Príhod o maďarčine mám niekoľko. Napríklad si pamätám, ako som raz cestovala vlakom z Viedne do Bratislavy a dve spolucestujúce sa spolu rozprávali po maďarsky. Neviem, či boli Maďarky, alebo Slovenky hovoriace po maďarsky, v každom prípade sa rozprávali len medzi sebou, nečudovali sa, že ich maďarčine nerozumie napríklad sprievodca či iná „úradná osoba“, nehovorili nijako neprístojne nahlas ani inak sa nesprávali nijako nápadne. Keď sme vystupovali, jedna slovensky hovoriaca slečna poznamenala: Bóže, už sa neviem dočkať, kedy vystúpim, už to nemôžem počúvať.
Ani nehovorím o slove „Nemtudom“, ktoré sa v slovenskom slangu používa ako synonymum nechápavosti.
Aj na blogu sa objavovali články z ordinácie pána doktora o „vtipných príhodách“ postavených na nedokonalostiach Slovenčiny „maďarských spoluobčanov“.
Sú reči, ktoré sú jednoducho ne-cool. Nič sa nedá robiť. Snáď každý by chcel vedieť po francúzsky. Taliančina sa všeobecne považuje za krásnu. Na angličtinu sme si museli, chtiac-nechtiac zvyknúť, ale aspoň sa delíme na dva tábory. Jedným sa páči klasická britská angličtina, iným sa zdá byť frajerskejšie hovoriť americky. Ak však poviete, že sa vám páči nemčina, bude sa to považovať takmer za úchylku. Neraz som počula, že nemčina je „fašistický jazyk“. Iní sa uspokoja s tým, že je „škaredá“ a „tvrdá“. Sama, hoci nemčinu som sa naučila mať vyslovene rada, si pamätám, ako som kedysi išla na bicykli do Rakúska a kúsok za hraničným prechodom Berg (chvála bohu už je to len múzeum) ma na hrádzi zastavil policajt v uniforme a na plné hrdlo kričal „Halt!“ Tiež ma vtedy napadlo, priznávam sa, že nemčina je na takéto „Befehl-y“ ako stvorená. (Možno nie je ani náhoda, že v Slovenčine takto „zľudovelo“ akurát slovo Befehl.)
Cením si Rudiša, Českého spisovateľa, autora napríklad knižky Nebe pod Berlínem, ale aj sfilmovaného románu Grandhotel, že sa verejne priznáva k obdivu k nemčine. Konkrétne k jej logickej gramatickej štruktúre, ak sa nemýlim.Ja mám "svoju" nemčinu. Rádio Ö3 , ktoré bolo kulisa nedeľných rán. Bývali sme vtedy na sídlisku, do škôlky a do roboty (kto ako, ja do škôlky, rodičia do roboty ) sa muselo chodiť veľmi včas. Z Dúbravky do mesta nechodili ešte električky (zavedenie električkovej trati do Dúbravky bolo jedným z najväčších technických udalostí môjho raného detstva. Väčším, ako farebná televízia. ) a vozili sme sa autobusom - stoštovrkou. Na počúvanie rádia veľa času nebolo. Ale v nedeľu sa počúvalo Ö3 . A večer pozerali filmy na ORF. Jedna a dva. Hoci nemecky som sa naučila až oveľa neskôr, a celkom "klasicky", nemčina je kulisov detskej rannej pohody. Detských útulných večerov. Aj keby som nerozumela ani slovo, zvuk rakúskej nemčiny ma upokojuje. A mám aj "svoju" maďarčinu. Moja mama je z Košíc, hoci sama veľkú väčšinu života prežila v Bratislave. Mamina rodina bola trochu bláznivá a všetci hovorili po maďarsky. Aj moji starí rodičia, "ómama" a "ópapa". Keď ómama zomrela, mala som asi osem rokov a maďarsky som hovoriť prestala. Ópapa vedel po slovensky a ja som maďarčinu do dna zabudla. Mali sme vtedy záhradu na južnom Slovensku, v Dunajskej Lužnej. Chodievala som tam na bicykli a všetci hovorili po maďarsky. Mama sa chválila, že keď hovorí na trhu po maďarsky, dajú jej lacnejšie. Jediné, čo dnes po maďarsky viem, je Otčenáš a Zdravas Mária. Musela som sa ich modlievať. Vždy, keď sa odchádzalo od ómamy. Poď, ešte sa pomodlíme. Nemohla som to vystáť, ale nič sa nedalo robiť. A keď sme prišli do Dunajskej Lužnej, celkom výnimočne, aj s ómamou, muselo sa ísť do kaplnky a pobozkať sošku Panenky Márie. A pomodliť sa Otčenáš a Zdravas. Soška vraj bola z Lurdov. Bola v polorozpadnutej kamennej kaplnke zabalená v hrubej igelitovej plachte, aby na ňu nepršalo. Lenčo sme prišli do záhrady, ktorá vyzerala ako prales, musela som ísť s ómamou, ona odomkla kaplnku, vybalila Pannu Máriu zo zažltnutého igelitu a ja som ju musela pobozkať na hlavu. " Mi Atyánk, aki a mennyekben vagy, Szenteltessék meg a Te neved, Jöjjön el a Te országod, Legyen meg a Te akaratod ..." (Priznávam, musela som hľadať v google. Písať som maďarsky nikdy nevedela. ) K maďarčine som si zachovala zvláštny vzťah. Vždy, keď ju počujem, mám pocit, že "musím" rozumieť. Je mi veľmi blízka, ale nerozumiem nič. Je to však reč teplého leta južného Slovenska. Ranných nákupov na trhu. Dávne spomienky sa mi dnes zdajú ako zo sna. Pomaly blednú a ich rekvizity - kamenná kaplnka, Panenka Mária z Lurdov - im dodávajú magickú náladu. A to všetko po maďarsky. Maďarčina stelesňuje tieto najdávnejšie spomienky, svet, v ktorom bolo všetko v poriadku.
