Bikepacking po španielsky: Z Valencie cez Castilla-La Mancha

Predcházajúcu 1. časť môjho blogu si môžete prečítať tu:

Valencia a Dos Aguas

Z delty Rio Ebro prichádzame vlakom do Valencie, kde ostávame niekoľko dní. Čakajú nás tu naši známi Gabriele a Carmen, ktorých sme dva roky nevideli. Veľmi by nás chceli vziať za rodičmi, ale vzhľadom na situáciu s koronou sme to všetci vylúčili. Okrem nich ma tu ale čakali aj moje vysnívané Bedrock Sandals, ktoré mi do nášho odchodu nestihli prísť a tak mi ich baby z wilderoben poslali do Valencie.

Neviem sa rozhodnúť, čím začať, Valencia je nádherné mesto! Na bajkoch sa premávame 9 kilometrovým parkom Turia. Bol vytvorený v koryte rieky, ktorej tok kvôli záplavám odklonili. Míňame obrovské staré stromy, ihriská, ľudia cvičia jógu, behajú, slacklajnujú, čítajú knihy pri fontánach, učia sa korčulovať, sedia v kaviarničkách...Proste divoký západ. Obrovský Gulliver park, po ktorom by sa Oskar tak veľmi rád štveral je žiaľ kvôli korone zatvorený, ale veľdielom parku je aj tak Mesto umenia a vied, ktoré navrhol známy architekt Santiago Calatrava. Veľkolepá stavba je zážitok už zvonka, ale až vnútro nás odrovnalo. Oceanographicoa Bioparc sme si museli rozdeliť na dva dni.

Gabi s Carmen nás ďalší deň vezmú do prírodného parku Albufera. Miestny rybár nás povozí na člne, prevedie typickým rybárskym domčekom (barraca) a pri západe slnka rozpráva o rybolove a pestovaní ryže v tejto oblasti pre slávnu paella valenciana. Voda z lagúny sa postupne vytráca, kedysi bývala dokonca morská, dnes je sladká. Hniezdi tu veľké množstvo vtáctva.

Samozrejme, vyrazili sme aj na pláž. Je super mať so sebou lokálnych, ktorí nás zavedú aj mimo davov. More nie je priezračné ako na Costa Brave, skôr by som ho nazvala vysoko organické, ale Oskar žije naplno.

Vo Valencii sme urobili životné rozhodnutie poslať domov Oskiho bicykel spolu s našimi blatníkmi. Alebo skôr to, čo z nich po nehode v Priorate ostalo. Mysleli sme si, že blatníky sa zídu, aby po Oskim nestrieľalo blato a kamene, ale v zlom teréne boli skôr na príťaž. Ostávalo už len zohnať krabicu. Po tom, čo sme neúspešne obišli niekoľko španielskych samošiek, Silvovi trčali nohy z kontajnera na kartóny za sprievodu nechápavých pohľadov domácich.

Odľahčení vyrážame z Valencie smerom do Castilla-La Mancha. Silvo niekde vyňúral, že po ceste je pekné mestečko Dos Aguas, tak mierime na noc tam. Cestou máme zástavku v obchode, aby sme si kúpili našu aktuálnu hitovku – actimel. Osloví ma tu mladík z Kolumbie, ktorý nás chce sledovať na sociálnych sieťach a pýta si názvy profilov. Bolo mi strašne trápne a nakoniec som mu dala profil nášho wilderoben.

Chvíľku po mojej autogramiáde sa začne vynárať krásna scenéria, ale aj Oskiho každodenné „Mama kde budeme dnes bývať?!“ a ja by už som uvítala koniec dnešného putovania.

Dos Aguas nie je práve najnavštevovanejšou španielskou destináciou a z dvoch ubytiek je otvorené iba jedno, takže jasná voľba. Starší párik vlastní tento malý hotelík s reštauráciou pri ceste už asi celkom dlho, čo sa podpísalo aj  na ich „vzťahu“. Najskôr som sa snažila vylúštiť, o čom sa nonstop hádajú, ale keď som si niektoré ich vety preložila, tak som s tým prestala. Pán sa nás po prvotných oťukávačkách pýta, či mierime do Maroka. Vtedy sme si uvedomili, že odtiaľ pochádza, hoci prezradí, že desaťročia žije v Španielsku. V jeho očiach vidím záblesk, keď mu spomenieme, že sme v Maroku na pár miestach boli. Tým sa ale skončí jeho chvíľka nostalgie a pokračuje v slovnom zhadzovaní svojej ženy, ktorá mu to pohotovo opláca.

Večer kričím od bolesti, síce nahodená vo funkčnej Patagonia výbave, ale nakrémovať sa opalovákom sa mi cez deň nechcelo.

