V skutočnosti ide o štátom dotované nájomné byty. Akákoľvek dotácia, vrátane podpory bývania, nevyhnutne vytvára trhové deformácie, ktoré preniknú celou ekonomikou. S dotáciami a štátnou intervenciou zákonite prichádza lobing, klientelizmus, korupcia či monopolizácia. Výsledkom je nesprávne rozdelenie dostupných zdrojov a plytvanie. Spoločnosť ako celok následne nevyhnutne schudobnie v porovnaní so stavom, v ktorom by bývanie zabezpečoval voľný trh.
Takýto prístup by sa dal v istej miere akceptovať, ak by bol cielený na sociálne najslabšie skupiny. Vtedy má podobná pomoc svoje opodstatnenie. To, čo však navrhujú „rurálni socialisti“, je široká dostupnosť a štandardné vybavenie týchto bytov, čo úplne popiera princíp adresnej pomoci. Výsledné trhové deformácie, či už v podobe ústupu menších investorov, zníženia inovácií a podobne, budú preto omnoho výraznejšie, než keby štát podporoval iba obmedzený počet bytov pre najzraniteľnejších.
Okrem toho sa na tieto dotované byty budú skladať aj ľudia, ktorí už vlastné bývanie majú – či už formou zvýšených daní, alebo zadlžením budúcich generácií. To zjavne nie je spravodlivé. Prečo by mal napríklad niekto, kto spláca 30-ročnú hypotéku na byt či dom, prispievať cez vyššie dane na úplne štandardné byty, ktoré by inak dokázal zabezpečiť samotný trh? Takéto riešenie jednoducho postráda logiku. Dotácie totiž v konečnom dôsledku vždy znamenajú buď zvýšenie daňového zaťaženia, alebo navýšenie verejného dlhu.
Uznávam, že dostupnosť bývania je reálny problém, no štátom dotované nájomné byty v štandardnom prevedení ho nevyriešia. Naopak, zrejme spôsobia viac škody než úžitku.
Aby som neostal len pri kritike, čo by teda v oblasti nájomného bývania dávalo väčší zmysel?
Poskytnúť pozemky záujemcom o výstavbu za zvýhodnených podmienok. Hoci už aj toto môže trh do istej miery zdeformovať, nie až tak zásadne.
Upraviť celý stavebný zákon a dôsledne deregulovať sektor výstavby – a to naozaj, nie len naoko. Nie je nevyhnutné, aby normy presne určovali minimálnu rozlohu izby, či povinnosť mať pivnicu alebo balkón. Rovnako tak je zbytočne komplikovaný aj celý povoľovací proces. Problém so slávikmi je toho jasným príkladom.
Pokojne je možné znížiť DPH a ďalšie dane v stavebníctve. Áno, nerovnaké daňové sadzby tiež vytvárajú systémové deformácie (ako napríklad progresívne zdaňovanie), no ak si máme vybrať medzi vyššou a nižšou daňou, nižšia bude vždy lepšia. Dopad na rozpočet by nemusel byť taký drastický, ako dopad priamych dotácií.
Socializmus vždy zlyhá a snaha o jeho budovanie je dopredu odsúdená k stavu, ktorý alokuje dostupné zdroje vždy menej efektívne ako trh a je teda priamym dôsledkom všeobecného znižovania bohatstva v spoločnosti. A to, o čo sa títo „rurálni socialisti“ usilujú, inak nazvať ani nemožno. V konečnom dôsledku to bude len ďalší zo spôsobov, ako odčerpať bohatstvo od občanov do rúk štátu a niekoľkých spriaznených oligarchov.
