Zanesená zrubová drevená hrádzka, vybudovaná v hlbokej eróznej ryhe asi pred 60. rokmi v Kotmanovej. Na sedimentoch v hrádzke vyrástli stromy a nikoho nenapadlo za celé toto obdobie hrádzku od sedimentov čistiť.
Na konferencii vo Vysokých Tatrách v roku 2010 som počul od profesorky Emílie Bednárovej ďalší „silný" argument, že Slovensko si nevie rady s vyčistením priehrad od nánosov a že je absolútne nemožné to urobiť v tisíckach objektov po Slovensku. Ak vzdeláva pani profesorka budúcich vodohospodárskych inžinierov týmto poznaním, tak nič dobré naše vodné hospodárstvo nečaká. Pôda má predsa ostať v krajine a musíme robiť všetko pre to, aby nebola spláchnutá do už vybudovaných priehrad.
Zrubová drevená hrádzka postavená tiež pred asi 60. rokmi v Radôstke na Kysuciach miestnymi ľuďmi, ktorí na jej vybudovanie nepotrebovali ani projekty, ani stavebné či vodoprávne konania a nieto ešte povolenie z Moskvy či Bruselu.
Prostí horali sa pritom nesťažovali ani Bratislave, ani Bruselu - tak, ako to urobila skupina asi 700 občanov na Slovensku, ktorí petíciou žiadali posúdiť dopady Programu revitalizácie krajiny na životné prostredie. Medzi podpísanými sú aj profesori, docenti či inžinieri, čo len svedčí o úpadku kultúry vzdelania a vedy na Slovensku. Akoby nevedeli, čo činia. Obyčajní ľudia vedeli predsa už dávno pred nimi, že keď vybudujú jednoduché opatrenia v okolí svojich príbytkov, tak svahy brehov tokov sa nezosunú a ich dno sa neprehĺbi. Navyše, pod hrádzkou sa vyhĺbi vodná jama, v ktorej prežijú vodné živočíchy i ryby aj v čase, keď začne potok vyschýnať. Na toto všetko sme zabudli. Naši odborníci dnes potrebujú už len úžernícke projekty, aby obhájili svoju pravdu a dôležitosť a z obyčajných ľudí urobili osoby závislé od rozhodnutí „vrchnosti" a to často bez kúska zodpovednosti. Toto je jedna z najvážnejších deformácií našej spoločnosti z čias bývalého režimu. V našich podmienkach sa len transformovala na syndróm „demokratického centralizmu".
Drevený stupeň v obci Matysová v povodí Popradu, vybudovaný asi pred 50. rokmi, jasne dokazuje, aké dôležité je stabilizovať dno koryta toku prehradením a s následným vytváraním vodných jám na prekysličovanie vody i prežitie rýb v horských bystrinách.
Drevený stupeň v Ždiari vo Východných Tatrách je aj žiaducim prvkom ekosystému vodného toku. Pred 15. rokmi odporcovia týchto riešení argumentovali, že je to prekážka pre migráciu rýb. Nuž, ak ide o ryby s barlami, tak asi to bude pravda. Ďalší nezmysel tých, ktorí sú ľahostajní k ochrane prírody a krajiny.
Asi 30 rokov starý drevený stupeň v Dunajove na Kysuciach úplne zapadá do scenérie vodného ekosystému. Na takéto riešenia sme tiež zabudli a teraz plodíme nezmysly v rámci hľadania protiargumentov, aby sme sa vyvinili z chýb, ktoré sme narobili svojim „odborným" prístupom v starostlivosti o krajinu.
Čo chýba týmto riešeniam? Podľa zdravého sedliackeho rozumu nič! Hrádzka v Železnej Breznici pri Zvolene, vybudovaná pred 20. rokmi, slúži rybám a človeku spôsobuje radosť, ak sa tam náhodne ocitne. Preto prosím expertov na vodné i lesné hospodárstvo a ekológiu - nestrápňujte sa pred laickou verejnosťou! Používajte v kritike vecné a zmysluplné argumenty, aby sa celá agenda posunula zmysluplne ďalej. V prospech našej krajiny a jej budúcich generácií.
