Krátke zhrnutie
Areál Anička v Košiciach je športovo rekreačná oblasť o rozlohe asi 4 ha v severnej časti mesta v blízkosti rieky Hornád. Pozostáva z pozemkov, bazénov, vodnej plochy a reštauračného zariadenia. Celú túto oblasť vlastnili Košice do roku 2002, keď to predali súkromnému investorovi za vtedajších 16 miliónov Sk. Investor bazén a priľahlé zariadenia čiastočne zmodernizoval, avšak od roku 2019 sa pokúša o predaj. Oslovil najprv mesto, ale aj súkromný sektor. Nikto o areál neprejavil za 6 rokov záujem. Až do tohto leta...
Plány mesta
Mestskí poslanci odklepli nákup za 1,6 milióna €. Primátor to obhajuje ako „investíciu do budúcnosti“ – vzniknúť má moderný športovo-rekreačný areál s bazénmi a športoviskami. Len nedávno bolo otvorené Národné olympijské centrum plaveckých športov Košice, takže vzniká duplicita. A podľa zápisnice z XXX. zasadnutia MZ Košice (26. jún 2025) sa náklady nekončia pri kúpe – na dostavbu a sprevádzkovanie bude potrebných minimálne 6 až 12 miliónov €. Reálna cena celého „projektu Anička“ tak môže atakovať 13 miliónov €.
Kde je teda problém?
Na prvý pohľad sa zdá, že ide len o legitímnu snahu získať späť zanedbané kúpalisko. V skutočnosti je to však ukážkový príklad zlyhania logiky štátneho (či mestského) hospodárenia. Tento areál mal ostať na súkromnom trhu a mesto nemalo do trhového procesu vôbec zasahovať. Privatizácia v minulosti bola dobrým krokom. Pokúsim sa to ilustrovať na troch všeobecných princípoch, ktoré vysvetľujú, prečo je takýto nákup nezmysel – a to nielen v prípade Aničky. Závery sú univerzálne platné.
Náklady obetovaných príležitostí
Jedným zo základných konceptov klasickej ekonómie sú takzvané náklady obetovaných príležitostí. Náznaky vidieť už v dielach Bastiata z prvej polovice 19. storočia, avšak exaktne boli zadefinované začiatkom 20. storočia Wieserom (1914). V krátkosti hovoria o tom, že náklady na určitý statok nie sú len tie, ktoré priamo zaplatíme, ale aj hodnota všetkých ostatných možností, ktorých sa musíme vzdať, keď zdroje použijeme na daný účel. V prípade Aničky to znamená, že 1,6 milióna eur (plus ďalších 6–12 miliónov na dobudovanie) nie je možné použiť na nič iné – napríklad na opravu ciest, modernizáciu MHD, školy, plaváreň v inej časti mesta, alebo úplne najlepšiu možnosť: ponechať tieto peniaze občanom. Reálna strata preto nie je iba suma na účte, ale všetky hodnoty, ktoré týmto rozhodnutím navždy zmizli z možností Košičanov.
Nemožnosť ekonomickej kalkulácie v socializme
Tu je potrebné dodefinovať socializmus z libertariánskeho pohľadu. Podľa klasickej marxistickej definície, ktorá je tak nejak väčšinovo známejšia, je socializmus také spoločenské usporiadanie, v ktorom sú výrobné prostriedky vo vlastníctve štátu.
Libertariánska definícia (Mises) je trocha všeobecnejšia a za hlavné znaky socializmu považuje predovšetkým rozsiahle prerozdeľovanie, nadmerný etatizmus, prílišné regulácie a rozhodovanie o zdrojoch mimo cenového mechanizmu. Inými slovami – nejde len o to, či továrne vlastní štát, ale o to, či štát či mesto zasahuje do hospodárenia natoľko, že deformuje trhovú spätnú väzbu. A práve tu sa dostávame k problému, ktorý Mises nazval nemožnosť ekonomickej kalkulácie v socializme (1920).
Trh poskytuje jasný signál – ceny, zisk a stratu – a vďaka nim podnikateľ vie, či zdroje použil dobre alebo zle. Ak podnikateľ dlhodobo poskytuje zlé služby, skrachuje. Byrokrat naproti tomu nič také nemá. Keď mesto kúpi Aničku, neexistuje spôsob, ako zistiť, či ide o efektívne rozhodnutie, pretože sa neobjaví žiadny „zisk“ alebo „strata“ v trhovom zmysle. Objaví sa len politická rétorika, že je to „dobrá investícia pre občanov“. Bez cien a súťaže však žiadna skutočná ekonomická kalkulácia nie je možná – a výsledok je vždy plytvanie. Netrhovým prvkom je už samotné kolektívne (mestské) vlastníctvo.
Prečo je kolektívne vlastníctvo problém?
Pri súkromnom vlastníctve má konkrétny vlastník jasnú motiváciu: ak spraví dobré rozhodnutie, získa; ak zlé, stratí. Je tu priamy vzťah medzi rozhodnutím a následkom.
V kolektívnom (mestskom, štátnom) vlastníctve tento vzťah mizne. Nikto nie je osobne zodpovedný za stratu a nikto nemá priamy prospech zo zisku. „Majiteľom“ je v podstate celé mesto, čo v praxi znamená, že nikto nie je skutočný majiteľ. A keďže občania ako kolektív nevedia denne rozhodovať o konkrétnych krokoch, prenášajú právomoci na byrokratov a politikov. Tí však nehospodária s vlastným, ale s cudzím – a teda ich motivácia šetriť a efektívne využívať zdroje je mizivá.
