... na nej slovo, ktoré dáva jasne najavo od koho je tentoodkaz. „Vnučke!“, stojí napísané čierne na bielom. A mne je všetko jasné.Ale veď, veď môj dedko sa už dávno stretol s Bohom zoči-voči. Ako je tomožné? Tá obálka určite nepatrí mne. Stal sa omyl.
No po týchto slovách počujem ten istý hlas ako spočiatku.Však s jediným rozdielom. Rozumiem. Každé jedno slovo mi je jasné. Hlashovorí: „Otvor, Tinka, len smelo otvor! Je to určené pre Teba.“ Trochu zostrachom, ale predsa otváram. Z obálky akoby svietili lúče spomienok.Spomienok tak zaprášených, dávno zabudnutých. Lúče prenikajú mojim srdcom takrýchlo a silno. Zohrievajú ho a dávne spomienky ma zrazu prenesú dominulosti k udalostiam spred pár rokov. Obálka a lúče z nejvychádzajú, premietajú môj doterajší život. Starosti či radosti. Smútok čiradosť. Lásku či sklamanie. A potom príde pocit. Pocit z toho, akopri mne Boh vždy stál. Ako ma neopustil. On ma nepustil. To možno ja som sa niekedyvzdialila. Ja som bola slabá. Cítim ako pôsobí či už sa smejem alebo plačem. Jetak blízko. Cítim ako sa ma dotýka. Tak čo bude potom, keď sa s nímstretnem? Keď sa mu hodím do náručia? A na to mi stále znie v ušiachdedkova posledná veta z odkazu: „Teraz už viem aká je večnosť krásnaa dovtedy kým sa stretneme Ti želám zostaň šťastná.“
foto - internet
