Katarina Kreislerová
Alica a Astra 1
Cestou som sa ešte zastavila v reštaurácii. Auto stálo v bočnej uličke. Zaparkované kolmo na chodník vyzeralo, akoby sa zahrýzalo do obrubníka. Rad áut navlečených na obrubník akoby nemohli povoliť stisk sánky. Ako bojové plemená psov, ktoré sa zahryznú a nepustia. Tie, ktoré tu stáli celý deň, boli pokryté námrazou. Tie opustené, ktoré za celý deň nikto nepohladkal. Možno už niekoľko dní. Majitelia sa možno boja chodiť autom. Na cestách je námraza. Niektorí nemajú zimné pneumatiky. Do práce chodia autobusom a auto sa celé dni trasie od zimy pred vchodom do domu. Ako malé psíky priviazané pred samoobsluhou o pouličnú lampu. So srsťou zježenou od zimy sa úpenlivo pozerajú na vysvietené vchodové dvere, z ktorých sála teplo a vôňa potravín. A vôňa ich pánov. Tak autá pokryté námrazou čakajú, kým sa oteplí. Zahryznuté do betónu chodníka, aby neodplávali. Iné sú tu len na okamih. Stačilo rýchlym pohybom skrútiť volant a zaparkovať. V sekvencii niekoľkých pohybov sa s ním rozlúčiť. Otočiť kľúčom v štartéri, vypnúť svetlá, zatiahnuť ručnú brzdu. Rýchle nacvičené pohyby v správnom slede. Vystúpiť, zabuchnúť za sebou dvere a stlačiť tlačidlo na kľúči. Auto zabliká a stíchn
