Bikepacking po španielsky: Andalúzia - z púšte Gorafe na pláž v Cabo de Gata

Vyrážame z motelu pri ceste v mestečku Baza. Stavíme sa nakúpiť potraviny spolu s kamionistami a kúsok cesty ideme po Via Verde de la Sierra de Baza (bývalá trať železnice) smerom do púšte Gorafe. Na túto časť trasy sa Silvo veľmi tešil. Existovali dve alternatívy ako sa dostať do mestečka Gorafe. Prvá bola ľahká po asfalte a tá druhá krížom cez púšť z opačnej strany. Vybral si tú druhú, tabuľa na múre s nápisom „súkromný pozemok“, ku ktorej po niekoľkých hodinách prichádzame, nás ani náhodou nemôže zastaviť. Veď Komoot nám za bránou ukazuje zaručenú cyklotrasu. Pozerám na Silva, či sa úplne zbláznil, ja cez ten plot určite nepoleziem. Ale ako vždy, do 10 minút vidím samú seba ako mu pomáham prehadzovať bicykel cez dvojmetrovú železnú bránu, zhlboka sa nadýchnem a šliapem do pedálov čo to dá, nech nás tam nikto nenačape.

V skratke: prechádzame cez dve obrovské farmy, čiže dva krát preskakujeme plot so všetkými vecami (20kg),  bajkami (30kg), vozíkom a dieťaťom (35kg). Niekde medzi tými farmami nás začínajú naháňať veľké a dosť naštvané psy. Absolvujem pád do blata. Je neskutočné teplo, veď púšť je za rohom a do toho nás žerie roj komárov. Nakoniec však prídeme do bodu, kde sa má nachádzať most a ten je spadnutý. Ubytko je síce od nás iba 4km, no musíme sa cez tie farmy so psami zase pekne vrátiť, lebo prúd rieky je tu veľmi silný. Ten pocit, keď cez nejaké miesto rýchlo prebehnete, že veď aj tak sa sem už nikdy nebudete vracať a nakoniec si vás pozrú utekať tade dva krát. Život so Silvom. Opäť mi v hlave ide ten film o našom rozvodovom konaní. Takže si to ideme celé naspäť, plus ďalších 30 km obchádzka cez prašné polia a do mesta Gorafe prichádzame okolo ôsmej večer.

Silvo má šťastie, scenéria okolitej púšte ma ku koncu dňa obmäkčí. Navyše nás tu čaká skvelé ubytko v jaskynnom domčeku, čo je v tomto regióne celkom časté. „Cueva“ (jaskyňa) totiž udrží fajný chládok aj počas horúčav. Majiteľku jaskyne čakáme v malej krčmičke, kde borci hrajú flamenco a my s „Clarou“ (pivo s citrónovou fantou) v ruke nasávame atmosféru Andalúzie.

Ostávame dve noci, lebo Silvo je rozhodnutý, že druhý deň musíme vidieť púšť. V tej horúčave sa mi tam spočiatku fakt nechce, je mierne zamračené a hrozné dusno, ale samozrejme že nakoniec idem. A priznávam, že si jazdu bez batožiny užívam.

Tvary zerodovaných pieskovcových kopcov, ktoré tu pred tisícročiami vyformovala rieka, menia so zapadajúcim slnkom farby a nám sa tie pohľady vrývajú do pamäte počas rýchlej jazdy s presne nula turistami.

Po golden hour prichádza pink hour, ktorá predstavuje niekoľko minútový prah medzi horúcim dňom a hviezdnatou nocou a my upaľujeme naspäť do našej cuevy, aby sme sa tam niekde v púšti celkom nestratili.

Na večeru ako správna matka zabezpečím pre Oskara tapas zdarma, ktoré dostaneme k pivku. Veď ktoré dieťa nemiluje vyprážané chobotničky?

