No ide toto všetko tak ľahko, aj keď sme zaslepení? Keďnevidíme, že ľudia sa k nám správajú neúctivo, či to, že nám „ubližujú“?Často krát nevidíme, pretože nechceme. Nechceme si pripustiť, že človek, ktorýje nám tak blízko namotáva naše myšlienky. Či už k lepšiemu (čo jepozitívnejšie, ale v konečnom dôsledku nie príliš dobré) alebo horšiemu.
Aj ja často naletím. Som človek. Podám niekomu dlaňa on si zoberie celú ruku. Slepo dôverujem. Nevidím. V pohľade mičosi bráni. Akoby dáky múr. A táto zábrana výhľadu sa uvoľní až vtedy, keďsa stane niečo nečakané. „Toto si mi nemal hovoriť. Ako si to predstavuješ?Prečo útočíš?“ A už je hlava v smútku.
A čo v tomto čase? Prebehnete ako na zavolanie.Sotva stihnem dať niekomu z vás vedieť. Prídete, mlčky stojíte, hlbokýpohľad do mojich očí a potom silné stisnutie ruky.
Ste tu drahí moji priatelia. Vždy, keď to potrebujem. Vašeaj nevypovedané slová, vaša láska, tá dá moje vnútro dokopy. Tak ako včera,predvčerom, týždňom, mesiacom, ...
Ďakujem Vám! A len dúfam, že aj ja tak rýchlo priletím,keď budete vy potrebovať mňa.
Ďakujem a mám vás v srdci!
foto - internet
