Bolo to po večernej svätej omši. Lentak sme stáli pred kostolom a uvažovali, čo ďalej. Ísť domov? Ak sa mámpriznať, tak som bola z celého týždňa taká unavená, že by som to najradšejurobila. No nejako sa to zmenilo a zažila som super večer.
Spoločnosť mi robil jeden superkamarát spolu s vynikajúcou kamoškou. Chceli sme ísť najprv odkopnúťkamoša, aby sme my baby mohli trošku prehodiť pár slov, klebiet a tak. Skončilisme pri činžiaku, kde sa mal spomínaný chalan odobrať domov. No nejako sme sanevedeli rozlúčiť a tak sme tam pobudli dobrú chvíľku. Keď si teraz spätnepremietam, tak sme tam asi robili dobré rošambo :o) Smiali sme sa, napodobňovalirôznych ľudí, no pár slovami, dobre sme sa zabávali.
Z takého možno už vopred u mňanaplánovaného „nulového“ piatkového večera sa stal vcelku slušný, zo srdcavychádzajúci rozhovor s oboma pre mňa veľmi dobrými kamošmi. Pospomínalisme na časy, ktoré bývali, na to čo bude aj v blízkej budúcnosti, na párfráz, ktoré nám už tak liezli na nervy neustálym používaním a opakovaním. Ale všetko bolodovolené a bolo fajn. No pripomenula sa mi aj jedna veľmi podstatná veta,ktorá hovorila niečo o „vážení“ slov.
Spolu s týmito ľuďmi sa mido srdca vpísal aj tento večer. Určite bojuje na popredných miestach na mojej listine super prežitých,nezabudnuteľných a tak často spomínaných okamihov môjho života.
Venované Harrynečkovi a Kačke.Vďaka vám :o)