Noc v tomto „Twin Peaks“ prežijeme na pozadí ich hádok a strašného škripotu vetra a ráno sa cestou stavíme na detskom ihrisku zjesť nejaké raňajky zo samošky. Romantické raňajky u našich domácich sme radšej odmietli.

Rútime sa hlavnou cestou cez kopce, no neskôr na pokyn Komootu zídeme na vedľajšie serpentíny.

Čoskoro však prichádza zdrvujúce zistenie, že tu chýba cesta a vodná priehrada pred nami nám dáva jedine možnosť preplávať. Zvážili sme obchádzku jazera húštinou, ale svah je príliš strmý na to, aby sme to zvládli. Otáčame sa a postupne začíname chápať, že Komootu netreba bezhlavo veriť.

Pokračujeme teda menšou 17km okľukou, na obed sa ovlažíme v rieke pri dedinke Casas del Rio pod starým vodným mlynom a k večeru prekračujeme hranice regiónu Castilla-La Mancha.

Okolo siedmej večer je stále ďaleko do cieľa a ja začínam tradične zazerať za Silvom, že je nám s Oskim už dlho. Vtedy si pri väčšom zjazde prašnou cestou do kaňonu rieky Júcar všimnem, že koleso na Oskiho Thule vozíku vyzerá, že každú chvíľu vyskočí. Kričím čo to dá, ale Silvo vôbec nepočuje. Musím sa teda odvážiť ich v zjazde dohnať, aby som ho stopla. Najbližšiu hodinku Silvo opravuje na kolene špajle a potom záverečná rovinka popri rieke až do mestečka Alcala del Júcar. Ako bonus po celom dni prekvapení na mňa pod mostom útočí asi najväčšia kobylka na planéte a ja skoro padám z bicykla.

Na bicykli cez Castilla-La Mancha - Albacete a Via Verde de Don Quijote

Vzhľadom na to, že sme prišli neskoro večer a vozík si pýta generálku, ostávame v Alcala del Júcar o noc dlhšie. Dá sa tu kúpať v rieke, preskúmať pevnosť týčiacu sa nad mestom a Oski sa preháňa s nanukom v ruke celý deň po ihrisku. Silvo sa zatiaľ pol dňa morduje s centrovaním kolesa na Thulečku. Na večer sa spolu ponevierame po úzkych uličkách pod hradom a okolitými jaskynnými domčekmi a starý rímsky most mi pripomína ten zo Sarajeva.

V skalách kaňonu žije veľa lastovičiek, ktoré nás v ráno odchodu sprevádzajú po ceste do mesta Albacete. Oski si vyspevuje s okolitým vtáctvom v príjemnom rannom vánku, všetko hrá.

Až kým nás Komoot nezavedie dole z cesty a nevojdeme do bujnej vegetácie popri rieke, tesne pred mestečkom Jorquera.

Najprv sa na tom bavíme, postupne sa bojím, aby som si blúzočku opäť nedotrhala od divých ruží a rôznych druhov ostružín, ale neskôr mi prestáva na oblečení záležať a mám reálne obavy o Oskiho kožu. Začínam peniť, Silvo ide čo najviac popredu, aby ma nemusel počúvať. Zosadáme z bajkov a tlačíme cez húštinu. Oski skacká v metrovej tráve a bojuje s bodliakmi, ale už sme za polovicou a po tom, čím sme si prešli, sa fakt nechceme vracať. Máme za sebou už dobrých 15 km.

Mordor sa končí po dvoch hodinách. Oskiho vozík je totálne obstrieľaný divým jačmeňom a naše lýtka, ruky a veci sú celé od krvi. Našťastie to netrvá večne a cestička nás vypľuje z lesa hneď vedľa novovybudovaných mini eko hotelíkov, ktoré sa tu úplne nečakane objavili za kríkmi.

Potom začínam pociťovať, že sme naozaj v Castilla-La Mancha - obrobené políčka všade, kam oko dovidí, cez jedno si to musíme strihnúť. Podliezam niekoľko ostnatých drôtov a potkýnam sa o ďatelinu, pričom sa strašne dohádame a teplota stúpa.

Keď konečne dopedálujeme do mesta Albacete, zo Silvových brzdových platničiek už nezostalo vôbec nič a tak ideme rovno do servisu biycklov, ktorý má podľa Google dobré recenzie. Google nesklamal - týpci v bajk shope sú ohromní. Hneď odkladajú všetku prácu, venujú sa nám a ponúkajú nás chladenou vodou. Citím, že pútnici majú v Španielsku naozaj špeciálne postavenie.

Naše ubytko v Albacete, ktoré sme našli cez Airbnb bolo asi najlacnejšie, aké sme mali za to, čo to bolo – vila s bazénom, kde s nami prebýva iba majiteľ a jeho svorka ostrých psíkov. Na zvyšok večera je teda program jasný - Oski so Silvom sa rochnia vo vode a ja som pohodená na lehátku pri nich a fúkam si doráňané hnáty.

