Opatrenia protipovodňovej ochrany uskutočňované na Slovensku v posledných desaťročiach boli koncepčne prioritne zamerané na čo najrýchlejší odtok dažďovej vody z povodia/ územia/krajiny v čo najväčšom množstve. Aj napriek tomu, že niektoré z nich boli formálne nazývané ako preventívne, svojou podstatou boli opatreniami na riešenie už vzniknutej povodňovej situácie.
Vznikli pritom aj vodné diela, priehrady či suché poldre, ktoré funkčne transformujú povodňové vlny a ochranné hrádze a v čase povodní ochraňujú najmä veľké mestské sídla.[1] Treba však zdôrazniť, že na Slovensku nie je možné zabezpečiť ochranu pred povodňami čisto hydrotechnickými opatreniami. Vzhľadom na horský reliéf, rozvetvenú riečnu sústavu a koncentráciu osídlenia v údoliach riek neexistujú na Slovensku lokality, v ktorých by vybudovanie vodných diel, ako súčasť účinnej ochrany pred povodňami, malo väčší ako lokálny význam.
Navyše, z hľadiska celoplošnej ochrany územia/krajiny pred povodňami, sú doteraz uplatňované riešenia v budúcnosti nerealizovateľné, a to nielen pre ich vysokú finančnú náročnosť. Z dlhodobého hľadiska sú tieto technické koncepcie nedostatočne účinné a vo väčšine prípadov sú ich opatrenia kontraproduktívne. V podmienkach vysokej intenzity zrážok a veľkých prívalových dažďov povodňovú situáciu ešte zhoršujú.
Realizované technické opatrenia protipovodňovej ochrany vo viacerých oblastiach Slovenska a v povodiach takmer všetkých väčších tokov nedostatočne zohľadňovali podstatu a dynamiku procesov a činností prebiehajúcich a vykonávaných na územiach povodí, v lesnej a poľnohospodárskej krajine, v urbánnych zónach, v intravilánoch miest a obcí, pri výstavbe dopravnej a priemyselnej infraštruktúry, pri projektovaní zastavaných plôch. Tie v posledných dvoch desaťročiach spôsobovali rast odtokov dažďovej vody z územia/ krajiny, ktoré v súčasnosti hrozivo prevyšujú kapacity vybudovaných technických protipovodňových opatrení.
Riešenie nie je v rozširovaní existujúcich a v budovaní nových, kapacitne väčších, sústav rýchlych odtokov dažďovej vody. Vzhľadom na dynamiku procesov prebiehajúcich v krajine budú po krátkej opäť neúčinné. Podstatu riešení je potrebné hľadať v celoplošnom integrovanom manažmente povodí, integrovanom manažmente súvislých území krajiny, v intravilánoch i extravilánoch miest a obcí, v ekosystémovom prístupe k vode a ku krajine ako celku. To je možné dosiahnuť len uplatňovaním princípov a postupov integrovaného manažmentu povodí/území/krajiny.
Prognózy potvrdzujú, že určujúcim faktorom budúceho hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja krajín a regiónov bude stabilný hydrologický režim v povodiach schopných lepšie odolávať extrémom počasia, bez ničivých povodní, procesov vysušovania krajiny a bez rizík ostatných živelných pohrôm. Takýto želateľný stav krajiny je možné dosiahnuť len tým, že pri realizácii hospodárskych aktivít v povodí/území/krajine sa budú uplatňovať ekosystémové postupy, ktoré posilňujú biodiverzitu a zlepšujú hydrologický režim.
Poznatky o hydrologickom režime vodných tokov na Slovensku potvrdzujú, že riziká extrémnych záplav, vysušovania krajiny a ostatné riziká živelných pohrôm sa budú v nasledujúcich rokoch zvyšovať, pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene v prístupe k využívaniu krajiny, v postupoch jej urbanizácie a k principiálnej zmene v hospodárení s vodou. Problémy sa budú exponenciálne prehlbovať, ak sa nezastaví predovšetkým nadmerné celoročné plošné odvodňovanie krajiny, ktoré vedie k jej prehrievaniu a vysušovaniu. Je potrebné komplexne revitalizovať krajinu tak, aby dochádzalo k prirodzenej obnove vôd v krajinnej štruktúre. To spätne vytvorí priaznivé predpoklady prevencie pred povodňami, suchom a ostatnými rizikami náhlych živelných pohrôm.
Doterajšie civilizačné aktivity v krajine v rôznej miere negatívne ovplyvňujú vodný režim. Je preto potrebné postupne systémovo a komplexne analyzovať jednotlivé povodia a územia a identifikovať tie aktivity a zásahy uplatňované pri hospodárskych činnostiach, ktoré negatívne ovplyvňujú vodný režim povodia/územia/krajiny. Je zároveň nevyhnutné určiť a špecifikovať tie opatrenia v rámci procesov revitalizácie krajiny, ktoré umožnia odstrániť a/alebo výrazne znížiť dôsledky najvýznamnejších negatívnych zásahov do krajiny.
„Hoci povodne sú prirodzeným javom, ľudská činnosť a také zasahovanie človeka do prírodných procesov, ako sú zmeny odtoku vody vplyvom urbanizácie poľnohospodárskej praxe a odlesňovania, podstatne zmenili situáciu v celých povodiach. To vystavuje zvýšenému riziku zaplavovaných území, ktoré sa stávajú zraniteľnejšími.
Ak je to len možné, nevhodné zasahovanie človeka do prírodných procesov treba v budúcnosti zastaviť, kompenzovať a zabrániť mu. Je nevyhnutné presadzovať vodohospodársku politiku, ktorá je v súlade s využívaním krajiny, ako aj ochranou životného prostredia a ochranou krajiny.
Základnou požiadavkou solidarity je nepresúvať vodohospodárske problémy z jedného regiónu do druhého. Vhodná stratégia pozostáva v trojstupňovom prístupe, v zachytení dažďovej vody, v jej retencii a v jej odvádzaní. To znamená urobiť všetko pre zachytenie dažďovej vody tam, kde padá a na jej zadržanie v lokalite. Prepustením vody do vodného toku je až posledným krokom. Opatrenia integrovaného riadenia vodných zdrojov pre celé povodie majú prednosť pred izolovaným manažmentom povodňových rizík." [2]
To je cesta, ktorú chce vytýčiť tento program. Slovensko bude môcť po nej bezpečne kráčať, bez obáv z toho, aby ktorákoľvek cesta na Slovensku k ničivým povodniam významne prispievala, alebo bola dokonca jednou z jej priamych príčin.
[1] Úsilie Slovenska riešiť ochranu pred povodňami vyvrcholilo v 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia vybudovaním sústavy vodných diel na Váhu. Vybudovanie veľkých vodných nádrží na hornom toku bolo možné za cenu veľkého presídľovania. Toto riešenie zabezpečilo ochranu na hlavnom toku Váhu, nie však na prítokoch. Ostané vybudované vodné diela nemajú väčšiu a účinnú schopnosť ochrany pred extrémnymi povodňami.
[2] Citát z dokumentu : Najlepšia prax protipovodňovej prevencie, protipovodňovej ochrany a zmierňovania povodní, vypracovaný v roku 2003 riaditeľmi z oblasti vodného hospodárstva krajín Európskej únie.