Výsledok? Rozhodnutia sa prijímajú na základe politickej výhodnosti, nie ekonomickej efektívnosti. Preto je už samotné kolektívne vlastníctvo zdrojom plytvania, ešte predtým, než sa pridajú ďalšie deformácie ako územný plán či regulácie. Tento jav je známy aj ako tragédia obecnej pastviny.
A čo v prípade zisku?
Tu je dôležité ešte dodať, že relatívnym plytvaním bude aj stav, v ktorom bude daný statok, v našom prípade areál Anička ziskový. Ako je to možné? Zisk areálu bude možný v prípade, keď náklady na prevádzku areálu budú menšie, ako zárobok. Občan si povie, že je to predsa ziskové, tak to netreba predávať a prináša to mestu peniaze. Lenže v tejto úvahe je skrytý problém a tým je alternatívne využitie zdrojov. To, že je areál „v pluse“, ešte neznamená, že ide o efektívne využitie peňazí.
Predstavme si, že mesto investuje 10 miliónov a každoročne dosiahne čistý zisk 100-tisíc €. Na papieri je to „ziskové“. No súkromný investor by možno tých istých 10 miliónov vedel zhodnotiť tak, že by prinášali nie stovky tisíc, ale milióny ročne – či už v inej športovej infraštruktúre, službách alebo úplne odlišnom odvetví.
Preto je dôležité chápať, že „mestský zisk“ je len ilúzia. V skutočnosti ide o stratu oproti hypotetickému lepšiemu využitiu zdrojov, ktoré by určil trh. Inými slovami: aj keď sa občanom bude ukazovať prebytok v rozpočte areálu, reálne celkové bohatstvo spoločnosti je nižšie, než by mohlo byť.
Bez trhového mechanizmu – ktorý funguje ako neustále iteratívne hľadanie optimálnej alokácie zdrojov – jednoducho nie je možné toto optimum nájsť. Byrokrat z magistrátu to nikdy nenájde.
Znalostný problém
Hayek (1945) upozornil na ďalší zásadný dôvod, prečo štátne alebo mestské rozhodovanie nemôže fungovať efektívne: nikto nemá k dispozícii všetky znalosti potrebné na správne hospodárenie so zdrojmi. Informácie o preferenciách, potrebách a možnostiach sú rozptýlené medzi tisíckami jednotlivcov. Občan vie lepšie, či potrebuje opraviť auto, investovať do bývania, kúpiť si bicykel alebo ísť s rodinou na dovolenku. Tieto informácie sa nikdy nedostanú na stôl primátora ani poslancov, nech by mali akokoľvek veľa poradných komisií.
Trh tento problém rieši elegantne: každý nákup a každá platba je hlasovaním o tom, čo má hodnotu. Cenový mechanizmus je v skutočnosti systémom prenosu rozptýlených znalostí – spája dohromady milióny rozhodnutí a premieňa ich na jasný signál, kde sa zdroje oplatí vložiť. Mesto takýto mechanizmus nemá. Má len hlasovanie poslancov, kde sa výsledok odvíja od lobingu, politických dohôd alebo toho, kto má bližšie k moci.
V prípade Aničky to znamená, že rozhodnutie o investovaní miliónov eur nevychádza z reálnych potrieb Košičanov, ale zo subjektívnych odhadov úzkej skupiny ľudí na magistráte. Tieto odhady priamo súvisia so stratégiou uspieť v nasledujúcich voľbách skrze rôzne populistické sľuby. Reálne znalosti občanov, ktoré by sa inak prejavili na trhu, sú úplne ignorované. Výsledkom je ďalšia ilúzia „rozvoja“, ktorá však v praxi vedie k neefektívnosti a strate bohatstva. Jediným dobrý riešením je adekvátne zníženie daní a umožnenie občanom, naložiť s danými peniazmi najefektívnejšie možne.
Záverom
Kúpa areálu Anička je jasným príkladom zlyhania etatizmu, v tomto prípade konkrétne košického magistrátu. Súdruhovia z mesta veria, že vedia lepšie než štvrť milióna ľudí, ako naložiť s ich peniazmi. Ak by šlo iba o jeden areál v jednom meste, možno by to vyzeralo ako bezvýznamná epizóda. Lenže tento problém je zakorenený v samotnej podstate štátu – v etatizme a do veľkej miery aj v demokracii samotnej. Jediný spôsob, ako eliminovať štátne plytvanie, je redukcia samotného štátu. Iná cesta z podstaty veci neexistuje – ako to už pred viac než storočím ukázali ekonómovia ako Wieser, Mises alebo Hayek.
Mimochodom, rovnaké argumenty možno aplikovať aj na existenciu samotného magistrátu. Koľko z vybraných daní sa v skutočnosti premietne do služieb pre občanov a koľko sa stratí na prevádzku samotného prerozdeľovacieho aparátu? Podrobné dáta sa hľadajú veľmi ťažko, respektíve extrahovať to z mestského rozpočtu je takmer nemožné. Ale teória hovorí jasne: ak by si občania objednávali služby priamo – napríklad cez konkurenčné súkromné správcovské spoločnosti – stálo by ich to menej a fungovalo by to lepšie než dnešný magistrát. Tak hovorí teória...