Druhý deň ráno vyrážame v jemnom mrholení do Guadixu, odkiaľ plánujeme naskočiť na vlak do Almérie. Cestou si prvý krát všimneme v diaľke aj zasnežené vrcholky Sierra Nevady, ktorá nechýba v Silvovom itinerári. Po príchode na maličkú stanicu v Guadixe nám však technik oznámi, že najbližší vlak nás nevezme. Toto riešime s vlakmi často – naše bicykle môžeme vziať iba do vlakov označených MD (media distancia). Sadáme si na vonkajšiu lavičku a civíme do mapy, keď sa zrazu technik vracia a oznamuje, že zavolal kolegom vo vlaku a vezmú nás. Viva Espana! Prichádza vlak, dvaja sprievodcovia, výpravca a vlak vedúci prídu okamžite k nám a krútia hlavami, že ale toto nie sú len bicykle, veď máme toho strašne veľa... O minútu neskôr nám všetci pomáhajú naložiť na vlak všetko čo máme, vyrážame a ja vykrikujem „gracias“ na všetky strany. Z vlaku sledujeme púšť Tabernas, ktorá bola dejiskom rôznych „spagetti westernov“, najmä filmov od Sergia Leone. Som v šoku, že aj tu vidno fóliovníky na pestovanie ovocia.

V Almérii sa ubytujeme v centre v nezvyčajne parádnom hoteli, ktorý je zrejme kvôli Covidu veľmi lacný a bajky nám uschovajú do konferenčnej miestnosti. Pred hotelom je lavička so sochou Johna Lennona, ktorý v Almérii začal písať skladbu Strawberry Fields Forever. Počas tejto mojej jednodňovej dovolenky od bicykla blúdime historickými uličkami a bulvármi. Narazíme na bar Casa de Puga, otvorený od roku 1870, kde si „užijeme“ tradičné tapas – s Oskim tradične trapas. Taktiež nás riadne vybehá v pevnosti Alcazaba, ktorá sa týči nad mestom a Silvo mi celý žhavý menuje filmové trháky, ktoré sa tu natáčali vrátane Game of Thrones. Svet sa asi delí na tých, ktorí túto ságu pozerali a mňa.

Keďže podľa predpovede má nasledujúce dni pršať, pozmeníme trochu plány a pred ďalšími horami sa vydávame na pobrežie do prírodného parku Cabo de Gata, ktorý má vraj podľa Silva najnižší ročný priemer zrážok v Španielsku. Začiatok je trošku namáhavý, ideme po trase Eurovela, ktoré nás miestami vezme až na pláž, kde sa ryjeme pieskom. Sú momenty, keď sa proste naštvem, naskočím na bajk a snažím sa to čo najrýchlejšie prepedálovať, ale nakoniec len padám na zem. Našťastie piesok je mäkký a aj keď som top frfloš, smejem sa na tom.

Pastier so stádom ovečiek na pláži nás tiež celkom pobaví.

Keď sa ale vyštveráme do kopcov, mlčky hltáme všetky scenérie, ktorými nás toto krásne sopečné pobrežie uvíta.

Je tu kopec skrytých pláží, my sa hádžeme do vody na Playa de Monsul. Silvo mi ako odborník (okrem iného aj) na filmy nezabudne dvesto krát povedať, že sa tu natáčal aj Indiana Jones and the Last Crusade, Neverending Story a neviem čo ešte.

Keď sa začne zvečerievať, pokračujeme cez San José, veľmi pekné mestečko s bielymi domčekmi a my máme feeling ako niekde v Mexiku. Celkovo na nás Cabo urobilo super dojem, ešte tu našťastie chýbajú veľké hotelové komplexy a je tu čo objavovať.

Do kempingu Los Escullos prichádzame ako vždy neskoro večer. Chytíme pekný bungalov, ktorý nie je najlacnejší, ale po dlhej dobe oceňujeme ihrisko hneď vedľa malej reštiky a bazéna. Konečne tak trochu dovolenka! Zdržíme sa dve noci a potom vyrážame do Mojácaru. Je to pre nás celkom zachádzka späť, ale sme zvedaví, lebo tu vraj dovolenkuje veľa domácich. Opäť sa driapeme zákrutami po hlavnej ceste a baštíme výhľady. Keď dopedálujeme k bývalým baniam na zlato v meste Rodalquilar, ktoré tu ostali opustené od 60-tych rokov, schádzame na gravel. Neskôr míňame aj prázdne banícke dedinky.

Príchod do Mojácaru sprevádzajú serpentíny po pobreží, skoro nás zrazí týpek užívajúci si športovú jazdu. Pri zatáčkach mu desivo škrípu kolesá a neskôr na neho narazíme v malom bare po ceste, kde si smädní užívame tinto de verano (víno-sóda-sprite).  

