Silný vietor mi svojou silou odkrýva vlasy zo smutnej tváre a uslzených očí. Tak ako sa za oknom mihajú stromy, tak sa aj v mojej hlave či možno srdci mihajú spomienky.
Len tak by som zase chcela prenechať všetkému čo je vo mne voľný priebeh. To ako sa cítim. Neskrývať to za masky.... Som slabá a zase potrebujem dobiť svoje baterky. Stačilo by tak málo...
Cítim sa prázdna, spútaná niečim čo ma zväzuje... Niečo čo mi nedovoľuje ísť ďalej. Len tak tu postávam a premýšľam. Čo povedať? Napísať? Urobiť? Už nechcem byť ten kazisvet, čo všetko zbabre. Už nechcem ubližovať tým, ktorých mám najradšej. Už nechcem znášať bolesť, ktorá vo mne prúdi...
Hej! Chce to čas. Ten hlúpy čas. Už teraz ho mám málo. A ešte mám čakať?
Ja už sa chcem smiať, naplno milovať, tešiť sa z vecí, ktoré som si predtým ani nevšimla. A hlavne túžim mať v očiach opäť tú iskru, ktorá skryje všetok strach, smútok a bolesť...
