Raz, keď budem staršia a múdrejšia, pohodlne sa usadímdo hojdacieho kresla a budem svoj príbeh rozprávať niekomu, kto budepočúvať. Pri tomto rozprávaní si spomeniem na dnešné pochybnosti, modlitby plnéotázok ale určite nezabudnem na pocit v srdci, ktorý sa mi tam akoby usalašil.
Možno poviem nejakému „hlupákovi“ to isté, čo mňa dnes užnebaví počúvať. Poviem mu, aby počkal na svoj čas, pretože „nakoniec sa to vždyvyrieši“.
Raz budem mať čo rozprávať. Len nesmiem prestať naplno žiťa bojovať. A Ty tiež.
Kto vie, čo budem prežívať, keď sa raz ohliadnem na svojpríbeh lásky. Určite mi vyhŕknu slzy radosti. No spomedzi tých sĺz radosti saobjaví aj malá slzička ľútosti, ktorá mi pripomenie, že život nie je iba cesta,po ktorej mám kráčať. Na túto túru treba dobrú obuv, ľudí, ktorí by ma „istili“a potom aj dobré počasie v podobe milostí od Boha.
Je na mne a aj na tebe aké myšlienky či pocity sa tivynoria pri prerozprávaní svojho príbehu. A preto chcem povzbudiť mňai Teba, aby si svojím životom napísal taký príbeh lásky, ktorý raz budešrozprávať s radosťou. Aby si raz hrdo mohol pozrieť do neba a soslzami v očiach a láskou v srdci povedať veľké ĎAKUJEM.
foto - internet
