoducho tak, aby viac dažďovej vody ostalo tak v poľnohospodárskej i urbannej krajine. Poľnohospodári by mali byť motivovaní orať po vrstevnici a nie po spádnici, mali by ošetrovať všetky poľné cesty vodozádržnými prvkami na zbieranie dažďovej vody, mali by zrevitalizovať všetky staré zerodované poľné cesty po ktorých nejazdia.
Starostovia miest a obcí by mali rozvinúť programy, aby zo zastrešených a spevnených plôch v intravilánoch miest a obcí sa mohla zbierať dažďová voda do zelených verejných priestoroch. Kompetentní za dopravnú infraštruktúru by mali projektovať manažment spevnených ciest tak, aby dažďová voda z rigolov pritekala do vodozádržných bazénov a nie do potokov. A čo vodohospodári? Nuž tí by sa mali prebudiť a uvedomiť, že s kanalizáciou potokov idú proti strategickej priorite Vlády. Ak si to nevšimli, tak im to pripomínam, že strategickou prioritou Vlády je VODA a nie betón. Mali by prestať snívať o kšeftovaní s reguláciou vodných tokov za eurofondy.