A mamin bratranec býval v Maďarsku. Akási rodina z ópapovej strany. Keď som mala asi desať rokov, boli sme ich navštíviť. Jedinýkrát v živote, v ich chate pri Balatone. Môj bratranec z neviem koľkého kolena, ktorého som videla tiež raz v živote, práve na tých prázdninách, bol nadšený rybár. O niekoľko rokov mladší odo mňa. Mal sieťku, ktorá sa strčila do vody a na hladinu sa nasypalo akési rybárske vnadidlo. Bol ešte malý, nesmel chytať ryby udicou. Iba tou sieťkou. Sieťka bola zakaždým plná maličkých rybičiek, ktoré vlieval do vedierka s vodou. Ale vedierko bolo primalé a rybičky sa v ňom začali dusiť. Pomaly ich čoraz viac plávalo hore bruchom. Ako militantný odborca rybačky a poľovačky (som ním doteraz) som to nemohla vystáť. Tajne som ich vylievala z vedierka späť do balatonskej vody. Keď na to bratranec prišiel, strašne sa hneval. Mŕtve rybičky potom dostávala mačka. Rodinný miláčik.
Ináč sme si však s bratrancom veľmi dobre rozumeli. Akosi detsky, hoci sme nehovorili jednou rečou. Ja som už vtedy vedela po maďarsky veľmi zle. Myslím, že maminy príbuzní to mame aj trochu zazlievali. Že ma maďarsky nenaučila. Mama sa vyhovárala, že ja nechcem. (Myslím, že mala pravdu.) Všetci ma nahovárali, aby som tam s bratrancom hovorila po maďarsky. Aj oni mali úplnú pravdu. Veď deti sa rýchlo učia. Akosi sme sa predsa len dohovorili. Ale bratranes sa mi trochu posmieval. Nie v zlom, len sa tak uškŕňal. Predpokladám, že som hovorila maďarsky s neznesiteľným slovenským prízvukom. Ako tie moje spolužiačky na hodinách latinčiny.
Niekto mi rozprával, že jeho otec je Maďar. Taký naozajstný, z Maďarska, nie z juhu Slovenska. A ten niekto sa ako dieťa začal kamarátiť z juho-slovenskými deťmi. Prišiel domov a vraj dostal od otca facku. Vraj jedinú v živote. Vraj takto teda po maďarsky hovoriť nebude. Pokazenou slovenskou maďarčinou. Keď oni sú Maďari. Naozajstní. Naozajstnejší.
Hovorí sa, že starí Prešpráci hovorili tromi rečami. Slovensky, maďarsky a nemecky. V našej rodine, na ktorú si už ani poriadne nepamätám, to platilo. Otcov starí otec bol vraj odniekiaľ z južnej Moravy a vedel len nemecky a maďarsky (ešte za monarchie). Jeho manželka, otcova stará mama, zas hovorila po slovensky. Nejako si už rozumeli. Ich dcéra, moja stará mama, už hovorila po Slovensky. Ale keď s mojou mamou chceli, aby som im ako malá nerozumela, hovorili po nemecky. Predpokladám, že so slovenským prízvukom. Pravdepodobne nijako bravúrne. Bola to ich nemčina. Ďalšia z nemčín môjho detstva.
Súčasná Bratislava si buduje "imidž" na starom obraze pôvodného Prešporku. Plné mesto akože-viedenských kaviarní. Tiež neviem prečo. Keď chce ísť turista do viedenskej kaviarne, môže rovno zájsť do Viedne. Alebo tam rovno ostať. (Veď koľkí si do Bratislavy len odskočia z Viedne). Spomíname na "Schönenaziho". Urobili sme z neho kultúrnu pamiatku starého mesta. Tvárime sa, akoby na celej Bratislave bola najzaujímavejšia jej rakúsko-uhorská minulosť. Ponúkame Sacher-Torty a Keiserschmarrn-y a kávu v hnčeku s portrétom Franza Josefa v kaviarni s bustov Franza Josefa. Kde vyhráva Mozart a valčíky. Tak neviem. Lebo k tomu patrí aj to, že občas niekto hovorí po maďarsky. A občas niekto hovorí po slovensky aj s maďarským prízvukom. Ktorý nie je a priori smiešny.
A ešte ma napadá, ako v Rakúsku nemajú radi slovanskú nemčinu. Ako sa cudzincom, hlavne Slovanom, hovorí Tschusch. A ako sa robia vtipy z tschusch-deutsch. To sú ale rasisti, tí Rakušáci, však?
