V Siles do polnoci dopĺňame tekutiny v miestnom pohostinstve v parku a nasledujúci deň nás čaká Sierra de Segura a asi 80 km po CM-412. Po raňajkách na detskom ihrisku spravíme menší nákup zásob a vyrazíme cez olivové sady. Stúpanie je nekonečné, snažíme sa ísť čo najúspornejšie, lebo smerom nahor pôjdeme väčšinu dňa. Vždy keď si trochu zapnem baterku, Silvo ma sekunduje, aby som šetrila, keby si ju náhodou s Oskim potrebovali so mnou vymeniť. Vezú totiž aj kompletný náklad. Sierra de Segura nás hneď očarí a doposiaľ ju považujeme za jeden z najkrajších národných parkov, ktoré sme v Španielsku prešli. Dokonca sme si povedali, že Segura by stála za samostatný výlet, aby človek stihol aspoň zlomok z toľkého množstva cyklistických a turistických chodníkov.
Na obed si ako obvykle nájdeme miestečko s výhľadom a Oski oddane pomáha s varením. Je to jeho najobľúbenejšia časť dňa. Jednoducho, keď chcete prežiť takéto putovanie s dieťaťom, treba ho zapojiť do všetkého, čo nevie pokaziť. Napúšťanie vody do fľašiek, tlačenie vozíka v kopci (aj keď bol často skôr doslova na príťaž, lebo sa na neho zavesil), príprava obeda, umývanie riadov v potoku... Vždy sa našla nejaká fun činnosť, aby sme mu vykompenzovali tie hodiny vo vozíku.
Po dlhom doobednom výšľape sa nám začína míňať voda, tak rovno začínam po Silvovi vrčať, že kde všade sú tie studne ako mi tvrdil. Okrem toho máme na obed cestoviny, ktoré treba tiež v niečom uvariť. Našťastie tesne pred vrcholom nachádzame tabuľku Fuente a Oski už cupitá s fľaškami.
Po obede si užívame parádnu hrebeňovku a híkame nad krasovými útvarmi dookola. Nasleduje ešte krajší zjazd, ale ja som vždy viac zamestnaná myšlienkou, nech sa tí dvaja neprevrátia.
K večeru prichádzame do maličkého La Toba, kde unavení bez dostatočnej batérie nachádzame malé pohostinstvo. Po pár pohovoroch s domácimi nám bufet otvorí osôbka s telefónom pri uchu skrývajúca sa na schodíkoch za domom. Dobíjame baterky a z majiteľky sa vykľuje Brazílčanka. Oski sa hrá s jej psíkmi, kým nám ona rozpráva o covide v Brazílii. Ja skoro nič nerozumiem, Silvo, ktorý sa doteraz vedel po španielsky max poďakovať, jej po druhom pive kladie otázky a vedú veľkú konverzáciu. Dodnes nechápem.
Chvíľu po tom, ako dopijeme neviem koľké pivo a vydáme sa na cestu, máme niekoľko pauzičiek na malú potrebu a nechtiac sa rozlúčime so Silvovým stojanom.
Prichádza golden hour, slnko začína dohorievať a nás čaká ešte celkom štreka do Pontones, kam prichádzame okolo 9 večer. Hotelík, ktorý sme mali vyhliadnutý (ale samozrejme nie zajednaný) je zatvorený a tak zastavím pána v montérkach na ceste, či nám neporadí iné ubytko. Pán vyberá mobil, obvolá pár kamošiek „Hola guapa“ a po asi treťom telefonáte nás čaká teta na druhom konci dediny, kde prenajíma izbu. Chýba nám však večera, obchody sú už zatvorené, tak letíme na druhý koniec dediny po hlavnej ceste do pohostinstva, kde varia (Pontones má dve časti – Ponton Bajo a Ponton Alto). Je už riadna tma, na hlavnej ceste zapíname naše diaľkové svetlá. Padáme do postele okolo 11 a druhý deň vyrážame skoro, aby sme stihli urobiť nákup. Dnes chceme konečne prespať v Sierra de Cazorla v lese. Osud má s nami však iné plány. Hneď po rannom nákupe si ideme nabrať v dedinskej studni vodu a Silvo si všimne, že má zlomenú špajlu na bajku. Snaží sa to opraviť, ale toto na kolene veru neurobí. Jedná sa o špajlu zadného kolesa, ktoré má integrovanú prehadzovačku. Náhradné so sebou máme iba tie na predné. Zisťujeme, ktorý servis má valcovačku a vie urobiť špajlu na mieru.