Mojácar má dve časti, starú časť v kopcoch a párty časť pri pláži. Vyberáme si párty časť, kvôli pláži. Ubytujeme sa v penzióniku u príjemného Francúza s bohovským psíkom Jackom (ktorý je neuveriteľným krížencom mamy labradorky a otca Jacka Russela) a dážď nás presvedčí ostať o jednu noc dlhšie. Namiesto plaviek sa hrejem na pláži v nepremokavej Patagonia bunde na bajk. Oski si pláž napriek všetkému a počko mu je úplne ukradnuté. Z Mojácaru, ktorý sa nachádza pri Sierra Cabrera, sa nakoniec rozhodneme vrátiť späť, hoci sme pôvodne plánovali vyraziť práve cez Sierru. Hneď za mestom som na nepríjemnej stezke pri pláži v nesnázích a Silvo je s Oskym a vozíkom kilometre vpredu ako obvykle.

Našťastie sa objavia dvaja cyklisti, ktorí mi pomôžu potlačiť bajk do strmého kopca po riadnych šutroch. Nechápem ako to tí dvaja dali na šupu hore aj s Thulečkom. Neskôr míňame krásnu pláž Playa de los Muertos.

Ideme čo to dá a dostávame sa do Las Negras, ktoré je pre nás tak trochu sklamaním, hoci na internete túto časť Caba ospevovali. Stále sme mimo sezónu, všetko v kempe okrem fajného bazénika je zatvorené a mestečko Las Negras hneď vedľa má fakt zúfalú pláž, hoci s pekným výhľadom na okolité útesy.

Z kempu vyrážame po gravel ceste, mne je dosť ťažko z dusného vzduchu, ale pohľad na čerstvo prevrátené auto pod cestou, ktorou ideme, ma celkom preberie. Stretávame tu dvoch bajkerov, ktorí sú tiež netradične na e-bikoch. Jeden z nich má tak po 60tke a keď vidí Oskiho, hneď sa s nami chce odfotiť. Ukazuje pri tom na bajk a smeje sa, že vďaka svojej mašine má proste o 30 rokov menej.

Až teraz, keď sa vraciame spolovice tou istou časťou späť do Almérky zisťujeme, prečo sme pri malom kostolíku uprostred polí, kde bol strašný zápach hnojiva, videli turistov s foťákmi. Kostol bol dejiskom známeho románu Bodas de Sangre (Krvavá svadba) a natáčalo sa tu viacero westernov, samozrejme vrátane tých od Sergia Leoneho.

Scénky z westernov sa mi tu však prelínajú s aktuálnejšou témou mikroplastov a novodobým otroctvom. Ako prechádzame cez polia, vietor rozhadzuje kusy fólií z okolitých plantáži, kde sa pestuje ovocie a zelenina pre celú Európu. Často sa táto časť Španielska pri Almérii nazýva Sea of Plastic (more plastov) a je ju vraj vidno aj z vesmíru. Moje zdesenie okolitým znečistením sa stupňuje, keď zbadám traktor, ktorý pluhom preoráva všetok bordel pekne do pôdy. Stretávame robotníkov – migrantov, ktorí sú tu okrem nás jediní cyklisti, avšak oni sa na rozdiel od nás presúvajú do práce na priľahlých farmách. Neskôr míňame obrovské slumy, bez základných potrieb, kde pracovníci z fóliovníkov bývajú so svojimi rodinami.

Niekedy sú tie obrovské fóliovníky hneď pri ceste a len jazdou okolo na mňa sála strašné teplo. Vonku je teplota okolo 35 stupňov a neviem si ani predstaviť, v akých podmienkach tam môžu pracovať. Časť s fóliovníkmi sa kontrastne vystrieda s národným parkom a golfovými rezortmi a my opäť vchádzame do Almérie. Ideme však rovno na vlakovú stanicu. Ďalšou zástavkou je Guadix, kde tento krát aj prenocujeme. Podobne ako v Gorafe, aj v Guadixe je veľa jaskynných ubytiek. Prespíme v jednom z nich a ráno vyrážame do Sierra Nevady. V Guadixe by sme nabudúce určite radi strávili viac času. Pred nami je však doslova vrchol nášho putovania po Andalúzií – Pico de Veleta (3394m) v Sierra Nevade.

Predchádzajúcu 3. časť môjho blogu si môžete prečítať tu: