Matka štyroch detí, ktorá každodenne vstáva a žije pre ne. Žije a stará sa o ne od ich narodenia. Zanedbáva seba, svoje záujmy, prácu lebo sa chce naplno venovať im. A po tých desiatich rokoch, kedy najstrašie už chodí do školy a najmladšie prekročilo hranicu troch rokov, mení svoje "zamestnanie" v domácnosti na skutočnú prácu.
Príde do firmy na pohovor s celkom malou dušičkou a neistým hlasom uchádzať sa o zamestananie. Namiesto toho, aby smelo a hrdo vyhlásila: "Mám odvahu starať sa o malý kolektív." Veď kto to zvládol za tie roky s deťmi? Kto podstupoval denne stres, nátlak či záťažové situácie viac než ona? A presa to všetko zniesla a prekonala. Ak jedno dieťa chcelo cikať, druhé v tú istú chvíľu bolo hladné, tretie plakalo a štvrté kričalo a robilo neplechu.
Jej "práca" sa začínala omnoho skôr ako jej ratolesti vstali a končila oveľa neskôr ako ich sama uložila. Jej pracovnou dobou bola nepretržitá 24-hodinová pohotovosť. Nonstop.
A predsa, z pohovru odchádza z neúspechom hoci by mala dostať diplom. Diplom za to, že to všetko zvládla. Pretože rozvinula svoju osobnosť. Dokázala byť darom pre druhých, pre svoje deti, manžela...
Čo je viac? Práca či výchova detí, škola života pre ne samé od svojich rodičov, najbližších?
Kedy si začneme ceniť a rozdávať diplomy aj za takéto veľké veci?
