Neodídem radšej? Som Ti iba na ťarchu. Načo sa snažiť, keďaj tak pomocnú ruku neprijmeš? Nedovolíš mi ju ani vystrieť.
V poslednej dobe sa mi viackrát stalo, že som si radšej„zakúsla“ do jazyka, akoby som Ti niečo mala povedať. Opäť sa mi totiž vynoríotázka: „Veď načo Ti čosi hovoriť? Načo! Aj tak povieš dačo, čo mi vyrazí dychalebo sa mi v očiach vynoria slzy...“ Alebo upokojujúca druhá fráza vo mnemi povie: „Zvykla som si na Tvoje odstrkovanie.“ A tým si to nejakov sebe vyriešim a dám si tomu ten „správny“ dôvod, prečo je to celétakéto. Viem, nie príliš rozumné. Ale...
Premýšľam. Možno dám „odstup“. Už to nie je to čo bývalo...
Bojovať? Hm... nejako momentálne neviem odpovedať.A možno ani nechcem zdvihnúť meč. Dookola sa mi točí v hlave párviet, ktoré hovoríš možno len tak, aby si ma upokojil. No ja som ich už asiprijala ako za pravdivé i keď od pravdy majú ďaleko. Nechcel si, aby somsa podľa nich správala a riadila. No prečo teda potom skrývaš svojeozajstné city a to čo prežívaš, iba za nejaké holé a blbé frázy?A teraz pozri ako sme dopadli.
Nedovolíš mi bojovať za Tvoje družstvo. Dúfam sa to zmenía podáš mi dres s farbou Tvojho tímu. Ja mám teraz zviazané ruky.Hm... možno iba „z trucu“. Možno... No teraz to tak cítim a iba ťažkooklamem seba a svoje pocity. Nevládzem ďalej počúvať takéto slová, vety,či poznámky. Nemám síl.
Snáď sa čoskoro uvidíme a budeme fandiť rovnakej farbedresov...
foto - internet
