S jedným z nich som sa dal do dlhšieho rozhovoru. Zaujímal sa o slovenský futbal a rozprával mi o jeho milovanom Diname Záhreb. Ja som mu ale položil inú otázku, takú, ktorá ma zaujíma už dlhšie. Ako je možné, že prímorskí obyvatelia a severní obyvatelia Chorvátska sa všeti cítia ako príslušníci jedného národa a ľudia medzi nimi sú už Bosniaci a Hercegovinčania...
Odpoveď bola pre mňa "neveriaceho" až desivá: "Lebo všetci sme katolíci a oni nie." Taký istý je aj rozdiel medzi Chorvátmi a Srbmi, oni sú pre zmenu ortodoxní, teda úhlavní nepriatelia. Jazyk v podstate rovnaký, pôvod rovnaký, národy medzi sebou bojujú len a len pre náboženstvo. Vlastne aj národy vznikli len na základe náboženstva...
Zaujímalo ma, či to považuje za normálne. Samozrejme, že nie. On proti Srbom nič nemá, ale na druhej strane je katolík... Takto to povedal, naoko nevinná veta...
Spýtal som sa aj na Bosnu a Hercegovinu. Tam sú čo? Moslimi, katlíci aj ortodoxní, znela odpoveď. Úžasná krajina, plná tolerancie, povedal som. To nie, tá krajina má všetko OKREM tolerancie. Neustále boje, nenávisť medzi susedmi, vyviedol ma z omylu...
Hovoril to bežným tónom, asi ako my ohovárame našu vládu, či sa hádame o futbale. On tým žije, pre neho sú tieto spory normálne.
Potom už musel preč, na druhý deň ráno hral a bolo už neskoro. Ostal som tam sedieť a v duchu som sa tešil, že som na Slovensku. Keby som sa narodil len o niekoľko sto kilometrov južnejšie, možno by som posudzoval ľudí podľa náboženstva a možno by som bol preto ochotný aj vraždiť... Desivá predstava...