Voláme kamošom, či by náš problém vedeli cez telefón vysvetliť v „najbližšom“ servise, ktorý sa nachádza 30 km od nás. S pár opravármi si dopisujem cez whatssap (táto appka v Španielsku veľmi fičí, aj keď potrebujete dohodnúť ubytko a nedovoláte sa, je možné, že na whatssape vám odpovedia). Všetka snaha je však bez úspechu, až kým nepríde starý pán, ktorý na nás dlhšie číha z okna. Síce nemá číslo na taxík, ale zavolá políciu vo vedľajšom mestečku, kde mu číslo dajú. Prichádza mladý ostrieľaný taxikár a ten hneď volá známemu. Starček nás vyšle všetkých, že tam budeme isto dlho čakať a že on nám zatiaľ všetko postráži. Nechávame teda všetko, čo vlastníme pri ňom a odchádzame taxíkom. Keď prežijeme kľukatú cestu a pozdravíme sa so všetkými, ktorých náš šofér v okolitých obciach pozná, prichádzame k servisu. Je jedna hodina, slnko najvyššie ako to ide a servis má už siestu. Otvára o piatej. Tak sadáme do nízko nákladovej pizzérie oproti s veľkou hlučnou skupinkou latino stavbárov. A trávime tu dovolenku až do večera. Silvo sa trochu obáva, či nám to dajú dokopy, najmä kvôli bezdušovým kolesám s mliekom a valcovačke, ale Pedro v servise nemá najmenší problém.
Cestou naspäť mi je v taxíku na serpentínach už tak zle, až si tam zabudnem mobil a musím neskôr volať taxikárovi, aby sa s ním za nami vrátil. Každopádne, bajky nás aj so všetkými našimi vecami počkali, ujo len mávne rukou, že nemáme za čo a tak sa ideme vyspať na rovnaké ubytko, kde sme prespali predchádzajúcu noc - „Una noche mas“. Bolo nám to veru súdené, v skrini nachádzam Silvovu najobľúbenejšiu Patagonia Houdini bundu a v zástrčke moju nabíjačku.
Ráno nás teta vyprevádza a nechce veriť, kade ideme. Myslí si, že jej nerozumieme a tak opakuje desať krát, že cesta je tam jedine pre peších a že neprejdeme cez potok. Myslím, že potok bol v ten deň najmenší problém.
Ďakujem Danner Trail 2650, že ma preniesli po šikmých skalách pomedzi ovce s tým 30 kilovým bajkom a ďalšími x kilami batožiny.
V dosť silnom vetre prichádzame na planétu Mars. Nad hlavami nám krúžia obrovské dravce a na ceste okrem pastierov oviec na 30 kilometroch nestretáme žiadnych turistov. Míňame niekoľko útulní a v Refugio Campo del Espino sa zložíme na obed, aby sme si od vetra oddýchli.
Terén je za mňa na jednotku, žiadne kopce, pre ktoré by som tradične nadávala. Prechádzame trailom Bosques del Sur (GR-247) cez národné parky Sierras de Cazorla, Segura y las Villas.
Ďalšiu útulňu Refugio Rambla Seca míňame, keď Oski spí, tak na seba len pozrieme, že treba využiť a ťaháme ďalej.
Srdce mi poskočí, keď po hodinách opäť zbadám les namiesto depresívnej pustatiny. Prekvapili nás nádherné prastaré stromy, malo by sa tu nachádzať okolo 100 borovíc čiernych, ktoré majú viac ako 1300 rokov. Jedna borovica vo výške 1700 m.n.m. niesla venovanie slávnemu španielskemu prírodovedcovi (autor TV seriálu El Hombre y la Tierra).