Ďalší deň sa napriek všetkému opäť tešíme na cestu – sme zvedaví na španielske Vias Verdes. Tento cyklistický chodník bol vybudovaný zo siete starých železníc. Míňame zachované zrúcaniny budov, ktoré kedysi slúžili ako železničné stanice.

Prechádzame časťou Via Verde Ruta De Don Quijote, ktorá nás kde tu pobaví aj soškami, grafitmi, alebo figurínami Quijota a jeho koňa. Bývalé železnice tu boli strategicky vybudované ešte v časoch španielskej občianskej vojny, teda v 30-tych rokoch 20. storočia. Dnes ich už strážia iba zajace, jašterice, dravce a iné neznáme tvory, ktoré nás znenazdajky prekvapia šprintom cez našu dráhu a zalezú do obrovských dier popri ceste.

Žiadne autá, minimum cyklistov a Silvo zapína reprák, aby sme na tej nekonečnej rovinke nezaspali. Nejaké to vzrúšo prinesú tunely, ktoré sú často bez osvetlenia, niekedy strašidelne dlhé, je v nich značne chladno a pištia v nich netopiere. Kvapkajúca voda zo stropu mi nie je v tejto kombinácii úplne príjemná. Oski je naopak z tohto hororu nadšený a posledný tunel si dokonca vykračuje peši.

Ako je už naším dobrým zvykom, na ubytko v mestečku Alcaraz prichádzame neskoro večer. Druhý deň má pršať, takže opäť ostávame o deň dlhšie a divíme sa, že toto pekné mesto vôbec nie je v bedekri.

Večer sedíme v krčmičke nad námestím, cpeme sa nezdravými vysmážanými tapas, kým domáci pozerajú v telke býčie zápasy a na stenách visia staré fotky z býčich zápasov, ktoré sa niekedy odohrávali práve na námestíčku pod nami.

Keď sa ďalší deň pohneme ďalej a Silvo hneď odbáča z hlavnej cesty niekam do blata, kde musí otvoriť bránu s nápisom „súkromný pozemok“, šípim problémy.

Výdatný dážď v predchádzajúci deň síce priniesol čerstvý vzduch, ale naše plášte na bajkoch mali od čerstvosti ďaleko. Blato sa nám celkom slušne lepí na kolesá, ale stále sa otáčajú. Čo znamená „lepivé blato“ sme tak pochopili až o pár dní neskôr. Cez farmy sme si niekoľko krát fajne zaposilovali tlačením bicyklov na sekciách hike-a-bike a niekoľko krát sme prechádzali cez rôzne brány.

O hodinku začíname trochu blúdiť a práve, keď sa Silvo snaží dohodnúť s Komootom, kade ďalej, objaví sa prvý džíp. A hneď na to druhý. Skoro mi z rúk spadne Oski tlačiaci v tej chvíli do trávy. Farmári v džípoch nám dávajú tónom hlasu jasne najavo, že tam nemáme čo hľadať a ja sa ich snažím obmäkčiť tvrdením, že sme sa stratili. Vtedy začnú na zem kresliť rôzne mapy a keď vyslovia slovo „asfalt“, na Silvovej tvári badám sklamanie.

Posielajú nás na super cestu bez prekážok - ja šťastná, Silvo unudený k smrti. Dva krát zazrieme aj stáda koní, žijúce si svoje slobodné životy. O pár kilometrov vychádzame na asfaltku, Silvo s Komootom majú ešte jeden neúspešný pokus hodiť nás mimo cesty, ale ten končí kozou obmotanou o bicykel a obedom s výhľadom na Sierra de Seguru. Potom sa musíme opäť vrátiť na asfalt.

Starou cestou, kde až na jedno auto naozaj nestretáme nikoho sa nevieme nabažiť výhľadmi na Sierru. Športová jazda a vôňa borovíc Oskiho uspí. 

Prichádzame do mesta Riopar, ktorý má starú a novú časť, my si vyberáme na prechádzku tú starú (Riopar Viejo) s krásnym výhľadom. Trochu aj ľutujeme, že sme si nebookli ubytko z množstva „casas rurales“, ktoré sú tu ako z filmu a v okolí je aj plno turistických chodníkov.

Posledná časť dňa je už len príjemný zjazd asfaltkou a opäť ma to prinúti zabudnúť na ranné nástrahy. Prekračujeme hranice Andalúzie a ubytujeme sa v meste Siles, kde Oski takmer do polnoci lieta na ihrisku v parku so španielskymi chicas a my pivkujeme s výhľadom na národné parky Sierra de Cazorla a Sierra de Segura a olivové sady. V Andalúzii nás čaká niekoľko krásnych, ale aj náročných týždňov, o ktorých vám napíšem v ďalšej časti.