Do Refugio Fuente Acero prichádzame tesne pred dažďom. Pri pohľade na túto zrúcaninu z hororu mi je clivo za predchádzajúcimi dvoma útulňami, ale nemáme už na výber.
Silvo sa vydáva na výpravu po vodu a vracia sa späť. Stretol anglicky hovoriacu rangerku, ktorá mu ozrejmila, že prameň máme kúsok za útulňou. Tak sa vyberú s Oskim, už začína dosť pršať a vracajú sa naspäť s veľkým zážitkom, lebo v lese videli krásneho jeleňa.
Po dokonalom jahodovom rizote s vínkom, ktoré Silvo vyčarí, spíme v tomto domčeku hrôzy ako zabití. Ráno musíme Oskiho z nášho rodinného king size spacáku Big Agnes vyduriť.
Na úvod dňa si na rozcvičku dva krát vyjdem šlapák, lebo mi niekde po ceste vypadne mobil. Zatiaľ čo ja zúfalo behám hore dole na bajku, Silvo s Oskim nájdu mobil kúsok pri nich.
Cez Cazorlu prechádzame do Sierra de Castril. Odpadávam z machom obrastených nízkych dubov, ktoré v ponurom počasí vytvárajú filmovú atmosféru.
Filmová atmoška pokračuje aj ďalej, keď vojdeme do nepochopiteľne lepkavého blata, na ktoré sa nabaľujú malé aj veľké kamene. Kolesá sa po chvíli prestávajú točiť, bicykle sa už nedajú ani tlačiť. Ručne s palicami to blato stierame dole každých pár metrov a potom zase odznova. Myslím, že som tu dosiahla svoje dno a chalani si to odniesli. Strašne nadávam, chvíľami plačem a som odporná na Oskiho, aj na Silva.
Pocit bezmocnosti našťastie prešiel, keď je po dvoch hodinách lepkavý úsek v Sierra de Castril za nami. Až si nezvyčajne užívam single track dole kopcom smerom k priehrade. Prekračujeme rieku Guadalentín, ktorej azúrová farba hojí moje rany na duši a všetci sa tešíme na neskorý obed v najbližšom mestečku.
Ako je už v Španielsku zvykom, deti sú tu nadovšetko a starší majiteľ z maličkého pohostinstva vyhráva Oskiho srdiečko, keď mu daruje niekoľko sladkostí a klobúk. Všade chodia spolu za ruky a musíme im spraviť spoločnú fotku. Po riadnej prestávke sadáme naspäť na bajky a pokračujeme ďalej kým sa pred nami nezačne vynárať Sierra de Baza.
Pred príjazdom do civilizácie v meste Baza zastavujeme na benzínke a Oski sa riadne vyblázni s vapkou, aby sme spláchli všetko blato z bicyklov aj vozíka.
Hotelík v Baze pri ceste na rýchle prespatie, ktorý som narýchlo vybrala počas obeda, bol trochu fail. Bol to takpovediac motorest pre kamionistov a Silvo ma skoro zabil. Oski si ale večer neskutočne užíva - pri benzínkových tapas si tancuje na španielske šlágre, míňa všetky naše drobné na automaty s hlúposťami a snaží sa ohúriť pocestné malé Španielky, ktoré mu jedna za druhou dávajú košom. Popri večernej idylke sa vzhľadom na počasie a našu únavu so Silvom dohodneme, že by sme to mohli zvrtnúť na pár dní k moru. Ráno mi však namiesto toho oznámi, že si to všetko premyslel a vyrážame smerom k púšti Gorafe.
Predchádzajúcu 2. časť môjho blogu si môžete prečítať tu:
Súvisiaci článok
Bikepacking po španielsky: Z Valencie cez Castilla-La Mancha
Po príhodách v Katalánsku nás čaká nový terén a ďalšie životné skúsenosti vo Valencii a Castilla-La Mancha. Časť druhá.
